Dobré ránko..
Ja viem, o svojich osobných záležitostiach sa nie je nejako extrémne múdre radiť na internete, ale neviem naozaj nájsť iné východisko. Bola by som vďačná za každú radu.
Pred pár rokmi sa moji rodičia rozviedli a mamča si našla priateľa (ktorého som neznášala, ale už spolu nie sú), neprikladala som k tomu nejaký veľký význam, keďže som bola len 13-ročné decko a moc som si to neuvedomovala. Teda aspoň som si to myslela. Neviem, či to s tým súvisí, ale v tom čase som začala experimentovať s alkoholom a so sebapoškodzovaním. Zatiaľ to bolo "len" rezanie sa. Cítila som sa byť totálne na dne, spolužiaci sa mi vysmievali.. Nebolo to príjemné obdobie.
V 16-tich som bola znásilnená..Odvtedy som si svoje všetky zlé stavy vyhovárala na to, pritom časom som s tým bola zmierená.
Všetko sa mi začalo rúcať, každý jeden vzťah dopadol.. keď poviem katastrofálne, ani omylom to nevystihuje to, čo sa dialo.
Mala som halucinácie (nie žiadne extrémne, len v noci som videla obrysy niekoho ako stojí nad mojou posteľou, a podobne), rôzne predstavy toho ako je stále niekto proti mne, vyvádzala som, prepínalo mi. Bola som v tak hlbokej depresií, že som to proste nezvládala a tu začalo to ďalšie sebapoškodzovanie. Akýkoľvek predmet, ktorým by som si mohla ublížiť, čo som doma našla, ten som použila (veľakrát som sa pokúsila o samovraždu. Vždy niekto prišiel a zachránil ma.) Trieskala som si hlavu o stenu, driapala steny, plakala, kričala. Mala som pocit, že som sama a nikto ma nechápe. Osamostatňovala som sa, nemala som priateľov, moja rodina bola vyklepaná, keď mala okolo mňa prejsť.
Bála som sa noci. Bála som sa ľudí. Doma som len sedela, hojdala sa na posteli s rukami okolo nôh. Písala básne, rôzne texty.. Nevychádzala som von, nič.
Chcela som sa z toho dostať, tak som si povedala, že začnem chodiť von. Začala som. Bola to jedna veľká katastrofa. Samý alkohol, chlapci.. Proste humus. Vybíjala som si ten smútok strašne zlým spôsobom.
Začala som chodiť k psychiatričkám, psychológom, nikto mi nevedel pomôcť. Lieky mi nepomáhali, naopak. Vyskúšali na mne všetky možné kombinácie liekov a nič.
Časom som sa dokonca z tých liekov začala odosobňovať, pani psychiatrička tvrdila, že sa to volá depersonalizácia s občasnou derealizáciou, či čo to.
Mám totálny myš-maš v hlave, často neviem udržať myšlienky.. Niekedy som príliš rýchla, niekedy zasa naopak. Neviem ako by som to vysvetlila.
Pani psychologička mi dala robiť IQ test, netuším načo, vraj sa dohodla s pani psychiatričkou a vyšlo mi to vraj na môj stav dosť zvláštne, pretože moje IQ bolo nejako 135 alebo 137 a vraj je to .. patologické? Neviem, ako znelo to slovo, nejako takto podobne a ak som napísala hovadinu, tak pardón.
Keď mi ešte bolo "málo", začala som hazardovať so svojím životom aj v rámci drog. Každý týždeň extáza, dokonca raz som náhodou vyskúšala pervitín, ale k nemu som sa nechcela vrátiť. Časom som s drogami skončila, pretože som mala ešte vcelku "zdravý" rozum aspoň v tomto ohľade.
Teraz, v tomto období, sa cítim o dosť lepšie, nechávam si veci pre seba, nedávam veci najavo. Našla som si priateľa, ten mi vyčíta, že som chladná, prežil si so mnou tie "prepinaky", kedy sa zo mňa akoby stal iný človek na pár minút, hodín.. Neviem, čo mi je a mám pocit, že sa mi všetko vracia.
Na pár chvíľ som sa z toho dostala s priateľovou pomocou, ale mám pocit, že sa mi všetko spomínané pomaly vracia.
K psychiatrom už nechcem chodiť, naozaj. Chcem sa len poradiť, čo by to mohlo byť, keďže moji psychiatri mi nikdy nepovedali jednotnú diagnózu. Chcela by som o tom mať predstavu, ako by som sa s tým mohla popasovať, pretože nie som až tak slabá, dokázala som prežiť, ak sa to tak dá nazvať, aj napriek mojej hlave. Nechcem lieky, už nikdy viac.
