Na začiatok chcem povedať, že mám svojich rodičov veľmi rád a za mnohé im ďakujem....na strane druhej je tu ten problém, že mám od narodenia ľahšiu formu DMO, dnes mám 19 rokov, študujem na gympli, potom chcem ísť na medicínu....snažím sa žiť plnohodnotne. No problémom sú moji rodičia, ktorí mi v tom chcú brániť. Viem trochu samostatne chodiť, používam chodítko a od leta som začal sám chodiť von prakticky kde chcem. No rodičia s tým mali zo začiatku obrovský problém a hovorím,, že som si tento pokrok musel doslova vybojovať. Boli striktne proti a doslova ma v tom brzdili. A tak je to so všetkým. Predtým som chodil vonku najmä s otcom a to tiež už prestalo byť po nejakom čase fajn. Neustále nepekne zazeral na ľudí, na ktorých som sa pozrel alebo ktorí sa pozreli na mňa (stále to robí keď niekde sme, hoci vie, že mi to vadí). To isté robí aj mama. Ďalej mi neustále dával otázky, čo mi povedal ten a ten, s kým som sa rozprával, odkiaľ ho poznám atď atď. Vždy ku mne pribehol a musel počúvať čo hovorím keď som sa s niekým rozprával.... Skúšal som sa s ním porozprávať o tom, že mi to vadí ale on sa vždy tvári, že ma nepočuje. To isté aj čo sa týka samostatnosti. Takmer nikdy som sa o nič nemohol pokúsiť sám, vždy mali potrebu robiť všetko za mňa hoci vedeli, že by som to zvládol. Či už ide o chodenie na verejné WCká, chôdzu po schodoch alebo akýkoľvek malý úkon. Všetko museli robiť za mňa. A teraz keď chodím sám von, cítim sa tam vonku oveľa lepšie. Idem kam chcem, stretávam sa a komunikujem s mnohými ľuďmi, dokonca som stretol aj jedno dievča, s ktorým to je zatiaľ na dobrej ceste...Viem, že by mnohé z toho bolo ťažko možné, keby u toho boli moji rodičia. Je to strašne ubíjajúce na psychiku a neraz som preto aj plakal. Čo mám robiť aby to pochopili? Aby mi dovolili byť samostatnejším keď som pri nich a aby sa ma nesnažili od druhých ľudí izolovať? Zvyknem sa obávať, že mi vďaka nim ujde život pomedzi prsty....
Ochranárski rodičia postihnutého syna
gbnn uz asi ziadny problem nema
Každú minútu vyslovujete slová, ktoré vyjadrujú vašu náladu, pocity, myšlienky a možno si ani neuvedomujete si ich silu. Vedia ovplyvniť váš osobný, ale aj okolitý svet. Vďaka tomu sa môžu stať silným nástrojom na dosiahnutie úspechu a na žitie silného úspešného života. Pomôžu vám povzniesť každé úsilie, vzťah, bežný deň alebo zážitok na nový level. Uvedomte si hodnoty svojho života aj vďaka týmto inšpirujúcim citátom :
1. „Najdôležitejší deň v tvojom živote je deň, kedy sa rozhodneš, že si sám pre seba dosť dobrý. V ten deň sa oslobodíš.“ (Brittany Josephina, životná koučka)
2. „Tie najdôležitejšie veci v živote nie sú veci...“ (Neznámy autor)
3. „Konajte tak, akoby zlyhanie bolo nemožné..." (Dorothea Brande, spisovateľka)
4. „Keď sa pozeráte na to, čo v živote máte, vždy budete mať viac. Ak sa pozeráte v živote na to, čo nemáte, nikdy nebudete mať dosť." (Oprah Winfrey, moderátorka)
5. „Ak uveríš vo víťazstvo, aj víťazstvo uverí v teba. Riskuj všetko, chop sa príležitosti a odmietni všetko, čo ti ponúka svet pohodlia." (Paulo Coelho, spisovateľ)
6. „Vážte si sami seba natoľko, aby ste povedali : "zaslúžim si šťastie"...a odídte od ľudí, ktorí vám v tom bránia. " (Jerico Silvers, poet)
7. „Dnes zatváram dvere od svojej minulosti, otváram dvere k mojej budúcnosti, zhlboka sa nadýchnem a vykročím za novým životom. (Neznámy autor)
8. „Cesta k úspechu vedie cez obrovské a odhodlané činy.“ (Tony Robbins, podnikateľ a filantrop)
9. „Pamätaj, že úspech je odmena za drinu.“ (Sofokles, antický filozof)
10. „Nikdy nenarazíte na prekážku či výzvu, pokiaľ nemáte schopnosť prekonať ju. Nikdy. (Rhonda Byrne, spisovateľka)
Je ideálne, ak si motivačné slová či citáty prečítate každý deň, hneď ako vstanete alebo pri príprave rannej kávy. Navodíte si tak už zrána pozitívne myslenie, ktoré pretrvá celý deň, pretože hocaká karmická myšlienka (či už pozitívna alebo negatívna) sa naplní skutkom.
