už nevládzem

Nikdy som si nemyslel, že budem prosiť o nejakú radu takto cez internet, no momentálne som na tom dosť zle. Dosť zlých vecí sa mi stalo za posledné 2 roky, no nejako som to prekusol. Všetko začalo keď som mal 14, rodičia sa rozhodli sa rozísť, a všetko prebiehalo dosť zle. neustále sa hádali, a vedel som, že už nič nebude také, aké bolo. Všetky dobré spomienky mi ostali len v hlave, a takmer každý deň na ne myslím, a prajem si, aby som sa vrátil späť do tej doby kedy boli spolu. V detstve som mal takmer všetko čo som chcel, dá sa povedať že lepšie detstvo som už asi ani nemohol mať. No vždy som vedel, že niečo nie je v poriadku. Počas toho všetkého čo sa dialo, teda keď sa hádali, som si uvedomil jednu vec, a tá vec ma vo vnútri zabíja. Zistil som že som gay... V živote by ma niečo takéto nenapadlo, ani len vo sne. Premýšľal som nad tým dosť dlho, snažil som sa prestať takto myslieť a proste v hlave som si vravel, že je to len lož, že myslím takto pretože som v podstate ešte dieťa, a sám neviem čo chcem. No nech som robil čo som robil, bol som si tým istý. Dnes mám 16, a stále to tak žiaľ cítim. Netuším, ani prečo to takto je.. No najhoršie na tom je to, že som to nikomu nepovedal. A popravde si ani neviem predstaviť, že by to niekto vedel. Teda viem, ale myslím, že by to bolo hrozné. Všetko čo sa okolo mňa dialo, bolo pre mňa neskutočne bolestivé.. Už v 14-tich keď to všetko začalo, tak som sa do seba uzavrel. S takmer nikým sa od tej doby nebavím. Dosť ma zarazil ten fakt, že som proste taký.. Snažil som sa to nejako "zmeniť" no nejde to. Ja len.. proste, nie som ten "ženský" typ.. Keby už aj mám s nejakým mužom byť, tak určite by som nenosil kabelky, ženské oblečenie a proste to všetko, do ktorého uhla ľudia dávajú túto komunitu.. Mňa to absolútne nezaujíma. Vždy som hral futbal, zaujímalo ma asi to všetko, čo každého chlapca v mojom veku, teda až na túto vec.. Keď som si predstavil, že by sa to niekto dozvedel, tak úplne vidím pohľady ľudí na mňa, ohováranie, a viem, že by som už asi nikoho nemal, nieže by som aj v súčastnosti niekoho mal. Takmer celé dni sedím doma, sám, zavretý v izbe, a všetka tá predstavivosť čo sa môže stať ma úplne ničí. Nechcel som byť taký :/ Kvôli tomuto všetkému, som napísal ešte aj monitor hrozne, a som rád, že ma vôbec niekde prijali.. Všetkých priateľov som stratil keď som kvôli tomu, čo sa dialo doma, úplne prestal byť spoločenský. V škole som stále sedel v zadnej lavici, a čakal, kedy skončí, aby som zas ležal doma, a premýšľal nad všetkým čo sa môže stať. V depresií som tiež od tej doby. Niekedy tu nebol deň, kedy som nepremýšľal nad samovraždou. No nikdy som nemal odvahu. Bojím sa s tým výjsť von.. Bojím sa, ako ľudia zareagujú, ja úplne chápem, že niektorí to odsudzujú, príde im to zvláštne, no takýto som, a neviem to zmeniť. Cítim to tak.. Prosím, poraďte mi, čo mám robiť.. som úž úplne dole, neviem nájsť už nič pozitívne, nie som taký, aký som kedysi bol. Mám už strach takmer zo všetkého...