Chorobna urazlivost

Áno Messje, na deti treba ísť presne takto. Len pri deťoch to dá zabrať, deti pridávajú na intenzite, skúšajú človeka zlomiť... :)

Suhlasim s Filipom
Je to dobra strategia ako pri malych detoch.Aj tie sa hadzu o zem a oduvaju a robia vsetko mozne aby dosiahli svoje.Vo vasom pripade on chce dosiahnut tvoju pozornost popripade ospravedlnenie ci uznanie viny.Pri detoch to funguje tak,ze si ich nevsimame,ignorujeme ich spravanie ale chovame sa nadalej normalne.

ze sa nic nestalo ved to je horsie ako keby si clovek prizna ze ozaj sa nieco stalo

Moja skúsenosť je, že najlepšie na takéto správanie zabralo, robiť sa, že som si nič nevšimol. Proste nevšimol som si, že sa so mnou nerozpráva. Správam sa skrátka úplne rovnako ako inokedy, žijem si svoj život ako inokedy, mám rovnakú náladu ako inokedy, neignorujem ho, ale keď mu treba niečo povedať, tak mu to poviem, napíšem, odkážem, zatelefonujem aj keď mi neodpovedá, beriem to ako by mi odpovedal. A vôbec sa ho NEPÝTAM že či sa niečo stalo, čo mu je, vôbec nič, pretože som si nič zvláštneho nevšimol.

Tomu druhému to odúvanie prestane dávať zmysel, lebo NEDOSAHUJE POŽADOVANÝ EFEKT. Ak sa jeho odúvaním trápiš, ak dáš ľubovoľne najavo, že to s tebou niečo robí, tak dosiahol, čo chcel a fixuje sa mu podvedome, že je to dobrá stratégia s ktorou dosiahne čo chce.

Jednoducho musíš pár razy to odúvanie prežiť tak aby videl, že to nič nerobí. Inak ho nepresvedčíš, len keď to v praxi spozná, že je to na nič.

Nakoniec sa mu práve preto staneš psychickou oporou.

"nerozprava sa so mnou tyzdne, mesiace"
pises, ze nie si ziadna jeho handra a hocikedy mu povies svoj nazor. Ale ako vidim, vela prilezitosti k tomu nemas. Ked je schopny mesiace sa s tebou nerozpravat. To uz je co za vztah? Ak teda nie si jeho handra, tak si osoba veeeelmi trpezliva. Ale chyba je rovnako v tebe, ako aj v nom. Ked tolerujes taketo jeho spravanie, tak to tak minimalne je. Podla mna kazda zena, ktora si vazi samu seba, takeho davno opusti. A to pisem ako muz.

To je taka nestastna povaha. Podla mna to ma odpozorovane / zdedene spravanie z domu. Jeho mama sa tak sprava napriek tomu, ze je to uz starsia pani, takze choroba ako taka to nebude. Je to tazke. Je to uz dost rokov co sme spolu, a tazke je vsetko hodit za hlavu. Ale niekedy mam take chvile, ze mam toho plne zuby. Urcite nie som handra ako tu niektori pisete. Mam svoj nazor, ktory mu vzdy poviem, nech sa kludne na to uraza kolko chce. Ja nie som typ, ktory drzi hubu a krok. Stve ma hlavne to, ze si nikdy nic neprizna a banalne veci nafukuje. Ved ludia maju svoj nazor, a su normalne aj rozdielne nazory partnerov, ale o tom to je...ze spolu ludia komunikuju. A chorobne urazanie a hranie nejakeho jeho divadielka ma uz prestava bavit. Zacina mi to byt ukradnute, ked sa so mnou nerozprava. Kazdy ma svoje hranice, a ja tiez.

Takto. Osoba mne blízka, na ktorej mi veľmi záleží, mi začala vyčítať úplné blbosti, nad ktorými niekedy až rozum zastával. Tiež bola často smutná a podráždená, čo mi dávala často najavo. Zašlo to až do takej miery, že aj keď som pomerne racionálny človek, začala som sa trápiť, kde robím chybu a snažila som sa všemožne to napraviť - ale nešlo to. Čim viac som sa snažila, aby všetko šlo hladko, tým to bolo horšie. Nakoniec sa to už s tou osobou nedalo vydržať. Zobrala som rozum do hrsti a síce komplikovane, ale nakoniec s úspechom som tohto človeka prehovorila k návšteve lekára. Výsledkom bolo zistenie hypotyreózy, čiže nedostatočnej činnosti štítnej žľazy, ktorá spôsobovalo depresie, paranoju a neschopnosť vyrovnať sa s bežnými problémami, s ktorými sa každý človek normálne v živote potýka. Po nastavenej liečbe u endokrinológa a psychiatra sa postupne tento človek dostal do svojich normálnych koľají, zasa je schopný normálne žiť, uvažovať, pracovať, mať radosť zo života a vážiť si ľudí, ktorí ho majú radi. Takže by som priateľa hneď nezatracovala, ale ako tu už bolo poradené, poradila sa s ním a ak nie je schopný vnímať či dokonca analyzovať svoj stav, zašla za rodičmi a pokúsila sa ho spoločne prehovoriť na návštevu psychiatra. Prípadne zájdi za psychológom ty, rozoberte to spolu a snáď prídete na nejaké riešenie.

Ak ti na tom vztahu a nom samotnom zaleží tak sa snaž s nim nejak úprimne a s vážnim zaujmom porozpravať no proste si to vydiskutovať ak sa bude aj tak hrat na urazeneho tak potom sprav to čo hovorí Angel, ale hned odisť zo vtzahu to je teda rada nad zlato... nie každý si najde vztah hned niekomu to robi problemy, takže rada typu okamžite odíď je blbosť, jej sa to radi lahko - odisť, ale ona nič neriskuje... takže určite hned neodchadzaj a hladaj ine spôsoby prečo je taký... najprv komunikacia potom možno v rodine ist za jeho mamou či bol vždy taký, proste či ho niečo netrápi alebo čo neni to zase lahke ked maš toho už po krk no ak ti na tom vztahu zaleži a chceš s nim ostať tak je to lepšie ako hneď odisť.

Ja som jej to neporadil preto, že si o nej myslím, že je handra, ale preto, že jemu drbe na gebuľu. Taký človek sa nezmení a keďže s ním ešte chce byť, tak sa musí zmeniť ona.
Môžeš vyskúšať byť submisívna a keď to nevyjde, tak vyskúšaj byť dominantnou. A keď nezaberie ani jedno, ani druhé, tak sa na neho vyprdni.

ma reagovať len ked sa on niečo pýta??!!! to čo má byť?! čo je on nejaký pán a ona jeho slúžka!? poddaná?! no áno... pokial nemáš sebauctu a si handra tak s ním bud aj dalej.. a on s tebou bude dalej zametat...