a_dr1a ti tu veľmi dobre radí. Najväčšiu chybu spravíš keď budeš chcieť všetko naraz. Ale predpokladám, že keďže od založenia témy ubehol už nejaký čas a teda sa tiež už čosi muselo zmeniť. Hlavne z toho ale nezúfaj, lebo to môžu z teba vycítiť, pochopia to tak že ťa niečo trápi a budú mať ešte o to vačšiu potrebu ťa ochraňovať. Je to kus začarovaný kruh ale ver mi, dá sa z toho dostať. Dokázali to mnohí hendikepovaní pred tebou, dokážeš to aj ty. :) Hlavne to nevzdávaj a neustupuj. Ale taktiež ani priveľmi netlač na pílu, vtedy by to mohlo skôr uškodiť. Držím palce!
Ak ti mozem v dobrom poradit, tak pokracuj v doterajsom napredovani, tak, ako to robis aj teraz. Si na spravnej ceste. Pokracuj krok po kroku dalej. Nechci vsak vsetko hned a naraz. To ako ked je niekto tlsty cely zivot roky rokuce a zrazu chce schudnut za par dni ci tyzdnov. Chapes pointu, ze?) Nezabudaj, ze doterajsi stav trval vyse 18r a zmeny doterajsieho sposobu zivota, zauzivaneho, robis iba par tyzdnov mesiacov. Uz z textu vidiet, ze sa ti to dari a postupujes vpred, napredujes (chodis viac von bez doprovodu sprievodu vasich ci otca, socializujes sa, nadvazujes kontakty, rozsirujes si obzory ai).
Takze len v tomto dalej pokracuj.
A hlavne nesklam vasich. Lebo potom by to bolo nonstop o: "my sme to vedeli / tusili", "dalo sa to cakat" ai. A vsetko by sa vratilo zas niekde na "zaciatok".
Boli a zili ste pridlho akoby siamske trojcata navzajom prepojeni spojeni.
Preto tieto zmeny a odclenovanie sa, odputavanie sa od vasich po tak dlhej dobe tvojich rodicov tak boli a trapi. Si ich mlaďa a k tomu este hendikepovane. Chap aj ich.
Vo volnej prirode by si proste ako mlada neprezil a zvierata slabych jedincov ci u ktorych vidia, ze su chore slabe bezbranne ai, nechavaju umriet. Mozno krute, ale v prirode plati, ze iba zdravi silni jedimci preziju. Inak by si bol lahky terc korist pre ineho silnejsieho dravca. Plus dalsie problemy-sam sa uzivit ulovit prezit
Takze pomaly postupne zvykaj vasich na nove podmienky a zmeny. Chodievaj nadalej sam von, pobyty vonku pomaly postupne predlzuj.
Snaz sa aj doma nieco urobit pomahat navyse (najlepsie v nepritomnosti rodicov), aby videli, ze si samostatnejsi dospelejsi a ze aj sam zvladas iste ukony (oper navar oprav nieco ai, v ramci tvojich moznosti).
Nezhorsi si vsak popri tomto celom prospech v skole.
Nebolo by zle najst si daku brigadu, nieco, co by si zvladal. Casom si skus urobit soferak. A hovor komunikuj s rodicmi o svojich planoch ambiciach snoch (matura, VS, vztah ai).
Pozri. Psychologovia a farari su fajn barlicka) Pomozu. Poradia. Usmernia.
Ale ja tvoj pripad nevidim az tak tragicky zle a tebe a vam by pomohlo skor nieco ine: Bolo by pre teba dobre mat v niekom z vasej rodiny svojho spojenca - dospeleho, co zaroven ok vychadza s vasimi doma. Teta? Ujo? Stari rodicia? Krsni rodicia? ai. Potrebujes proste niekoho, komu veris doverujes, kto ti fandi pomaha podporuje ta a zaroven ma dobry vztah s vasimi.
Ten by bol vase spojivko a aj podpora. Proste by rovnocenne s vasimi si pohovoril a podporil by ta. Vysvetlil by tvojim rodicom, ze ti maju verit doverovat, ze ta vypiplali vychovali dali zo seba to najlepsie do teba a ze cil je na tebe rad, aby si sa pomaly staval na vlastne a prebijal sa zivotom. Ale zas, ze vzdy tu budu pre teba ako aj ty pre nich. Skus porozmyslat, s kym najlepsie z dospelych vychadzas a kto by ta podporil a pomohol by ti aj s vasimi. Od takehoto im rovnocenneho cloveka + z rodiny, to vsetko skor prijmu a budu akceptovat. Skus to
nuz mas to tazke. ale ako ti povedali neustupuj. bojuj za to co chces a oni sami casom uvidia ze si mal pravdu a este na teba budu hrdi. drzim prsty zvladnes to.
môj názor 1: Ono nejde iba o to ale o všetky tie spomenuté veci. Keď ti neustále niekto dýcha na krk, je to náročné. V tomto zmysle to chcem povedať, že sa bojím, že neporozumejú, že potrebujem vlastný priestor na plnohodnotný život.
