socialna fobia

angel demon ty mas sf? Inak ti chcem napisat ze ta obdivujem zato co si v zivote dokazala popri vsetkom tvojom trapeni si uzasne silna osobnost dokazes sa popasovat so zivotom ako malokto...

No ja tiež riešim všetky svoje problémy šokovou terapiou, resp si skúsim povedať, čo by sa mi reálne mohlo najhoršie stať, a keď odpoveď nie je nijako strašná, resp. aj najhoršia odpoveď je lepšia ako neurobiť nič, tak nemám nad čím váhať, lebo život treba žiť, a nie byť zavretý niekde v kúte a a čakať na dôchodok.

A keď máš problém a veľký strach z ľudí, nedalo by sa to riešiť nejakými chatmi po internete, poprípade nejaký videorozhovor cez skype, možno takto by si dokázala pomaličky nabrať sebavedomie ísť von medzi ľudí...

A čo sa týka lekárov, psychológou a pod., tí ľuďia mi za celý život nejako extra nepomohli, resp. vedia predpísať nejaké tabletky, ale no nič moc, ja chodím ku doktorom už len na preventívne prehliadky, a budem asi vyhľadávať ich pomoc až keď mi bude fakt zle, a tabletky vôbec neberiem, a ľudia sa čudujú akú mám z toho nadupanú imunitu potom....

Sexicicamica...obdivujem ta aka si silna osobnost a tvoje nazory a skusenostti klobuk dole. Ak by si tu este niekedy zavitala, a bolo by to mozne...nechaj mi prosim na teba email...velmi rada by som ti napisala...dik

bohuzial v dnesnej dobe je nas viac..ani sa necudujem

Ahoj socialna fobia..a odkial si? Ja budem mat tiez 30..mam to asi takych 16 rokov tiez...raz lepsie raz horsie...

Anny46
Neviem v akom štádií socialnej fobií si bola ty ...Ale pre väčšinu ľudí, ktorí majú najvyšší stupeň sociálnej fobií a silné úzkosti už len keď nato pomyslia, nie to ešte keď sa vrhnú do tej situácie, tak im asi ťažko pomôže rada musíš si zahrýznuť do jazyka a ísť aj keď je to správna rada. Skrátka ten ich strach ich ovláda až moc...stále hľadajú niaké barličky aspoň na začiatok, aspoň niečo čo by im trochu pomáhalo.

To čo som písala nižšie sú veci, ktoré pomohli mne a bez, ktorých by som nikdy nepopracovala s mojou SF. Tak ako niekomu pomôžu lieky a niekomu naopak spravia zle. To znamená, že lieky niesú ani dobre ani zlé. Záleži od človeka. Takže tvoje názory k jednotlivým bodom ma naozaj nezaujímajú. Píšeš len z vlastných názorov a presvedčení.

A ešte teda dodám k tým bodom. To odsťahovanie od rodičov nebol útek od problémov. Ja si to nemôžem vynachváliť. Doma stále hádky, výčitky, nadávky, nátlak, podceňovanie. Viem, že nech by som sa stala akoukoľvek úžasnou dcérou, nestačilo by to. V kontakte s rodinou som, aj často chodievam domov ale žijem si už svoj život a už ma neovplyvnujú a som ďaleko slobodnejšia a plna energie. Moj názor teda je, že človek nemusí pretrvávať na mieste kde to nie je pre neho dobré. Pretože svoje okolie nezmení ... Môže zmeniť iba svoj prístup a to ako si to bude brať. Ale ak ťa niekto vytáčal celý život každý deň asi z jedneho dňa na druhý ked si povieš, že okej nič si z toho nebudem robiť, tak to nijaký efekt mať nebude, a vytočíť sa aj tak necháš

K tým knihám,jasné niektoré sú naozaj nadnesené, ale to sú knihy typu secret a podobne. Ja sa skôr zameriavam na knihy kde ide o to nájsť svoje vnútorne šťastie, ktoré nezávisí od okolia.

