Na začiatok chcem povedať, že mám svojich rodičov veľmi rád a za mnohé im ďakujem....na strane druhej je tu ten problém, že mám od narodenia ľahšiu formu DMO, dnes mám 19 rokov, študujem na gympli, potom chcem ísť na medicínu....snažím sa žiť plnohodnotne. No problémom sú moji rodičia, ktorí mi v tom chcú brániť. Viem trochu samostatne chodiť, používam chodítko a od leta som začal sám chodiť von prakticky kde chcem. No rodičia s tým mali zo začiatku obrovský problém a hovorím,, že som si tento pokrok musel doslova vybojovať. Boli striktne proti a doslova ma v tom brzdili. A tak je to so všetkým. Predtým som chodil vonku najmä s otcom a to tiež už prestalo byť po nejakom čase fajn. Neustále nepekne zazeral na ľudí, na ktorých som sa pozrel alebo ktorí sa pozreli na mňa (stále to robí keď niekde sme, hoci vie, že mi to vadí). To isté robí aj mama. Ďalej mi neustále dával otázky, čo mi povedal ten a ten, s kým som sa rozprával, odkiaľ ho poznám atď atď. Vždy ku mne pribehol a musel počúvať čo hovorím keď som sa s niekým rozprával.... Skúšal som sa s ním porozprávať o tom, že mi to vadí ale on sa vždy tvári, že ma nepočuje. To isté aj čo sa týka samostatnosti. Takmer nikdy som sa o nič nemohol pokúsiť sám, vždy mali potrebu robiť všetko za mňa hoci vedeli, že by som to zvládol. Či už ide o chodenie na verejné WCká, chôdzu po schodoch alebo akýkoľvek malý úkon. Všetko museli robiť za mňa. A teraz keď chodím sám von, cítim sa tam vonku oveľa lepšie. Idem kam chcem, stretávam sa a komunikujem s mnohými ľuďmi, dokonca som stretol aj jedno dievča, s ktorým to je zatiaľ na dobrej ceste...Viem, že by mnohé z toho bolo ťažko možné, keby u toho boli moji rodičia. Je to strašne ubíjajúce na psychiku a neraz som preto aj plakal. Čo mám robiť aby to pochopili? Aby mi dovolili byť samostatnejším keď som pri nich a aby sa ma nesnažili od druhých ľudí izolovať? Zvyknem sa obávať, že mi vďaka nim ujde život pomedzi prsty....
Ochranárski rodičia postihnutého syna
:D:D nuž mne sa zdá, že jediní ľudia, čo sa nevyrovnali s tvojím postihnutím sú tvoji rodičia. Ty to zvládaš skvelo, musím ti gratulovať, lebo tvoj postoj, chuť do života, to ako vnímaš okolie, ľudí, že sa chceš realizovať nie len vegetovať... ufff! Smekám pred tebou klobúk chlapče.
Viac ako dva roky som robila osobnú asistentku vozíčkarom. A tvoju túžbu po samostatnosti chápem a plne podporujem. To čo chceš je úplne normálne. Ale budeš si to musieť asi vydobiť, tu dohováranie nepomôže. Jednoducho rodičom potrebuješ ukázať, že dokážeš si veci zariadiť, spraviť aj bez nich, že v hlave to máš v poriadku a poradíš si, síce nie so všetkým, ako zdraví ľudia, ale s väčšinou vecí áno.
Prípadne, ešte by som skúsila psychológa - nájdi si nejakého s dobrými referenciami, objednaj sa u neho a popros rodičov, že máš problém a nevieš si dať rady, či s tebou pôjdu k psychológovi. Najlepšie obidvaja, mama i otec. Nech im to vysvetlí odborník, že ťa prehnanou starostlivosťou ničia. Si vo veku, kedy potrebuješ voľnosť, nie úplnú, aby sa na teba vysrali, ale aby rešpektovali že vieš zhodnotiť SÁM, čo zvládneš a s čím potrebuješ pomôcť.
