Zdravím.
píšem sem, lebo sa nemám komu zveriť. Trpím už 4 roky poruchou príjmu potravy ( mám teraz 28) . Začalo to anorexiou. Vždy som bola "normálna" teda moja váha sa pohybovala pri 170 cm do zhruba 60kg. Ale v porovnaní s ostatnými som si pripadala silnejšia. Ale veľmi som to neriešila, žila som normálny život - stretávanie sa s priateľmi, chaty, oslavy, grilovačky. Prosto normálny študentský život. Som prostredná z troch súrodencov, čo je podľa mňa dosť nevďačné, a mňa sústavne porovnávali s tou staršou, múdrejšou, chudšou no a najmladší ten je benjamín. Tak som na seba musela byť o to tvrdšia,aby som si dokázala, že som v niečom lepšia, že hoci som len prostredná aj ja predsa za niečo stojím. Nastúpila som na vysokú školu a úspešne som ju dokončila. Lenže sa mi nedarilo nájsť prácu a myslím,že tam nastal ten zlom. Považovala som to za svoje zlyhanie, lebo do štúdia som vložila všetko. Tak som sa rozhodla schudnúť, veď možno ako atraktívnejšia sa mi podarí ľahšie sa zamestnať. Teraz viem, že som sa podvedome chcela potrestať, lebo som si myslela, že si nič pekné neslúžim s takým telom a navyše taká neschopná a nepotrebná ako ja. Dostala som sa až na hranicu 39 kíl a doteraz sa čudujem,ako som dokázala chodiť a fungovať. Bolo to úplne šialené. Mala som určenú hodinu kedy začnem a čo jesť a presne som vedela kedy skončím. Lenže takúto hmotnosť už neutajíte a rodina ma prinútila sa liečiť, ale viem že to boj prejav ich lásky a strachu ku mne. Tak som sa vyšplhala na 48-50kg, lenže s anorexie sa stala bulímia. Svoju chorobu však tajím...pred ostatnými. Lenže už neviem ako ďalej. Každý kto si týmto prešiel vie, že stratí priateľov, pretože sa sociálne izoluje. Ja som stratila všetkých priateľov a už nemám nikoho, koho by som zaujímala. Viem, že vlastnou hlúposťou a vinou, ale už neviem ako to mám napraviť. Som stále v začarovanom kruhu a neviem ako z neho von. Som stále smutná,sama a v strašne ťažkej depresii. Liečila som sa aj u psychiatria, ale mala som veľmi zlú reakciu na lieky, tak mi ich vysadil, nasadil druhé, tretie, ktoré nezaberali, tak som liečbu dobrovoľne ukončila. Stratila som úplne všetky záujmy a koníčky, nič ma nezaujíma ani nebaví. Vstanem len preto, aby som sa najedla v určitú hodinu a čakám kedy pôjdem spať. Pripadám si ako v kóme, z ktorej sa nemôžem zobudiť. Bojím sa takto žiť ďalej, neviem ako mam znova začať "ŽIŤ". Už roky som sa nezasmiala, nepotešila. Ak sa tu nájde niekto kto mal podobný problém a poradí mi ako to prekonal on budem veľmi rada. Viem, že by som mala opäť vyhľadať odborníka, ale ľahšie sa mi zveruje takto a rada by som podelila o nejaké rady, tipy a skúsenosti. Ďakujem.
Neviem ako ďalej
Oni ale vedia najlepšie pomôcť
Ahoj Bronicka, po precitani tvojho prispevku som mala pocit ako keby si pisala o mne, ale tak pred siestimy rokmi som s tym prestala, s bulimiou navzdy. Ked som mala 21 ma prvykrat hospitalizovali s vahou 38kg a na oddeleni poruch prijmu potravy v Bratislave mi najviac pomohli. Bola som tam pol roka, ale podarilo sa mi celu liecbu vydrzat, ale samozrejme akonahle som prisla domov zacal kazdy s tym ako som pribrala atd. Bulimia a anorexia sa opat vratili do mojho zivota, avsak nasla som si psychologa s ktorym som tieto zachvaty a stavy konzultovala na kazdodennom poriadku a taktiez psychologa, ale pokial som sa sama nerozhodla ze stacilo, tak z toho kruhu som nevysla. Neboj sa ist na liecenie, nikdy nie je neskoro, ci budes zit takyto zivot, alebo das sama sebe sancu a aspon to skusis a zabojujes za seba a za svoje zdravie. Naozaj by som velmi chcela, aby sa dievcata ktore trpia a trpeli bulimiou a anorexiou niekde zchadzali a rozpravali sa a podporovali sa v tom ze ma zmysel zit, nie zit pre jedlo a postavu. Aj ja som mala vzdy atleticku postavu, ramena siroke, boky atd. Nikdy nebudem vychrtlina, ako modelky z casopisov, ale nie o tom je stastie. Ak mas chut kludne mi napis, popisem ti aj ako to liecenie prebiehalo a spoznala som tam kamaratky na cely zivot, ktore prezivali to iste so mnou kazdy den. Drzim z celeho srdca palce.