Strava a cvičenie.... Ti dokáže so stresom a psychickými poruchami veľmi pomôcť. Veľa psychických chorob ti vznika práve, kôli nespravnému životnému štýlu. Preto by mal človek ako prvé začať riešiť toto. A toto je bod v ktorom sa budem hadať kludne kolko len chceš...že to môže každému zlepšiť stav minimálne o polovicu ...

O meditacií nejdem ani písať to by si nepobrala asi ....

ale ja mam uzkosti velmi neprijemne.mne sa to neda prekonat ,citim sa vtedy uzko dost.kiezby to bolo take lahke,trpim SF asi 18 rokov a to sa my blizi k 30 :( :( vsetko mozne som preskakala a nic my nepomohlo,len vyskocit z balkona asi

Stále trvám na tom, že si máš kusnúť do jazyka a ísť medzi ľudí. To, čo sa píše ďalej nie sú dodatky k mojim teóriám, ale iné názory. Nemôžeš proste počúvať tvoje emócie a tvoj strach, pretože to NIE JE objektívna realita. Áno, bude to ťažké, vôbec nehovorím, že to pôjde samo, ale proste sa mu musíš postaviť, ono prvých pár pokusov bude totálna tyrania možno, no 150ty bude už akoby sa ani nedial.

Rozhodne neopúšťaj domov - ak je tvoj dom v neporiadku a tvoja rodina príčinou tvojej fóbie, musíš im odpustiť a odosobniť sa od toho. Sú to ľudia, ktorí robia chyby.. možno si necítila dostatok lásky, alebo ti nejako inak ublížili, ale proste útek pred problémom nie je riešenie. Lebo si ho berieš so sebou. Aj keď si budeš myslieť, že nie, aj keď budeš mať inde väčší pokoj, v podvedomí ostane jedno nevyriešené prázdno, ktoré sa neskôr môže odzrkadliť na niečom inom. Takže prvá vec je odpustiť a zmieriť sa a proste uzavrieť minulosť. A ako zistíš, že si odpustila? Keď si predstavíš tvoj aktuálny problém a toho človeka, čo k nemu dopomohol, nebudeš k nemu cítiť už žiadne negatívne pocity, ale budeš ho mať rada aj bez toho, aby si na to zabudla a proste si povieš, že ok, nikto nie je dokonalý, život ide ďalej...
spôsobom, že ujdeš z domu a začneš niekde inde sa naučíš akurát utekať od problémov, ktorých budeš mať v živote ešte milión. To je metóda typu pár hádok a za nimi rozvod. Musíš sa naučiť pevne stáť v akomkoľvek prostredí a aby prostredie a ľudia nevplývali na teba. Ale to je už na inú tému asi. Potom budeš vedieť pomáhať tým naokolo, pretože ak ťa nejaký človek vyčerpáva a negatívne na teba vplýva, sám ma nejaký vážny problém. Zatiaľ toto nerieš, potrebuješ byť najprv ty v poriadku, aby si pomáhala iným.

Čo sa týka kníh, nie všetko je zlato, čo sa bliští. Preto, hlavne ak budeš čítať všemožné motivačné a náboženské knihy, rovno sa priprav na to, že nadpolovičná väčšina sú fantasmagoriny, poprípade polopravdy. Dobre znejú, pokiaľ sa nad nimi hlbšie nezamyslíš. Toto je naozaj ako hľadať ihlu v kope sena. Napr. ja napríklad vôbec nesúhlasím, že ty rozhoduješ o svojom živote... narodila si sa do podmienok, ktoré nezmeníš a vieš hrať len s kartami, ktoré si dostala, dôsledky nepoznáš a okolie a spoločnosť ťa veľmi formuje, pokiaľ sa nenaučíš tomuto tlaku čo najviac nepodliehať. Takže s motivačnými knihami poväčšine nesúhlasím, s čítaním pre veľký všeobecný prehľad, vedomosti a množstvo dobrých tém na rozhovor, aby si sa mala stále o čom s kým baviť, to áno :)

