Porozprávam moju situáciu:
Som študentka na vysokej škole, mám 22 rokov.
Ide o to, že žijem s mamou a so starším bratom, v malom dvojizbovom byte v Bratislave.
S mamou dlhé roky nevychádzam. Čo sa týka otca keď som bola malá, otec ju bil, až ju raz zbil tak, že ju odviezla sanitka. Potom sme sa dlhé roky trápili životom sami traja bez neho, až kým sme vyrástli. Mamu som ako dieťa milovala.
Lenže moja mama ako časom starla a bola sama, začala byť zatrpknutá, zakomplexovaná, neverila ľuďom a začala mi vnucovať jej názory.
Ako som bola v puberte, celé dni sme sa doma hádali, ja mama, ja brat. Vždy keď som potrebovala od mamy podporu, vždy ma odohnala, nadávala mi. Ak bol doma u nás problém, nedokázala nás zobrať sa porozprávať a vydiskutovať si to. U nás boli len hádky a urážanie sa, nerozpávanie, krik. Boli aj mesiace keď moja matka nechcela so mnou hovoriť, lebo bola na niečo urazená. A ja? Ja som bola dospievajúce dieťa. Nemohla som si domov vodiť kamarátov, vždy sa našiel dôvod, že niečo bolo zle. Nenaučila ma povedať slovo ľúbim ťa, ďakujem, prepáč...také slová u nás neexistovali. Nepripravila nás na život medzi ľuďmi.
Matkina rodina nám pomáhala, ale nikdy nevedeli ako sa správala. Vždy ak bol v niečom problém, boli sme my deti vinné za to, že neposlúchame svoju mamu.
Časom to prepuklo do takého stavu, že som si čím ďalej, tým viac nerozumela s mamou. Keď som bola chorá, nezaujímala sa o mňa. V nemocnici som preplakala celé dni. Na stužkovej mi nebola, lebo sme boli pohádané. Na jej promociu ma nepozvala (celá rodina tam bola, iba ja nie), vinila ma, že som jej celý čas robila pri učení zle. Ona ma vlastne za všetko vinila, roky mi dávala do hlavy aká som zlá dcéra, ako neposlúcham, že potrebujem ísť na psychiatriu. Roky som tomu verila, že ja môžem za všetko, moje sebavedomie bolo na bode 0, boli obdobia keď som nechcela žiť, keď som sa chcela zabiť.
Až časom som zistila, že ja nie som tá zlá. Ja som odraz nej, ktorý vo mne budovala roky. A ona vo mne budovala nenávisť. A z mojej lásky k mame sa stala nenávisť k mame.Ťažko sa to hovorí. Veľakrát som aj rozmýšľala, či za to ako sa k nej správal otec, si nemohla sama. Moja matka strašne rada provokuje, robí zle, je tvrdohlavá a sebecká, ale snaží sa nahovoriť sebe aj ostatným, aká je dobrá. A samozrejme, že ľudia jej to vždy verili, lebo ju poznali z inej strany ako ja doma. Je veľký manipulátor a vždy ju zaujímali len názory kto si čo myslí. Nezaujímala sa ako sa my cítime. Vždy to bolo ako pozlátko, to čo je na povrchu, čo si myslia ostatní a zanedbala výchovu, ako sa cítime my, čo chceme, či sa máme radi navzájom. Čo sa týka starostlivosti, v tom bola vždy 100%, snažila sa aby sme mali strechu nad hlavou a čo jesť, ale nezabudla nám to zakaždým vyčítať.
Ak som aj mala nejaké kamarátstva dokázala mi ich zničiť. Bola som tak pohltená tým čo sa deje doma, že som vždy zabúdala na môj vlastný život. Mávala som ťažké depresie. Takže som si nedokázala nájsť priateľstvá, kedže som bola permanentne smutná, alebo som stále pracovala, aby som si dokázala kúpiť aspoň základné veci, ktoré som potrebovala. Čiže nemám ani priateľstvá. A ak som niekedy mala nejaké, skončili bohužial.
Doma je to momentálne tak, že brat drží s mamou a ja som tu ako do počtu. Nedokážeme sa spolu rozprávať. Vždy z každého slova vznikne hádka, fyzické útoky, nespočetné nadávky. Zo všetkého obviňuje mama mňa. Ja som sa nikdy nedočkala pohladenia, pekného slova, vždy prevyšovali tie zlé veci, nad tými dobrými. Preto som úprimne závidela ostatným, keď mi hovorili aké majú vzťahy v rodine. Lebo rodina je najviac, čo môže človek mať.
Teraz som na všetko sama. Potrebujem odísť z domu, mám už 22, čiže som už dosť stará na to, aby som sa osamostatnila. Problém je ale v tom, že som stále finančne závislá, kedže potrebujem ešte rok do toho aby som skončila aspoň prvý stupeň VŠ, mohla by som si podať odklad. Len momentálne neviem ako a čo kde ďalej. Som na to sama. Viete chcela by som aspoň odísť v dobrom z domu, ale nebude to možné. Moja matka ma už nemá rada, chce len aby som odišla a ja som si k nej vybudovala tiež nenávisť. Hovorí mi, že ľutuje, že som sa narodila, že som mala umrieť (ako to môže rodič povedať dieťaťu? ).
Podnájmy sú v Bratislave drahé a bojím sa, že to finančne sama neutiahnem. Ako by ste riešili situáciu v mojom prípade ? Máte nejaké skúsenosti s ubytovňami ? Na internát nemám právo, kedže mám trvalý pobyt tu v meste...neviem si predstaviť ako to bude ďalej, nechcem ostať v mojom živote sama :( Strašne sa toho bojím. Mám rada okolo seba ľudí.
A viete mi poradiť aj nejakú psychologickú poradňu ( zdarma) na ktorú by som mala nárok? Prípadne mal podobnú situáciu niekto?
Je toho mnoho, čo by som vedela písať o tejto situácii, ale nechcem tu písať romány, tak len tak v "skratke" som popísala ako to u nás vyzerá a potrebovala som sa aj trochu poľutovať. A už dávno som mala odísť :(
Za všetky odpovede ďakujem
