Dobrý deň,
Mám 18 rokov, chodím na strednú a študujem odbor. ktorý ma vôbec nebaví. Ale začnem pekne poporiadku...
Keď som mala 13 rokov, prirástol mi k srdcu jeden odbor (nebudem menovať). Predtým som nevedela čím by som chcela byť. Keď som bola v 9. ročníku, bola som si istá, že tam dám prihlášku. Rodičia sa ma spýtali čím by som chcela byť a ja som to povedala. Myslela som, že budú reagovať normálne, no oni sa zasmiali a povedali, že na tú školu nemám ísť, lebo aj tak na to nemám a že sú aj lepšie školy.
Mňa sa to dotklo, začala som mávať silné depresie a mávam ich doteraz, pretože to bolo jediné na svete, čo som chcela robiť. Nevedela som si predstaviť (trvá to doteraz), že by som mohla robiť niečo iné. Nič iné ma nebaví a ja keď hocikedy pomyslím na budúcnosť, tak začnem hocikedy plakať. Neviem si ani len predstaviť, čo budem robiť.
Takže som si dala prihlášku na hocijaký štvorročný odbor a začala študovať. Ale prišla druhá vec, že som nechodila do školy. Nebavila ma, spolužiaci sa mi vysmievali zo všeličoho možného. Pravdaže som prvým ročníkom neprešla. Takže som bola opäť prváčka, toho istého odboru, ale znova sa stalo to isté. Hrozil mi vyhadzov zo školy, ale mala som možnosť študovať ešte 3. ročný odbor.
Takže som na ňom v 2. ročníku, ale horko-ťažko to zvládam.
To, čo som spravila na začiatku strednej ľutujem, mohla som byť už maturantka, no najviac ma trápi, že študujem odbor ktorý, ma nebaví a neviem si predstaviť čo budem robiť v budúcnosti, keďže moje šance na to čo by som chcela robiť sa dávno rozplynuli.
Jednoducho si myslím, že už nemám prečo žiť (len abo bolo jasné, nechcem sa zabiť). Je to so mnou zle, som na dne, a utápam sa v depresiách.
Ani neviem, prečo som to tu napísala.
Chcela som to proste zo seba vypustiť.