Už to nezvládam
Prosím vás pomôžte mi. Mňe sa zdá že ma naši nenávidia. Mojej matke je akokeby jedno čo robím ani so o mňa moc nezaujíma. Nemám s ňou tak dobrí vzťah ako iný. Často sa hádame a ja sa jej nebojím do očí povedať že je krava. Keď ma mama čakala tak mi zomrel otec. No mama má teraz priateľa.(ktorého z celého srdca nenávidím) Za všetko nadávajú iba mňe. Dosť často k nám chodí na návštevu moja babka a keď je u nás tak je tam celý deň. A to mi neustále nadáva že som lenivá že nič nerobím. Že som sprostá a že som bulimička. Mojej mame je jedno že mi to hovorí nič jej na to nepovie. Mňe za všetko nadávajú keď niečo zmizne hneď to hádžu na mňa. Všetci mi nadávajú len pre úplné maličkosti. Stále že som sprostá, jebnutá..atď. Mimochodom mám 13 a už som sa raz rezala a bojím sa že sa znovu začnem rezať lebo ja už takto ďalej nemôžem každú chvílu kvôli niečomu revem.
mozes to mat aj z parazitov
velmi casto sa dostanu do mozgu, alebo zasiahnu nervovu sustavu, tych uboziakov potom vlacia po psychiatroch, ale pritom problem je inde. Ten samozrejme nikdy neodhalia, cloveka kompletne znicia.
prave takyto ludia maju zaroven vyhodu a nevyhodu.. v zivote toho dokazes vela ale nebudes stastna pokial s tym nic nespravis. chod zs nejakym prirodnym liecitelom
NO1, napísala si skvelú vec, že nie si až tak slabá. Aj štýl, akým si rozprúdila toto fórum hovorí o skôr o tom, že stále hľadáš zdroje, pomoc, chceš byť činná a nie je ti jedno,čo sa deje, stále bojuješ.
Tak, ako napísal Tulák- treba nájsť zdroj v sebe, ktorý ti pomôže do Ďalších dní a bojov a tiež súhlasím s tým, že hlavne sa treba naučiť prijať samú seba a naučiť sa mať rada. Mesačný princ napísal,že tvoja minulosť ťa formuje,rovnako každý zážitok s iným človekom i so sebou samým, prípadne s niečím, čo ťa presahuje, mnoho vecí sa naučíme, aj keď nechceme, práve vplyvom podmienok prostredia, v ktorých vyrastáme a v súčasnosti chceš pochopiť,čo sa deje.
Netuším, aké diagnózy ti už nastrelili odborníci, ale viem,že je to zložitý a dlhodobý proces, aby psychiatri nejakú naozaj mohli uzavrieť a je potrebná fakt kvalitná psychologická diferenciálna diagnostika,aby ti mohli nastaviť správnu liečbu. Veľakrát to robia formou "pokus-omyl"., pretože neexistuje univerzálne platný návod na to, ako jednoznačne potvrdiť tú, ktorú diagnózu, keďže lekári o tebe nevedia všetko,čo o sebe vieš ty sama a majú šancu spoznať počas kontaktu s tebou len malý úsek tvojho životného príbehu. Diagnózy nie sú výmysel, rovnako ani poruchy osobnosti, sú to rovnako zákerné veci ako onkologické, či autoimunitné ochorenia. Každý z nás má nejakú predispozíciu na rôzne ochorenia,no predsa sa to aj vplyvom rovnakých faktorov neprejaví u všetkých ľudí. Vstupuje do toho mnoho. No to, že sa niečo také deje súhrou faktorov a prepukne ochorenie, v ktorom je zhluk príznakov hovoriaci o tom,že toto spadá pod syndróm a ten syndróm je súčasťou nejakej diagnózy, je dobré prijať. Lebo psychické ochorenie je niečo, na čo sa neumiera. Je to niečo, čo treba pochopiť, prijať a naučiť sa s tým ďalej žiť. Život s diagnózou je iný ako život bez nej, no stále je možný a môže priniesť aj mnoho pekného, rovnako ako i toho náročného.
Prepáčte,ak som sa veľmi filozoficky rozpísala, no nedalo mi nereagovať.
NO1, ide mi čosi hlavou, len informačne, skús si prečítať blog,ktorý je tuto na portály zdravie o hraničnej poruche osobnosti. Možno tam nájdeš niečo užitočné, možno nie. Je to na tebe. Rovnako, ako i proces terapie je významne ovplyvnený tvojimi očakávaniami a spoluprácou, ktorú s terapeutom vytvoríš v pomáhajúcom vzťahu. Terapeut nie je kúzelník, aj to,čo vie, môže zúžitkovať naozaj dobre, len ak si ty sama motivovaná pre zmenu a dôveruješ mu.
www.zdravie.sk
Lebo niekto si tu v poslednej dobe robi srandu a zaklada vymyslene temy. Ale ja som ti tam toho napisal viac no ty si si z toho celeho vsimla len to o vymyslenej teme. Ok ako chces.
Pozri mne to moze byt jedno ja mam dost svojich problemov ale to o posttraumatickej stresovej poruche alebo o tych dopadoch ktore sposobuju traumaticke zazitky v detstve mladosti som tam dal pretoze to osobne poznam a pretoze citujem teba "Chcem sa len poradiť, čo by to mohlo byť". Psychiatri sa tiez mozu mylit, ty im mozno tiez vsetko nepovies, ja neviem ako to prebiehalo, co ti diagnostikovali. Ale kedze ich bolo viac nemyslim si ze robili vsetci chybu. Skor bude chyba v tebe ze si nevies poradit so svojim problemom a obvinujes okolie. To musi byt totiz spolupraca. Ale pravdou je aj to ze psychiatri tiez nevedia vsetko, aj ich kvalita je roznoroda. Okrem toho neviem ako je to na slovensku s informovanostou, poznatkami a vyskumom v oblasti detskej traumy. V zahranici existuju priam vedecke vyskumy. Takze to je dalsia vec a rozhodne dolezita.
