ako zdvihnúť sebavedomie, keď ako človek nestojím za nič?

mne sa paci, co napisal miki, je uzasne, ze sa snazi pochopit zlozite vztahy.
Ale, dievca moje, ty si na tom terz zle. Tak neries mamku, tatka, kasli na vsetkych a ries len seba.
Ja sice moc psychologom neverim, ale najdu sa vraj aj dobri. Mozno teba aj investpvat nejakych tych 20 e za sedenie, ale ak ta to ma nakopnut, tak nesetri na sebe.
Jednoducho sa z tychto jemngov musis dostat. Si mlada a inak zdrava baba, tak sa kuk kolo seba, ako sa sebavedome nosia ini, mozno vyzorovo aj rozumovo horsie, ako si ty, cim samozrejme nechcem nikoho urazat.
Hlavne vytiahni paty z domu a usmievaj sa, ked sa ti aj nejaka stara pani prihovori, zase bude lepsie. Krok sun krok.

"hovorí sa, že keď žena vychováva dieťa, tak robí tie isté chyby, ktoré robila jej matka pri jej výchove. Bez toho, aby si to uvedomila, lebo to vraj má akosi podvedome zakódované. Ja by som ale všetko robila presne naopak ako naši :)"

Bohužiaľ toto nezmeníš, toto zostane v tebe. Niektoré vecí môžeš robiť opačne, ale v skutočnosti budete si veľmi podobné. Gény neobalamutíš a ani nenapravíš. Keď raz to nie je v jej DNA, tak to nie je.

Trebárs tú svoju mamu mám veľmi rád, robila vecí opačne ako jej matka, ale vzťah nadviazať so svojim dieťaťom bola pre ňu španielska dedina podobne ako u jej mamy. Keď si ju chcel objať, lebo jej bolo ťažko a chcel si ju podporiť tak nedovolila mi to. O jej lásku som bol ochotný aj bojovať aj bojoval, ale nijako sa nezlepšilo to ani za 11 rokov.

Nemôžem povedať, že by jej na mne nezáležalo. Zaleží jej a veľmi, ale hlavne necítim v nej podporu ani potrebnú oporu. V zlých časoch sa radšej vyhráža, ako keby ma podporila, čím ma zráža dosť dole.
Niekedy, keď zahlásim aj trochu lásky, dobrého slová prosím tak je oheň na streche. Urazí sa a povie len:"Čo vlastne odo mňa chceš?" a je odutá aj týždeň alebo dva... Je to proste skôr ten typ matky len dobrých období, v tých horších je to o poznanie horšie.

