ahojte, ani neviem ako by som začal. Ide o to, že už roky trpím socianou fóbiou - aspon podla toho čo som sa dočítal na internete, lebo na to aby som navštívil odborníka som nenašiel odvahu a ktovie, či ju niekedy najdem. Uvedomujem si, že mám problem, ale neviem to riešiť, je to ako začarovaný kruh. Momentálne mam 24 rokov a každý v mojom okoli sa čuduje, prečo som sám a nemam žiadnu priatelku. A to ma na mojom celom zivote najviac trápi a ubíja. Strašne by som chcel venovať niekomu svoju lásku, tešiť sa s niekým, mať sa s kým porozprávať atd. Kvôli tejto chorobe som prišiel aj o skoro všetkých kamaratov, lebo som sa im vyhýbal. Neviem, ako by som mal prekonať ten blok v mojej hlave, aby som sa nejakému dievčatu prihovoril a niekde ju pozval. Ono viem o tom, že mnohe by so mnou išli, aj sa im pačil, lebo som sa to dozvedel, staram sa o seba, športujem, udržiavam sa vo forme. Ale ja som take trdlo, ze sa im vyhýbam. Co sa týka môjho aktuálneho zivota - tak som zamestnaný, chodím do zahraničia, zarabam velmi slušne, čo sa týka materialnej stránky, tak zazemie mam už vybudované velmi slušne. Dovolím si povedať, že mnohí neziskajú za celý zivot to, čo ja za tých 24 rokov. Ide o to, že kvôli tejto fobii som sa posledne roky upriamoval len na pracu - to bolo mojim spasením a dokazal som zabudnúť na svoje problémy. Ale tie sa často vracajú a už mi fakt chýba nejaka mila osoba po mojom boku. Ako to zmeniť? Mojim najväčším problémom je že sa pri nejakej , pre mna stresujúcej udalosti začnem triasť, trasu sa mi ruky. A to je dosť neprijemne. Ale inak, takéto problémy nemam, ak nie som v stresujúcej situácii. Neviem si predstaviť, že mam isť niekde k zubarovi, alebo niekde na oslavu, kde by som musel jesť polievku, to by som neudržal lyžičku v ruke, alebo ak sa mam podpísať, tak mi to roby problémy. Ono je to len s cudzímy ludmi, ktorých nepoznam, čo sa týka rodiny, tak je to v pohode, s nimi takýto problem nemam, s určitou snahou to viem prekonať. A preto som sa takýmto situaciam vzdy vyhýbal, ale ked sa to nedalo, tak som to musel riešiť alkoholom a ten vzdy pomohol - musel som si pred nejakou oslavou vypiť atd. Ale viem, že to nie je správne riešenie. Skúsal som to roky predtým skúšať aj bez toho, ale nešlo to a uz nestojim o urázky a vysmievanie. Co si myslíte, môže sa niečo v mojom zivote ešte zmeniť ku lepšiemu, alebo ho budem len tak zo dna na den prezivať bez lásky. Bolo by nejake dievča schopne ziť s takýmto človekom ako ja ? Inak s ludmi, ktorých poznam som v pohode, je zo mnou zábava, rad spoznávam niečo nove, byciklujem, behávam, som aktívny. Len problem je to zoznamovanie s cudzími ludmi. Nejako som sa rozpísal, už by som mal asi končiť :D a mimochodom som z východu.
