No neozvala si sa, tak ti odpíšem aspoň sem a aspoň niečo.
Vieš, napísala si to všetko tak, ako to cítiš a nemôžem ti napísať nič iné, len, že to cítiš tak, ako to je.
Nesprávne rozhodnutia nejestvujú. Ako ti už písali, tak ženy vedia lepšie poradiť mužom ale je to blud, ktorý vymyslel niekto, aby ospravedlnil ľudské správanie. Prečo to riešil práve s ňou? Pretože je to žena - nemusí to byť jeho typ, nemusí s ňou nič mať ale jedno tá žena má. Dáva mu pocítiť, že je v jej očiach výnimočný a to je to, čo vie oceniť každý chlap. Chlapi nepotrebujú mať sex, mať navarené, ožehlené ale potrebuje cítiť, že je pre niekoho dôležitý a že ho ten niekto potrebuje. Je to otázka čiastočne aj ega ale len okrajovo. To, čo mu ona dáva mu ty očividne dať nevieš. Ako píšeš, máš toho za sebou veľa. Si opatrná a bola si určite aj podozrievavá. Odkiaľ vieš, že je to opak ženy, ktoré ho priťahujú? Poznáš ho vôbec? Môže to byť akokoľvek. No ten pocit bezvýhradnosti a jedinečnosti je niečo, čo chlap potrebuje a ak ho nemá, tak sa cíti ako keby nepotrebný.
Doba je taká, aká je. Je rýchla a povrchná a nemôžeš čakať zázraky. Každý chce všetko a hneď, pretože má na výber z veľa možností a ak nedostaneš niečo kúpiť v jednom obchode, tak stačí prejsť pár metrov a určite to budú mať v inom :)
Dôvera sa nebuduje, presne tak ako sa nebuduje láska. Buď dôveruješ alebo nedôveruješ. Buď miluješ alebo nemiluješ. Nič medzi jednoducho nejestvuje a ak pochybuješ, tak na vzťah ako taký jednoducho zatiaľ nemáš.
Chceš, aby ste ostali kamarátmi? Prečo? Nemáš s kým ísť do kina, ostala si osamelá a je ti smutno? Lenže toto nie je riešenie. Odkiaľ si nabrala presvedčenie, že on to bude vidieť tak isto ako ty. On je už teraz slovbodný a úplne niekde inde. Môžem sa mýliť ale niekedy musíš jednoducho nechať ľudí ísť svojou cestou.
Zažil som niečo podobné s mojou už teraz bývalou manželkou. Ja som mal dlhoročnú kamarátku a môžem ti objektívne napísať, že akokoľvek som sa bránil tomu presvedčeniu a tvrdil som, že kamarátstvo medzi mužom a ženou môže existovať len tak, mýlil som sa. Na´dalej to síce tvrdím ale viem, že ku každej svojej kamarátke som prechovával aj ja určité emócie, ktoré sa veľmi s mojím presvedčením nezhodovali. No napriek tomu to boli vždy len kamarátky, aj keď veľmi dobré. Nikdy by som si s nimi nezačal, pretože priateľstvo mi za ten risk nestálo. Nolo pre mňa veľmi dôležité a nikdy b som ho neohrozil.
Takže báť by si sa mala skôr v tomto sektore.
Ako som ti už napísal. Je to pocit výnimočnosti, ktorý mu tá žena dáva. Počúva ho, dokáže ho objať, hovorí mu, aký je úžasný a výnimočný obrazne povedané. Nejde tu o to, aká je pekná ani o to či s ňou niečo rieši alebo nie. Ide tu predovšetkým o ten pocit a hlavne o teba.
Ak s ňou niečo má, tak čo spravíš? Nič. A ja ti napíšem prečo. pretože už možno nebudeš túžiť po kávičkách, kine, alebo po držaní za ruky a nebudeš stáť o niekoho, kto to vidí inak a má v srdiečku niekoho úplne iného, ako teba.
Pozri si toto video vimeo.com
alebo toto www.youtube.com
Hodí sa mi sem tento príbeh. Možno sa ti bude páčiť. neviem či pochopíš čo som ti tým chcel povedať, ale snažil som sa :)
Rozprávka o veľkom srdci
Kde bolo, tam bolo, žila jedna dobrá víla.
Kto vie, kde sa tu vzala, no kto môže s istotou povedať, kde sa berú víly? Nikdy to nikoho nezaujímalo. Dôležité bolo, že teraz mali v kráľovstve svoju čarodejnicu - nosila im totiž šťastie. Víla sa usídlila v lese, postavila si rozprávkový domček a začala plniť svoje poslanie.