FilipTT: hovorí sa, že keď žena vychováva dieťa, tak robí tie isté chyby, ktoré robila jej matka pri jej výchove. Bez toho, aby si to uvedomila, lebo to vraj má akosi podvedome zakódované. Ja by som ale všetko robila presne naopak ako naši :)
Napríklad: Išli sme každú nedeľu do kostola a po návrate domov prvé, čo sa urobilo, mama zakričala na otca, že zbi ich a poriadne im nalož, keď sa nevedia chovať a potom nás otec vytrieskal, že ako sme sa zle chovali. Toto bolo každú nedeľu. Nechovali sme sa zle, chovali sme sa, ako ostatné deti. Keď sme sa opýtali, prečo bitka, tak vraj lebo som čumela do stropu, lebo kukám na stenu, lebo sme do seba šťuchali, lebo som si čupla a nechcela stáť, lebo som sa opierala o stenu, lebo sme čumeli na toho pavúka tam hore a či sme my také sprosté, že nevieme, že do kostola sa pre Ježiška chodí a nie pre pavúka, lebo som pred kostolom pišťala, že chcem pozerať Kuka, lebo sme si zabudli doma modlitebné knižky, lebo som na otázku, či mi je Včielka Maja prednejšia ako kostol, odpovedala áno a to sa nesmie, lebo som nepodala ruku prababkinej tete z desiateho kolena a či som bola slepá, že som nevidela, že mi ona ruku podáva (mohlo sa stať, že som si nevšimla, lebo mi svietilo slnko do očí), lebo som si neobliekla sukňu, ale nohavice, lebo som si neobliekla hentú sukňu, ale tamtú, lebo som si neobula sandále, ale botasky, lebo som cestou domov pišťala, že chcem ísť do cukrárne, lebo som pred zmrzlinárňou pišťala, že chcem zmrzlinu tak, aby to počula aj kamarátkina mama, ktorá svojim deťom zmrzlinu kúpila a navrhla, že však kúpte aj vy tým vašim... no vždy výhovorka. Poznala som aj inú kresťanskú rodinu (náš bratanec a sesternice). Cestou z kostola sa zastavili v cukrárni, inokedy išli do kina, inokedy do Lunaparku, to je jedno, len sa im povedalo, že keď sa budú v kostolíku pekne chovať, tak sa pôjde tam a tam, bude taká a taká odmena a nechovali sa o nič lepšie, ani o nič horšie ako my. A do kostola dodnes chodia radi, už sú dospelí.
Čo som tým chcela? Je to ako Pavlov reflex. V jednej rodine je každá návšteva kostola spojená s bitkou a ponižovaním detí. V druhej rodine je spojená s príjemným zážitkom, napríklad cukráreň, zmrzlináreň... Deti kostolným veciam moc nerozumejú. Oni sa netešia do kostola, ale do cukrárne, ale to je jedno. Lebo dobré zážitky z detstva zostanú a decko bude chodiť do toho kostola aj v dospelosti rado, vždy tam chodilo rado, lebo to chodenie do kostola bolo spojené s príjemným zážitkom, na ktorý zostali príjemné spomienky, o tom to je. No ale ktorí rodičia spojili návštevu kostola s bitkou a s hrešením detí, že ako sa zle chovali, tí nech nečakajú, že sa z ich synov stanú kňazi a z dcér mníšky, lebo podľa reality a podľa spravodlivosti len toho sa dočkajú, že im tie decká v dospelosti nebudú chodiť do kostola vôbec, ani sa nezosobášia s partnermi a ani si deti pokrstiť nedajú.
Istý pán nosieval svojho malého 3ročného syna do kostola, síce ho nebil a správal sa k nemu pekne a mal ho rád, ale chlapec mu tam revával. Tak mu pri najbližšej návšteve kostola strčil do ruky hračkárske auto a potom už bolo dobre a odvtedy sa chlapec do kostola teší... a jeho otec vie, že zabudnúť doma modlitebnú knižku by bol v tomto prípade menší hriech ako zabudnúť auto :) Urobil ten pán dobre? Podľa mňa áno. Možno, že si ten chlapec raz pribalí to auto do kufra ako talizman pred nástupom na kňazské povolanie. To by mohlo byť reálne.
Ale naši asi čakali, že si ako výbavu do mníšskeho rádu ponesieme my, všetky tri, nejaký remeň, nejaký praker, nejakú varechu,, na magnetofónovú pásku nahraný mamin krik a potom ešte odsekneme otcovi ruku a pribalíme si tam aj tú :) :):)...a namiesto toho majú jednu dcéru "sebeckú, čo chlapa nechce", druhú "nezosobášenú s nepokrsteným deckom" a tretiu "štetku, čo sa od 18tich vláčila po podnájmoch a striedala frajerov", tak nech sa pred veriacimi hanbia, tak im treba :) a do kostola im nevkročí ani jedna, lebo vždy si na poslednú chvíľu akosi pomýlime cukráreň s kostolom. Lebo nás tam nevzali, kedˇ sme boli malé, tak si to vynahrádzame v dospelosti. A ktorá z nás je mníška? Ani jedna. Vychovať zo syna kňaza a z dcéry mníšku, na to treba iný postup.
Veriaci človek by sa mal postarať, aby sa deti do kostola tešili a spojiť im tú návštevu kostola s príjemným zážitkom. Nezáleží, ako.
...Moja neter vyrastá medzi sestrinymi svokrovcami, švagrami, tak je jej výchova ovplyvnená samozrejme aj nimi a to je dobre, je iná, smelšia, komunikatívnejšia, teší sa zo života, no proste celkom iné decko ako sme boli my, čo sme utrápené očakávali len bitku a ponižovanie, keď sme boli v jej veku. Tak sa teším z toho, že aspoň ona je v tomto smere O. K.
...S našimi som sa samozrejme skúšala o tom baviť, ale vždy to skončilo pri ich poukazovaní na ich vlastnú dokonalosť a neomylnosť a na našu a moju neposlušnosť, a podobne, tak toto s nimi nepohne, ale si aj tak milý a zlatý, že si mi to sem takto pekne napísal. Akože ja nedusím v sebe hnev na nich, to netreba, ja sa na celú vec pozerám, ako Habera na účastníka Superstar, ktorý mu tam na úvodný casting prišiel niečo falošne zaškriekať:):):) dokážeš sa hnevať na človeka, ktorý nemá hudobý sluch, že falošne zaspieval? Nie. To sa nedá. Ale zároveň nie si povinný nechať si tým jeho falošným spevom píliť uši, tak sa vaše cesty rozdelia a idete od seba preč. Moji rodičia sú antitalenty na výchovu detí. Chceli robiť a robili niečo, čo robiť nevedia, lebo im ten talent na tú činnosť nebol daný, ale oni sú presvedčení o svojej neomylnosti a dokonalosti presne tak, ako je o budúcom víťazstve v Superstar a o svojom talente presvedčený falošne spievajúci súťažiaci bez hudobného sluchu. Čo z toho pre mňa vyplýva? Nehnevať sa na rodičov, snažiť sa ako-tak s nimi vyjsť, prísť aj na návštevu, ale nie tam s nimi bývať pod jednou strechou. Lebo to by mi zničilo sebavedomie, to by bol sebadeštrukčný krok. Preto sa mi zdalo vhodné sem ten príspevok hodiť. Nech si z neho zakladateľka témy niečo vezme, keby za to jej nízke sebavedomie mohli práve rodičia. Lebo vo väčšine prípadov to tak býva, že za to môžu rodičia. Alebo niekto iný, kto človeka len ponižuje -> je jedno, kto to je, lepšie je sa mu vyhnúť.