Mesacny ti to napisal dobre (az na to o vynimocnosti a dare, to je ozaj nezmysel), musis tomu porozumiet. Ale na to sa musis otvorit sama sebe, nic si nezahmlievat. Sledovat sa ako kedy na co reagujes a pochopit preco. Uz to ze to robis ti dava vacsiu moc nad tvojimi pocitmi, emociami, nie su pre teba takou velkou neznamou. A zaroven by si mala zbierat informacie o svojom probleme. Existuju knizky, existuju clanky, videa. Bola si niekedy na skupinovej terapii ? Mozno aj take nieco by ti pomohlo. A mozno by si dokonca mohla ist aj medzi ludi z nejakeho centra pre zavislosti, neviem odkial si, ci tam take cosi mate. Minimalne by si videla ze v podobnych srackach nie si sama. Lebo jedno je si to uvedomovat, vsak logicky nie si sama s takymi problemami, ale nieco ine je byt realne s tymi ludmi. To ber len ako priklad. Proste netreba hned odmietat odbornu pomoc, ale nemozes sa spoliehat len na nu, musis byt kreativna a hladat, casom sa viac spoznas a vselico uzitocne sa na teba nalepi.
Ale so vsetkeho najdolezitejsie je hladat sposob ako samu seba prjímat, ako sa mat rada, najst tu sebalasku. Ty ale musis najst ten zdroj v sebe, nie v niecom inom, alebo v niekom inom (ako trebars v priatelovi), ale jedine v sebe. Jedine tak pocits v sebe klud a stabilitu, cokolvek ine vonkajsie sa moze kedykolvek vytratit. To teraz znie ako nejake ezotericke budhisticke kecy, ale je to v tom len obycajna psychologia. Ale ak ti pomoze na tej ceste budhizmus tak ok budis. Hoc aj nejake nabozenstvo.
Amadea, absolvovala som rôzne terapie, žiadna nezabrala.. Pani psychologičky ma totižto len skúmali, dávali rôzne testy, ale žeby sa mi s tým nejako snažili pomôcť, tak to vôbec.
Mesačný princ, z veľkej časti sa stotožňujem s tvojím názorom, avšak neviem, či je to "dar", keďže dary by sme rozdávali a ja by som toto nepriala ani najväčšiemu nepriateľovi. Ale tak kto vie ako to naozaj je teda..
Tulák, neviem načo by som si tu niečo vymýšľala. Prišla som si po radu, nie vymýšľať si. Nemám 10 rokov.
hlávku hore svet sa nerúca
V pohode aj tak na tom nezalezi.
Mesacny najprv k tvojej poznamke o neexistenciiono to naozaj niekedy vyzera ako keby dusevne poruchy boli vlastne len ako take trsy neadekvatnych ci prilis vystupnovanych prejavov normalnej psychiky. To ale plati len ciastocne a u nepsychotickych poruch (uzkostne poruchy atd). Naopak u psychotickych poruch sa objavuju priznaky ktore sucastou normalnej psychiky nie su (halucinacie, bludy). Je ale pravda ze medzi zdravym a chorobou je seda zona co asi odbornikom robi diagnostiku nejednoznacnou. Lenze vacsina poruch ma svoje diagnosticke kriteria ktore ak su v plnej miere splnene nedavaju dovod k pochybnostiam. Takze znacnu cast poruch je mozne oznacit jednoznacne a u casti to moze byt problem. U tej druhej casti vsak moze byt pomocnym kriteriom chorobnosti narusenie normalneho fungovania v praci, v rodine, vo volnom case.
Mozno tak nejak by sa k tomu dalo postavit. Kazdopadne bez ohladu na to ako my tu budeme slovickarit a spekulovat nad tym co je alebo nie je porucha autorka temy, ak to nie je zas vymysel, ma ocividne nejaky a dost vazny problem. A robit si z neho prednost, oznacovat ho za dar, vynimocnost je zavazna chyba. To mas ako ked si nejaky zavislak typu alkoholik alebo narkoman neprizna svoju chorobu (ano zavislost je oznacovana ako choroba). Potom sa v liecbe nepohne, vlastne sa ani na ziadnu neda.
Autorka teda ma problem (ak to nie je vymysel) a moze to byt vselico. Moze tam byt aj nejaky post traumaticky stresovy syndrom, alebo mozno nenapisala vsetko a boh vie ako cele roky ich rodina fungovala. Moze tam byt aj taketo cosi
www.ted.com
To je napriklad moj pripad. Dokonca existuju aj testy ale v anglictine. Z 10 mi vzdy vyslo 6 alebo 7 (na jednu otazku neviem jednoznacne odpovedat)
acestoohigh.com