Týchto kriplíkov poznáš?
www.youtube.com
www.youtube.com
To sú moji obľúbení :D Ukáž ich rodičom - že sú aj ťažšie postihnutí a nemajú rodičov furt za zadkom. Založili si dokonca rodiny, pracujú, fungujú, síce s obmedzeniami ale FUNGUJÚ! A sú dokonca šťastnejší a spokojnejší ako zdraví ľudia. A oni to potrebujú pochopiť. Držím päste, aby tvoji rodičia tú správnu mieru pomoci dokázali nájsť. Každý extrém je naprd. V podstate ti ubližujú úplne rovnako, ako keby sa na teba vysrali. Nevzdávaj to, pomaly postupne si ten svoj životný priestor dokážeš vydupať. Veľa zdaru.
A este nieco
Sam si pisal,ze s tym mali zo zaciatku problem,ze si predtym chodil vsade s otcom.Pises o minulosti.Takze sa to predsa trosku zmenilo,zlepsilo.A stale to bude lepsie.Len si musia zacat zvykat.
Pisal si...dnes mam 19 tak som pochopila ze presne vcera :-)
Podla vsetkeho ako sa opisujes mas naozaj lahku formu postihnutia.Mozno menej ako 15-20%.V tom pripade mas pravdu.Mali by pochopit,ze je cas odstrihnut pupocnu snuru.Dobre robis,ze sa im ozves alebo len napises ked sa zdrzis.To je pomalicka priprava na to,aby si zacali uvedomovat,ze toto je cesta ktorou ides,ale stale si slusny a mozu ti dôverovať. Oni si zvyknu po case.Vzdy im len oznam s kym a kam ides.Ono vlastne tam ani tak nejde o tvoju diagnozu,si myslim,ako o normalnu reakciu rodicov kazdeho dospievajuceho syna ci dcery.Bud rad ze sa staraju.Su decka ktore proste len odidu a pridu a rodicia nemaju tusenie...nezaujimaju sa.Si vo veku kedy uz dospievas a musia si pomalinky na to zvykat.Ty len neustupuj.Rob co a ako robis a prejde to.
Mozno im sem tam povedz zazitky kde si bol a co ste robili.Ked budu vidiet ze ta to robi stastnym,snad pochopia rychlejsie.
*nechcem mať nič spoločné
Messje: Rozumiem tomu čo píšeš a nijako zle si to neberiem. Ide ale o to, že podľa mňa žiadny rozhovor alebo argumentovanie nebude postačujúce. A je mi z toho dosť ťažko. Svojich rodičov milujem a nebojím sa priznať si to. Nikdy to so mnou nevzdali a ozaj to celé prežívali so mnou, presne ako vravíš. Od prvého dňa. V tomto však pri nich odmietam ustúpiť. Mám plné právo plnohodnotne žiť a to so všetkým čo k tomu patrí. A čo si pamätám a aj všímam teraz, tak ľudia sa na mňa nikdy nedívali s odporom či s nechuťou. Skôr naopak, teraz keď behám sám po vonku dostávam skôr pozitívnu spätnú väzbu. Ľudia sa ma max. spýtajú či nepotrebujem pomoc a keď áno tak poviem, že hej a potom poďakujem. Keď nie, usmejem sa a poviem nie, ale ďakujem. V žiadnom prípade sa nedá povedať, že by boli nepriateľskí (i keď, pravdaže, musím poklopkať). A keby som sa posadil niekde na stoličku alebo tak, tak na mne vôbec nevidno, že by som mal nejaký hendikep. Ich prisilné ochranárstvo nie je vôbec opodstatnené. S rovesníkmi si rozumiem (chodím na úplne normálny gympel) má si s nimi čo povedať a necítim sa pri nich kvôli postihnutiu nesvoj. A zasa viem aj vycítiť, kedy so mnou niekto jedná nefér a s takými ľuďmi, samozrejme, nechcem mať.