Tiez som to dlhe roky riesila.....Az kym som sa na to nevykaslala.....A rozhodla som sa, byt sama sebou a sama pre seba.....
Necakala som uz, ze ma niekto oslovi, zavola, pozve, pochvali....To som zrusila, a robila som si svoje, sla som plavat a so sirokym usmevom, lebo som to uz bola len ja, oslobodena od toho, co si kto o mne mysli, vratane mojich rodicov.....ma v satni oslovili....
Potom som sla len tak na nakupy a oslovili ma, tak isto na mojej akoze osamelej dovolenke som nakoniec osamela nebola.....Neurobila som nic, len som sa na vycitky, sebalustraciu, sebazranovanie proste vykaslala.....
Isla som von, do sveta, sama za seba, a zitila som, ze svet sa o mna intenzivne zaujima....ked sa usmievam

Doporucujem....ale s tym suvisi aj to, ze som zacala brigadovat, financne som zacala byt takmer od rodicov nezavisla a pod.....ale prvu pracu som si nasla na plavarni, ked som tam sla len tak, ze sa mi chcelo, a bez klopenia zraku ci inych stavova, co som bezne, pri komunikacii s ludmi mala....som odpovedala na otazky a nasla som si fajn brigadu.....

celebrita facebookova - rozmýšľal som nad tvojimi rodičmi. Tvoji rodičia a mamina sestra sú zakomplexovaní - oni asi tiež prežili ťažké detstvo, ktoré ich takto poznačilo. Asi sa to vo vašom rode dedia tie duševné zranenia, rodičia ich odovzdávali svojim deťom, ktoré keď vyrástli ich zase posunuli svojim deťom.

Vy tri sestry máte príležitosť teraz túto rodinnú pliagu poraziť a pretnúť tú reťaz.

Nerozprávaš sa o tom so svojimi sestrami? Mohli by ste byť navzájom si takými oporami. A mohli by ste to niekedy keď bude pokoj vysvetliť aj svojim rodičom. Presne toto, čo si tu napísala - aké si mala detstvo a im vysvetli im aj to, na čo si prišla - že to robili zo svojej zakomplexovanosti. Môžeš sa ich spýtať, aké mali oni detstvo, kde získali tú nesebadôveru.