Gbnn- prečo si myslíš že sa neoženíš? Sú ľudia ktorý vyhľadávajú práve takýchto ľudí. Aj ja som hendikepovaná a nikoho stále nemám. No raz príde ten čas keď si už budem hovoriť že takto som to chcela, tak to aj mám. Neboj sa.
Potom vďaka tomu dostanem strach, že sa nikdy neožením, neodsťahujem, neosamostatním hoci viem, že na takéto veci mám ešte vééééééľmi veľa času.
Messje: Nepovedal by som, že ide o prirodzene strachujúcich sa rodičov, keďže mám brata dvojičku, ktorý je zdravý a ku nemu je ich prístup úplne iný (mrzí ma, že som to tu skôr nespomenul). Najviac ma ale mrzí, že naši neberú vážne to, čo im chcem povedať a preto to často skončí hádkou. Áno, už teraz chodím sám von ale viem, že keby som s otcom opäť niekam išiel, začal by znovu na ľudí škaredo zazerať, snažil by sa robiť všetko za mňa a len by mi povedal, že veď ti nikto nič nerobí...najlepšie to vystihla kafe, oni jediní s tým nie sú zmierení. Aj keď som im povedal o tom dievčati, začali sa ma na ňu detailne vypytovať a ja som im vôbec nemal chuť odpovedať, len som im povedal, že na čo vám budem o nej niečo hovoriť, keď kebyže ju stretnem niekde kde by som bol s vami, snažili by ste sa ju odo mňa odohnať, a teda vôbec by som nemal šancu sa jej prihovoriť. Snažím sa byť trpezlivý dúfajúc, že raz v tomto poľavia len sa bojím, že či nemajú napevno vsugerované, že vozíčkar-žiadny kontakt so zdravými ľuďmi, vzťahy a pod. Potom vďaka tomu dostanem strach, že sa nikdy neožením, neodsťahujem, neosamostatním....
Ahoj. Tiež mám osobnú skúsenosť a úplne chápem tvojich rodičov. Keď sa musíš zmieriť s tým, že čo ti Boh nadelil, nebude také, ako nadelil väčšine ostatných, keď niekoho vypipleš od malička za cenu mnohých strádaní, času a bolesti, rastie v tebe strach, aby si jedného dňa o to neprišiel. Pretože to, čo sa ti podarilo dosiahnuť, je veľmi krehké. Na druhej strane, môj prístup je - aj za cenu neustáleho strachu - iný. Považujem za dôležité podporovať samostatnosť a aktivity postihnutého, rozvíjať to, čo mu ide a čo ho zaujíma. Neofukovať mu cestu - veď život nie je ľahký. Ak sú rodičia na teba takto naviazaní, idú nielen proti tebe, ale aj proti sebe. Ale sú zachytení v tejto pasci už 19 rokov a nevedia si predstaviť, ako by to mohlo ísť ináč.
Choď na to postupne. Jednaj sa. Nezačínaj sprudka. Dohodni si spočiatku malé ústupky, choď sám pre noviny, do obchodu. Do kina. Povedz, že prídeš presne o tej a tej a snaž sa čas dodržať. Ak máš kamarátov, nech ťa vyzdvihnú doma a privedú späť, nech sa zaručia za tvoju bezpečnosť. Nebudeme si tu mazať medové motúzy, ty SI krehký. Ale sú aj krehkejší ľudia, len to na nich nevidieť. Postupne by to však mohlo ísť, od malých vecí k väčším.
Pred pár rokmi som pri túre na Zbojnícku chatu v Tatrách stretla pána s DMO. Už zostupoval. Pravdepodobne si rozdelil túru na dvakrát - jeden deň išiel hore, prespal na chate, druhý deň šiel dole. Bol sám. Išiel s perfektným výstrojom, o dvoch paliciach - barlách. Pomaličky cupkal dole, starostlivo zvažoval každý svoj krok v tom zradnom teréne, každú zmenu ťažiska. Bol úžasný. Všetci, čo sme boli na chodníku, sme mu s úctou ustúpili a priali šťastnú cestu.
Keď to dokázal on, dokážeš čosi podobné aj ty. A tvoji rodičia to raz pochopia.