Ano ja viem, ze su to temy pre odbornikov, chodila som k psychologovi aj psychiatrovi, ale mam bohuzial trochu blok hovorit o tom pred odbornikom, ale to je len moj problem bohuzial :( . Ale zaregistrovala som, ze by mala fungovat daka podporna skupina, len som zabudla kde na fore som to tu citala, ak je niekto, kto ma na nu kontakt ( facebook,mail) mohol by mi ju niekto napisat? Viem, ze existuje hnutie Anabell,ale na SR nema pobocku, aspon ja o tom neviem, ak by niekto vedel o niekom/niecom, co funguje na podobnom principe, bola by som vdacna za kontakt.
psycholog, psychiater.... to su temy pre nich....
Ďakujem Vám za odpoveď aj reakciu... človek aspoň vidí, že v tom nieje sám. Lombardo1981... kladieš správne otázky, nad nimi som sa už zamýšľala, ale neviem či si na ne aj správne odpovedám. Jedlo pre mňa predstavuje skôr nutnosť, akýsi rituál, nie je to o chuti, ani hlade, skôr sa mi vidí, že je to nutnosť. Mám pocit že sa prejedám akoby zo zvyku... snažím sa stravovať zdravo, ale niekedy mám pocit, že sa príliš obmedzujem a preto občas, keď si chcem dopriať niečo navyše, vtedy príde akýsi zlom, lebo mám pocit, že si tú odmenu (napr. dezert, ovocie, syr, orechy) nezaslúžim.A vtedy to ide... Lavína..strach, že keď priberiem tak stratím sebakontrolu a zlyhám. Nepovolené jedlá pre mňa predstavujú cestoviny, mastné smažené jedlá, pečivo a syry, sladké som nikdy nemusela. PPP mi vzala dušu,vôľu žiť a radosť..... lepšie to momentálne vyjadriť ani neviem :(. Akoby okolo mňa vytvorila sklenenú bariéru a odmieta ma pustiť von. HealthyLifeDream prečítala som si tvoj príspevok, vidím že aj ty bojuješ s podobným problémom. Aj ja sa snažím bojovať zdravou stravou a pohybom, ak mám nutkanie zvracať, skúšam sa zhlboka nadýchnuť a myslieť na niečo iné, zamestnať sa a pripomínam si, aký je to zlý pocit, keď zlyhám a ako ubližujem svojmu telu, keď mám aj ja zdravotné komplikácie, ktoré popisuješ( krvácanie a pod.) Niekedy to pomôže, niekedy nie.
Bronicka, vitaj v klube, tiez trpim PPP a nemam sa s kym o tom porozpravat a odmietam psychologa a uz duplom psychiatra kedze som uz s oboma mala tu cest a ani jedno mi nepomohlo, nestotoznujem sa s teoriou ze psycholog ci lieky od psychiatra pomozu, mozu pomoct kratkodobo, no v skutocnosti je len a len na nas aby sme sa z toho dostali, preto si hladam podporu, niekoho s kym by som o tom mohla otvorene komunikovat, bez hanby, pretoze to ten clovek tiez sam preziva.. precitaj si moj prispevok, pisala som ho nedavno
www.zdravie.sk
Čo u teba prezentuje jedlo? Prečo sa najčastejšie prejedáš? Na čo pri tom myslíš? Jedlo niečo prezentuje...
Máš povolené a nepovolené jedlá? Spíš si ich a napíš k nim prečo.
Prečo sa bojíš pribrať? Čo ti to vezme?
Čo ti vzala PPP a čo ti dala?
Ahoj, ja som na tom dost podobne... tiez som zacala chudnut, pri vyske 173 som sa dostala na 43kg, potom sa to uz nedalo vydrzat a zacala som sa prejedat... ked som pribrala 30kg, tak som presla aj na zvracanie aby som uz nebola tak nechutne tucna, podarilo sa mi dostat na vahu 60kg, no uz sa neviem vobec dostat nizsie... nedokazem prestat s prejedanim, jeden den sa prejem, potom sa to snazim nejak vyzvraciat avsak nie som schopna zo seba vsetko dostat von, dalsie dni nejem vobec alebo len zeleninu, za normalnych okolnosti sa cely den citim neschopna len kvoli tomu, ze nebodaj zjem celu uhorku, potom mi len tak prepne v hlave a opat sa prejedam, na posedenie zozeriem cez 5000kcal a cely kolotoc sa opakuje dokola... kazdy den vstavam s totalnou nechutou do zivota, bojim sa toho ci sa dokazem neprejest, kolko kalorii zjem, nic ma nebavi, nemam ziadne aktivity, iba cvicenie, ktore ma tiez nebavi ale robim ho len preto aby som chudla alebo aby som si aspon vykompenzovala vsetko co som zjedla
je mi luto ze som ti nepomohla, lebo sama neviem ako si s tym poradit... ale aspon vies ze v tom nie si sama :) vela stastia