Možnože budú schopní takej sebareflexie, že sa ešte zbadajú a aspoň na staré kolená dajú vzťahy s vami do poriadku. Urobila by si pre nich možno dobrú službu aby sa uvideli a mali šancu vystúpiť z toho strachu, v ktorom prežili desiatky rokov a ktorý ich postavil proti svojim deťom.

navštív psychológa, ľuďom, ktorí ťa nepočúvajú a nerešpektujú sa vyhýbaj a snaž sa stretávať s takými s ktorými si rozumieš

celebrita facebooková- áno krásne napísané a poučné. :)

celebrita facebookova - pekne si to napísala, naozaj :)

To ti nahustili do hlavy rodičia, že nestojíš za nič? A že nemáš nikdy v ničom pravdu? Tak potom jedným uchom dnu, druhým von a na 18te narodky naplánuj útek z domu:) Alebo v 19tich niekedy krátko po maturite :) Pozri, do mňa a do mojich sestier rodičia hustili, že sme to a ono urobili zle, že v tom a tamtom nemáme pravdu, že sme urobili také a také chyby, nikdy nás za nič nepochválili, len za všetko hrešili a kedˇ sme boli menšie, tak aj bili a fakt do môjho asi tak 11teho roku života nebol taký deň, čo by som od otca nedostala bitku, pre nich to bolo normálne. Ja som si vždy myslela, že ma preto hrešia a bijú, lebo naozaj som zlá, bola by som urobila všetko na svete pre jediné jedno slovko pochvaly, ale sa mi nedostalo nikdy, pre jediný deň bez bitky, no nebolo takého dňa, až ... Potom neskôr, kedˇ som mala 12 a moja sestra 10, ale bola predčasne vyvinutá a ceckatá už v takom veku, tak sa otec spamätal a bolo mu to trápne mlátiť ako žito takú, čo už vyzerá ako žena, tým pádom sme sa z toho dostali, ale nezabudli a mama teraz plače do vankúša, že si vnúča nevidí, ktoré býva od nej necelých 10 km, sestra na návštevu nepríde, jak je rok dlhý. Ja len, kedˇ si potrebujem vziať veci, dˇalšia sestra z Anglicka raz za rok, lebo chce navštíviť kamošky, a tak... Ale podstatné je, ja som si vždy myslela, že naozaj som zlá a neposlušná, že naozaj som neschopná a nič nedokážem, že naozaj som najsprostejšia, najdebilnejšia, najneschopnejšia, najškaredšia, taká a taká, variť neviem, nič neviem... lebo mi to oni nahučali do hlavy a sebavedomie som mala na bode mrazu, že som aj v škole pri ústnych odpovediach horšie známky dostala, lebo som sa kvôli nízkemu sebavedomiu zdanlivo javila byť retardovaná a debilná, tak keď aj moja odpovedˇ bola správna, donekonečna sa mi kládli otázky z opakovania, až kým sa neprišlo na to, že niečo neviem, lebo kto debilný vyzerá, tomu sa aj profáci snažia dokázať, že taký aj je :) :) :) - a to som bola na gymnáziu, kam retardovaní nechodia, ale ja som to tak vtedy nevidela a myslela som si, že to tak aj zostane... až som zrazu u rakúskych babiek začala počúvať opak toho... Zrazu bolo, ako fantasticky dobre varím, ako som ja pekne upratala, ako som ja pekne zaspievala, ako som ja dobre napiekla, ako ja už viem dobre po nemecky, ako som sa zlepšila, ako som sa pekne obliekla, aký mám krásny účes, aký mám dobrý názor na to a ono... no proste všetko týkajúce sa mojej osoby sa komentovalo už iba pozitívne a nie negatívne a nikto nechápal, prečo sa tam u tých rakúskych babiek cítim lepšie ako doma. Ale ja som to chápala, lenže to ani nemalo zmysel hovoriť, lebo nikto by neuveril. Len ten uverí, kto to sám zažil. Presne to bola práca, ktorú som musela začať robiť, aby pomohla mojej psychike a môjmu sebavedomiu, aby mi pomohla uvedomiť si, aká v skutočnosti som, proste získať reálny pohľad na samú