Zhodou okolností som bol predvčerom vonku a vedel som, že budem dlhšie tak som sám od seba napísal domov SMS-ku, že prídem neskôr. Čiže samozrejme nechcem, aby na to úplne kašľali a uvedomujem si, že istá miera strachu o svoje dieťa v akomkoľvek veku je na mieste. Poznám aj deti, ktoré by za to dali neviem čo. Ale hocijaká forma prílišnej lásky škodí....A nie, nemal som včera sviatok, ako ťa to napadlo? :)
gbnn
Ja ti to napisem z osobnej skusenosti tak ma prosim neodsud ze ti chcem zle
Rodicia boli od tvojho malinka zvyknuti nato ze potrebujes pomoc.Kdekolvek a v akomkolvek pripade.Boli zvyknuti na blbe pohlady ludi ktori zazerali na teba ked ste niekam isli.Vedia ze zazerat budu stale a ked boli s tebou,nebol si na tie hnusne pohlady sam.Boli pri tebe.Teraz budes na to sam.
Oni vedia ze dospievas ale stale budu mat potrebu chranit ta.Aj ked ty si si mozno zvykol ale oni to prezivaju s tebou.Nepochopia tak skoro ze to dokazes sam,ze aj ked pojdes na to WC a budes tam pol hodinu lebo ti to vsetko bude trvat dlhsie...kym ty budes stastny,ze si to zvladol sam,oni budu trpiet za teba ze si sa trapil.
Boja sa ze pri tvojej diagnoze sa zamilujes a budes odkopnuty pre to aky si.Aj ked by sa ti to stalo aj keby si bol zdravy,ale vzdy ked sa ti nieco zle alebo horsie stane,budu to hadzat na diagnozu
Sadni si s nimi a povedz im
Mama,oco,nechajte mna nech sa s tym pobijem sam.Vy ste mi uz pomohli vela.Teraz muzim skusat sam pomalicky. Ked mi bude smutno alebo tazko,viem,ze vzdy mozem prist za vami.Ale tym,ze ma budete drzat doma,lem mi date viac pocitit ze som invalid.Chcem to skusit poznavat veci sam.Dajte mi kazdy...napr. de 2 hodinky pre mna sameho.Ked po case zistime,ze mi to nerobi problem,predlzime to.Voem aky som a co mi je,ale tym domacim schovavanim pred svetom sa moja diagnoza nezlepsi.Len zhorsi.
Skus to takto.
Chapem rodicov ale aj teba.
Moc drzim palce.
Apropo. ..dobre som pochopila ze mas dnes sviatok?
Možno by to potrebuje nijakého odborníka ktorý by im to vysvetlil.. chápem že si myslia že ta tým chránia ale človek proste potrebuje byť aj samostatný a ten svoj život žiť
Námesačník: Presne o toto som sa už pokúšal, ale ako som napísal, oni sa skrátka robia, že nepočujú, max. mi povedia, že som nevďačný a že mi nikto nič zlé nerobí. Som z nich niekedy dosť zúfalý.
JJ je zdravé ale ešte aj tak uvidíme ako sa to vyvŕbi :) a toho asistenta až tak nepotrebujem lebo ako píšem, som samostatný....len rodičia si to nechcú pripustiť. Navyše ešte nezarábam, takže by to bolo komplikovanejšie. Ale o to nejde. Skôr mi ide o nejaké rady ako našich presvedčiť, pretože pre nich sú tie spomenuté veci, ktoré robím sám vonku,, skrátka nepredstaviteľné.
Musíš im jasne povedať že chceš viesť normálny život tvoj zdravotný stav ti to dovoľuje tak sa o to musíš pokúsiť, držím ti palce aby to pochopili a určite to zvládneš, s dievčinou ti to určite vide drž sa.
