Čaute, to, o čom tu idem písať som spozoroval už dávnejšie no nejako ma to netrápilo veľmi. Teraz si však uvedomujem, že som trochu iný ako ostatní muži a začínam hľadať príčinu. Podotýkam, že ma priťahujú ženy a všetko ohľadom tohto si myslím, že je v poriadku :)
Všímam si ale na sebe akúsi formu zženštelosti alebo ako to nazvať. Keď som napríklad v blízkosti nejakého kamaráta a pozeráme napríklad film, teda pri činnostiach kde sa priamo nerozprávame ale sústredíme pozornosť na niečo iné, tak občas sa pristihnem ako o ňom rozmýšľam ako keby som bol žena. Napríklad si dokážem uvedomiť, že je skutočný muž, viem, prečo si to myslím, viem povedať kvôli akým vlastnostiam si to myslím a tak. Viem, aké vlastnosti by na ňom ocenili ženy. A ja sa pri ňom cítim tak trochu žensky. Často sa mi stáva, že ak je niekto dominantný a rázny atď, tak akoby som sa ho bál alebo čo. Že nie som ten, čo dokáže chrániť ale ten, čo sa bojí a potrebuje ochranu. Mnohokrát som na tom fyzicky podobne ako on, no ono to nemá s fyzickou silou nič spoločné, ide to z vnútra. Znie to šialene, je možné, že u mňa viac prevláda citová zložka a možno je to kvôli tomu, že v detstve sa mi venovala hlavne mama a skákala okolo mňa. Nemal som veľmi chlapskú ruku nad sebou a keď aj, tak nie v takej miere, ktorú by som považoval za dostatočnú. Teraz sa mi často stáva, že neviem ako mám riešiť konflikty s chlapmi, povedal by som, že som skvelý objekt na šikanu. Neviem jednať tak, aby som dal dotyčnému najavo aby prestal a zároveň sa s ním nepohneval. Jednoducho tak, ako to väčšina mojich rovesníkov robí, že dá mu to najavo (skríkne, fyzický kontakt) tak, že ten druhý vie, že to myslí povedzme ''priateľsky'' ale aj tak prestane, pretože si uvedomí jeho silnú osobnosť. Ja konflikty takto veľmi neviem riešiť, väčšinou to riešim tak, že som viacej pasívny a veľmi sa nebránim, pretože sa bojím, že dotyčný to myslí zo srandy a keby som začal konať vážne, tak by som si len narobil nepriateľov. Veľakrát sa mi stalo, že niekto mi urobil len nejakú banalitu pred ostatnými, napríklad schoval niečo (v podstate taký menší nádych šikany) a ja som mal v sebe také nervy, že by som ho tam surovo dobil. A keďže nechcem takéto niečo urobiť, tak neurobím nič. Myslím si, že toto vo mne rozvíja pasívnu agresiu, teda že nepoviem narovinu, že mi to vadí (alebo to nedám najavo dostatočne pretože sa bojím) ale vo vnútri ma ide roztrhať. Aj s týmto sa viac stretávam u žien ako u mužov.
Ešte raz podotýkam, že nie som gay ani nič, hoci niekto by to možno o mne povedal.
Chcel by som od vás poradiť, čo mám robiť, kde mám ísť, pretože mi už dochádzajú psychické sily. Ďakujem