Ako pokračovať v živote
odľud... ja nemám nedostatky :-D ale ni .. a to si este nepočul že kto je kriticky na druhých na seba je ešte viac... ? tiež zalezi od toho čo ty nazyvaš "nedostatky"
Ja viem, že by som bol dobrým patnerom pre nejake dievča, ktoré by ma dokazalo akceptovať takého, aký som. Ale kde ho nájsť ? Najviac ma trápi, ta moja bezmocnosť, neschopnosť. Idem si niekde po meste, vidím, že sa občas nejaka kočka za mnou obzrie, alebo usmeje, ale ja sa radšej tvárim, že to nevidím a idem, utekam dalej preč. Neviem, ako to prekonať. Asi je to strach z toho, ako by som dokázal s nou existovať s tými mojimi problémami. Mnohí z rodiny mi hovoria, že by som si už mal niekoho nájsť, sesternice do mna rýpu, že taký chalan ako ja musí mať napadničky na každom kroku. Ale čo z toho, ked sa neviem premôcť. Stačila by mi uplne jedna mila osoba po mojom boku. Nie som typ človeka, ako niektorí, ktorých poznam - doma moju rodinu, priatelku a ked idu niekde do zahraničia alebo preč, tak tam po*ebu každu ku*vu.
no čo sa týka práce, tak chodim do zahraničia na 2 až 3 týždne v mesiaci momentalne, skôr som tam býval dlhšie, ale teraz ma to tam až tak neláka, chcel by som si vyriešiť svoj zivot a mať rodinu. Pracujem tam manualne. Da sa povedať, že tam problem ani velmi nemam, je tam dobrý kolektív, pri práci ma zvyčajne nikto nevyrušuje, občas je tam trocha zhon, stres, ale to som si už na to zvykol. Robim tam 12-14 hodin denne, tak sa hlavne koncentrujem na pracu.
Problem je hlavne s tým opačným pohlavím, vtedy som uplne mimo a to nezveličujem.
tom2356 pises ze chodis po zahranici po sluzobkach, ze dobre zarabas atd atd ... tak potom aky mas problem s ludmi? praca ludi nevyzaduje? veci ti vybavuje na sluzobky kto? na stretnutia na nich chodi kto?
pre Zofii2: jasne, rad si pokecam, hod mi tu svoj email
Angel sranda aká jemná si k svojim nedostatkom ale k nedostatkom druhých vieš byť nechutne arogatná a hlúpa. Dokážeš si vôbec niekedy toto uvedomiť ? Pochybujem ale niekto ti to pripomenúť musí. A nerob hrúbky.
ale už sa mi stalo, že som stála v pokladni, vela ludi okolo, pritom sa mi zdalo že som OK, dosť viditelne sa mi začali triasť ruky, tak som len dala do vrecka a zovierala päste, lebo fakt sa mi strašne triasli neovladatelne a hladala som si nejaký bod na stene niečo kam sa pozerať, čo odputa moju pozornosť od ludí okolo... a už ked som prisla na rad platiť, to prešlo lebo uz som sa nesustredila na ludí ale na balenie si tovaru do tasky... ja mam problem stáť medzi ludmi v pokladni a je jedno či som sama alebo niekto so mnou, zle sa citim ked tolko ludí kolo mna... a ja sa neviem nikam skryť...
greguska hovorila mi o tom ze je to bezdovodny strach, ze som silna osobnost, taka zlatá psychologička, milá, doležite je aby sa človek aj dobre citil pri nej, mne pomohla, pytala sa ma ako sa citim v konkretnych situaciach, ktore som prežila a radila mi ako mylsieť... lebo ono je to cele o myslení....nebiť negativistickí....dala mi domov na prečítanie o sociofobii,... boli tam aj take že ako sa človek citi v konkretnych situaciach a čo prve napadne sociofobika,... a boli tam priklady ze na čo ma myslieť, ake je spravne myslenie v takej situacii... už si to presne nepamätám..ale tak ked vojde sociofobik do obchodu sa zhrozí že ježišikriste vela ludí tu je, začnem sa určite triasť, určite to nezvladnem, ja odpadnem... a podobne.. a to je zle..
tak ja ked vojdem do obchodu tak si v duchu hovorím akí milí ludia, pohodička, vonku je pekne, svieti slnko,... spravim si nakup a pojdem sa prejst do prírody... :-D no proste myslieť na iné veci,... hovoriť si "nezvladnem to" je zlé a zhoršuje to "stav"