Šport je výborný nápad :) s ním súhlasím, pretože keď športuješ, vylučuje tvoje telo endorfíny, ktoré sú známe ako hormóny šťastia. Je to látka, dodávajúca psychickú pohodu a chrániaca pred stresom. Neznamená to, že keď budeš športovať, budeš voči socialnej fóbii odolná, to vyriešiš jedine, ak sa naučíš s ľuďmi naozaj komunikovať a zvykneš si na ich prítomnosť, utvoríš si zdravé vzťahy a proste sa do toho celého dostaneš... ale celkovo pre život a psychickú pohodu je dôležité venovať sa nejakému športu, aj keď nie profesionálne.

Ciele sú tiež fajn, celkovo človek potrebuje k svojmu životu nejaké ciele a sny, pretože ho hnajú dopredu. To podľa mňa tiež súvisí viac s vyrovnaným životom ako konkrétne so socialnou fóbiou. Každopádne ciele by mali byť orientačným pohonom a človek by mal byť pripravený na to, že život nebude vždy podľa jeho plánu a veľakrát je to tak dobre, lebo zažije veci, ktoré nenaplánuje. Tým chcem povedať len to, že aj keď si určíš nejaký cieľ a nepodarí sa ti ho dosiahnuť, neznamená to, že si v živote zlyhala a potrebuješ sa deptať. Na druhú stranu ak máš napr. za cieľ normálne komunikovať s ľuďmi a podarí sa ti čo i len bez stresu prehovoriť s 1 človekom, veľmi ťa to nabudí k ďalším krokom :)

meditáciu nebudem riešiť, nakoľko z môjho pohľadu je viac škodlivá, ako prospievajúca

nakoniec terapeut - pokiaľ sa na tom človeku nestaneš nejako závislá, že bez neho nebudeš vedieť spraviť ani krok a nebudeš sa riadiť viac jeho radami, ako racionálnym myslením... je prospievajúci.Samozrejme, ktorý-ako, musíš nájsť nejakého, ktorý ti vyhovuje. Niekedy aj obyčajné vyrozprávanie u psychológa pomôže človeku utriediť myšlienky a zistiť, kde vlastne problém nastal a čo sám s tým chce spraivť...

ps: anjeli nenosia sociálnu fóbiu ._.

angel-demon .. s tvojim príspevkom veľmi súhlasím :) aj ja som to tak veľakrát mala. Keď som sa do toho dostala, bolo všetko okay, akonáhle som ochorela a týždeň bola doma, bolo ťažšie sa znovu postaviť na nohy a vykročiť do spoločnosti ... ale neviem presne, ako to máš ty. Ja to normálne mávam tak, že prvý deň je ťažký a potom sa akoby navrátim do starých koľají a už je všetko zase v poriadku, lebo zistím, že vlastne nič zlé sa nestane a toto všetko už dôverne poznám :)

presne ako píše ANNY...
ked ma niekto sociofobiu... nieže sa zavrie doma medzi 4 steny, nadopuje sa antidepresivami a "je mi jedno všetko"

Mne sa to prejavilo ked som dala vypoved po 6 rokoch v práci v nemocnici, uz som mala syndrom vyhorenia a akosi to asi preslo do sociofobie...
ked som zacala robit v obchode, čudovala som sa že si ma tam nechali po skušobnej dobe, po tom čo som dokazovala, stresovala, šaškovala, mala som problem tovar vykladať ked chodili ludia kolo mna mi všetko padalo z ruk, čo sa mi triasli... išla som brigádovať do dalsieho väčšieho obchodu :-D potom to akosi samo prešlo...
ALE!
chodim do práce, medzi ludmi, vo fabrike, srandičky, pohodička, všetko je super, no ked mam 2 dni volno a som zavretá doma medzi 4 stenami a potom mam ist do obchodu mam problem.. čiže čím viac byť medzi ludmi...tým lepšie..
lebo človek si zvykne na tu samotu sama so sebou a potom ked ma isť medzi ludí tak chaos, stres a panika...

sexi, diky moc ;)