seba a nie veriť tým drístom, čo natárali rodičia. Keby 10 detí mali, všetky by od nich ušli. Zlyhali vo výchove, lebo sami boli zakomplexovaní a potrebovali sa vyvyšovať, lebo vonku pred cudzími boli zakríknutí, tichší, neschopní presadiť si svoje, asertivitu nemali, len skákali ako iní pískajú, lezúc im do riti, tak sa hrali na dirigentov a diktátorov doma a za obete si vybrali vlastné deti a na zvýšenie svojho vlastného sebavedomia si zvolili nástroj, ktorý sa volá ponižovanie vlastných detí a opovrhovanie nimi doma, vonku pred cudzími, u babky pred sesternicami a bratancami, pred rodinou na svadbách a na pohreboch a všade, kde sa len dalo, aj kde sa nedalo, aj tak sa robilo, čo sa robiť nemalo, tak to potom aj dopadlo. Dobre pre nás, zle pre nich. Vysokú školu síce nemáme, ale sa dokážeme o seba postarať, vedeli sme odísť do zahraničia, jedna sestra je na Slovensku, našla oporu v iných ľudˇoch, v svokrovcoch a v priateľovi... Zatiaľ, čo mojej mamy sestra len jedno decko má, síce s vysokou školou pochybného zamerania, čo spraví poľahky každý debil (nebudem menovať), no retardované debilčiatko neschopné vlstného názoru držiace sa mamičkinej sukničky, čo sa neosamostatní nikdy, do zahraničia by to chúdˇa obmedzené neodišlo, no a keď prídem domov k našim na návštevu a tie dve grácie zavítajú k nám (mamina sestra so svojou dcérou), len, čo ma zazrú, začnú na mňa opovrhovačne pozerať, vo všetkom mi oponovať, pohŕdavo si ťukať prstom na čelo a kebyže sa k nim nasťahujem na mesiac, tak končím v psychiatrickom ústave pre stratu sebavedomia... zo závisti to robí teta, že kde som ja a kde je jej decko (na Slovensku v kancli za minimálku, aj to len po známosti), nedokáže stráviť tetuška milovaná pre ňu "krutú realitu a fakty", tak ma aspoň dobre pouráža, nech sa jej uľaví... mama sa ma nezastane, jej za pravdu dá a potom sa čudujú, prečo domov nechodím. Vieš, mne to až s pribúdajúcim vekom došlo, že čo a ako... ľudí si treba vyselektovať. Netráviť veľa času s tými, ktorí ťa urážajú, lebo kedˇ do očí ti špinu, presviedčajúc ťa, že tá špina je pravda, čo potom za tvojim chrbtom? No predsa intrigy, čo iné. A pri takých tvoje sebavedomie trpí, preto sa im treba vyhnúť. Niekedy je to jednoduché, inokedy ťažšie, ale treba sa o to posnažiť. Baviť sa s takými, ktorí ti vedia úprimný obdiv darovať a vdˇačnosť prejaviť. Navaríš polievku a jedna reakcia môže byť, že ty krava sprostá, prečo si tam dala tak málo soli? A druhá reakcia, že dˇakujem, výborná je, kde si sa to naučila, čo si tam dala, akú zeleninu, aké korenie (siahne po soľničke, ktorá je na stole a nasype si do taniera trochu soli)??? Toto je brutálny rozdiel medzi reakciami dvoch rôznych ľudí na tú istú polievku, je to tak? Lenže mne to trvalo roky, kým mi to došlo. A nie v detstve mi to došlo, ani v puberte, ani na prahu dospelosti, ale až pred tridsiatkou kdesi :):):) tak prečo o tom nenapísať? :) Je to skúsenosť, je to život, je to realita.

A este jedna vec: ako vlovek nestojis za nic??? To si kde pocula? Vrat sa do detstva a poriadne to preskumaj. Jasne zekazdy jeden clovek na tomto svete ma vyznam. Jemu skryty... ale z pohladu väčšieho, sme sem kazdy prisli nieco vytvorit alebo sa naucit. Stavi ked budes rozdavay usmev,pomozes dakej babke s nakupom, das miesto v mhd staremu alebo tehotnej, treba zacat malickostami. Lebo to su tie najdôležitejšie veci ktorymi zlepsujeme svet.