Už to nezvládam

Dobré ránko..
Ja viem, o svojich osobných záležitostiach sa nie je nejako extrémne múdre radiť na internete, ale neviem naozaj nájsť iné východisko. Bola by som vďačná za každú radu.
Pred pár rokmi sa moji rodičia rozviedli a mamča si našla priateľa (ktorého som neznášala, ale už spolu nie sú), neprikladala som k tomu nejaký veľký význam, keďže som bola len 13-ročné decko a moc som si to neuvedomovala. Teda aspoň som si to myslela. Neviem, či to s tým súvisí, ale v tom čase som začala experimentovať s alkoholom a so sebapoškodzovaním. Zatiaľ to bolo "len" rezanie sa. Cítila som sa byť totálne na dne, spolužiaci sa mi vysmievali.. Nebolo to príjemné obdobie.
V 16-tich som bola znásilnená..Odvtedy som si svoje všetky zlé stavy vyhovárala na to, pritom časom som s tým bola zmierená.
Všetko sa mi začalo rúcať, každý jeden vzťah dopadol.. keď poviem katastrofálne, ani omylom to nevystihuje to, čo sa dialo.
Mala som halucinácie (nie žiadne extrémne, len v noci som videla obrysy niekoho ako stojí nad mojou posteľou, a podobne), rôzne predstavy toho ako je stále niekto proti mne, vyvádzala som, prepínalo mi. Bola som v tak hlbokej depresií, že som to proste nezvládala a tu začalo to ďalšie sebapoškodzovanie. Akýkoľvek predmet, ktorým by som si mohla ublížiť, čo som doma našla, ten som použila (veľakrát som sa pokúsila o samovraždu. Vždy niekto prišiel a zachránil ma.) Trieskala som si hlavu o stenu, driapala steny, plakala, kričala. Mala som pocit, že som sama a nikto ma nechápe. Osamostatňovala som sa, nemala som priateľov, moja rodina bola vyklepaná, keď mala okolo mňa prejsť.
Bála som sa noci. Bála som sa ľudí. Doma som len sedela, hojdala sa na posteli s rukami okolo nôh. Písala básne, rôzne texty.. Nevychádzala som von, nič.
Chcela som sa z toho dostať, tak som si povedala, že začnem chodiť von. Začala som. Bola to jedna veľká katastrofa. Samý alkohol, chlapci.. Proste humus. Vybíjala som si ten smútok strašne zlým spôsobom.
Začala som chodiť k psychiatričkám, psychológom, nikto mi nevedel pomôcť. Lieky mi nepomáhali, naopak. Vyskúšali na mne všetky možné kombinácie liekov a nič.
Časom som sa dokonca z tých liekov začala odosobňovať, pani psychiatrička tvrdila, že sa to volá depersonalizácia s občasnou derealizáciou, či čo to.
Mám totálny myš-maš v hlave, často neviem udržať myšlienky.. Niekedy som príliš rýchla, niekedy zasa naopak. Neviem ako by som to vysvetlila.
Pani psychologička mi dala robiť IQ test, netuším načo, vraj sa dohodla s pani psychiatričkou a vyšlo mi to vraj na môj stav dosť zvláštne, pretože moje IQ bolo nejako 135 alebo 137 a vraj je to .. patologické? Neviem, ako znelo to slovo, nejako takto podobne a ak som napísala hovadinu, tak pardón.
Keď mi ešte bolo "málo", začala som hazardovať so svojím životom aj v rámci drog. Každý týždeň extáza, dokonca raz som náhodou vyskúšala pervitín, ale k nemu som sa nechcela vrátiť. Časom som s drogami skončila, pretože som mala ešte vcelku "zdravý" rozum aspoň v tomto ohľade.
Teraz, v tomto období, sa cítim o dosť lepšie, nechávam si veci pre seba, nedávam veci najavo. Našla som si priateľa, ten mi vyčíta, že som chladná, prežil si so mnou tie "prepinaky", kedy sa zo mňa akoby stal iný človek na pár minút, hodín.. Neviem, čo mi je a mám pocit, že sa mi všetko vracia.
Na pár chvíľ som sa z toho dostala s priateľovou pomocou, ale mám pocit, že sa mi všetko spomínané pomaly vracia.
K psychiatrom už nechcem chodiť, naozaj. Chcem sa len poradiť, čo by to mohlo byť, keďže moji psychiatri mi nikdy nepovedali jednotnú diagnózu. Chcela by som o tom mať predstavu, ako by som sa s tým mohla popasovať, pretože nie som až tak slabá, dokázala som prežiť, ak sa to tak dá nazvať, aj napriek mojej hlave. Nechcem lieky, už nikdy viac.