Ochranárski rodičia postihnutého syna

Na začiatok chcem povedať, že mám svojich rodičov veľmi rád a za mnohé im ďakujem....na strane druhej je tu ten problém, že mám od narodenia ľahšiu formu DMO, dnes mám 19 rokov, študujem na gympli, potom chcem ísť na medicínu....snažím sa žiť plnohodnotne. No problémom sú moji rodičia, ktorí mi v tom chcú brániť. Viem trochu samostatne chodiť, používam chodítko a od leta som začal sám chodiť von prakticky kde chcem. No rodičia s tým mali zo začiatku obrovský problém a hovorím,, že som si tento pokrok musel doslova vybojovať. Boli striktne proti a doslova ma v tom brzdili. A tak je to so všetkým. Predtým som chodil vonku najmä s otcom a to tiež už prestalo byť po nejakom čase fajn. Neustále nepekne zazeral na ľudí, na ktorých som sa pozrel alebo ktorí sa pozreli na mňa (stále to robí keď niekde sme, hoci vie, že mi to vadí). To isté robí aj mama. Ďalej mi neustále dával otázky, čo mi povedal ten a ten, s kým som sa rozprával, odkiaľ ho poznám atď atď. Vždy ku mne pribehol a musel počúvať čo hovorím keď som sa s niekým rozprával.... Skúšal som sa s ním porozprávať o tom, že mi to vadí ale on sa vždy tvári, že ma nepočuje. To isté aj čo sa týka samostatnosti. Takmer nikdy som sa o nič nemohol pokúsiť sám, vždy mali potrebu robiť všetko za mňa hoci vedeli, že by som to zvládol. Či už ide o chodenie na verejné WCká, chôdzu po schodoch alebo akýkoľvek malý úkon. Všetko museli robiť za mňa. A teraz keď chodím sám von, cítim sa tam vonku oveľa lepšie. Idem kam chcem, stretávam sa a komunikujem s mnohými ľuďmi, dokonca som stretol aj jedno dievča, s ktorým to je zatiaľ na dobrej ceste...Viem, že by mnohé z toho bolo ťažko možné, keby u toho boli moji rodičia. Je to strašne ubíjajúce na psychiku a neraz som preto aj plakal. Čo mám robiť aby to pochopili? Aby mi dovolili byť samostatnejším keď som pri nich a aby sa ma nesnažili od druhých ľudí izolovať? Zvyknem sa obávať, že mi vďaka nim ujde život pomedzi prsty....