Ako vieme, víly bývajú rôzne: jedny pomáhajú zamilovaným stretnúť sa, iné predpovedajú budúcnosť, ďalšie zase pomáhajú nadobudnúť bohatstvo...Naša víla bola liečiteľka. Vedela skvelo liečiť telo, ale ešte lepšie dušu. Mala totiž čarovný talizman: veľké srdce. Keď k nej človek prišiel, nemusel povedať ani slovo a veľké srdce už signalizovalo: chorý, opustený a zanedbaný človek, musíme mu pomôcť! A tak mu víla hneď otvorila svoju dušu, v ktorej ukrýva nevyčerpateľný prameň lásky, a poslala mu jeden lúč. Tomu sa okamžite po celom tele rozlialo príjemné teplo a začal sa cítiť dobre a pokojne, ani keby bol pri mame. Víla sa oňho starala, dodávala mu silu, podporovala ho a venovala mu čas, aby sa jeho rany na duši stihli zahojiť, a keď vyliečený človek odchádzal, ďakoval jej so slzami v očiach, no žiaril šťastím. Víla mala radosť, lebo splnila svoje čarovné poslanie.
Zanedlho v celom kráľovstve nezostal jediný človek, ktorý by o víle nepočul. Mnohí ju dokonca poznali osobne. Všetci ju mali radi a vážili si ju, dokonca jej dali meno: Slnečná žiara. Bolo to preto, lebo kadiaľ prešla, tam jej lúč zanechal stopu lásky a všetci mali príjemný pocit tepla.
V kráľovskom dome v tom čase vyrastal princ. Bol silný, vrtký, mladý a krásny. Vyhrával vo všetkých súbojoch a túžili po ňom všetky devy z celého kráľovstva. On sa však o ne veľmi nezaujímal. Radšej mal lov a šport, okrem toho veľmi rád cestoval. Rodičia si mysleli, že je to jeho kráľovským pôvodom alebo dokonca preto, lebo má chladné srdce. Existuje totiž duševná choroba, ktorá vzniká vtedy, keď srdce dieťaťa nemá dostatok potrebnej potravy - v dôsledku toho sa stane chladným a akoby bez života. Na prvý pohľad človek vyzerá normálne, dokonca vyrovnane, ale vnútri má len chlad a ticho. Po teple ani stopy!
jedného dňa sa náš princ vybral do lesa loviť jelene. Bol sám, bez družiny, len so svojím sluhom. Vtom zbadal jeleňa a hnal sa za ním. Jeleň vbehol do húštiny, kde sa na koni nedalo prejsť. princ zariskoval, predral sa cez vetvy a ocitol sa na čistine. Pozeral sa, ako vyplašený jeleň padol na kolená, sťažka dýchal a okolo šije ho objímala nadpozemsky krásna dievčina. Len čo ju princ uvidel, zabudol na jeleňa. Keďže jej veľké srdce okamžite objavilo princov obrovský neduh, vzápätí vyslalo signál - jej lúč sa dvojnásobne zväčšil a zahalil princa od hlavy až po päty. Princ sa hneď začal cítiť dobre, pokojne, ako keď bol malý a mama ho hladkala po vlasoch.
,,kto ste, spanilá neznáma?,, spýtal sa nežne princ. ,,Vy ma naozaj nepoznáte?,, začudovala sa víla. ,,Žijem tu už dlho, volajú ma Slnečná žiara.,, ,,To je krásne meno a nesmierne sa vám hodí,, povedal princ. ,,Môžem tu s vami chvíľu zostať?,, ,,Pravdaže, zostaňte,, pozvala ho víla. ,,Keď je dobre vám, je dobre aj mne.,, A tak princ zostal. Svojho sluhu poslal domov, aby si oňho nerobili starosti. Vílin lúč bol taký silný, že jeho studené srdce zrazu pookrialo. jej veľké srdce sa silno rozbúšilo, lebo princ potreboval jej pomoc ako nikto iný. Otvorila svoju dušu dokorán, aby sa mohol napiť z jej nevyčerpateľného prameňa lásky.
Žili spolu v lese. Vílino veľké srdce si doslova spievalo od radosti. Malo kopu práce, obrovské pole pôsobnosti. Je predsa všeobecne známe, že keď človek plní svoje poslanie, jeho srdce si pospevuje. Človek chce svojho milovaného ochrániť, odohnať od neho všetko zlé, zahaliť ho svojím teplom, ani keby to bola jeho mama. práve to je tá najčistejšia láska na svete - ke´d nežnosť preteká cez okraj a človek si želá, aby to tak ostalo naveky.
Princ, ktorý vyrástol vo veľkom paláci, takú lásku nikdy necítil. Ako je známe, princovia majú tú najprísnejšiu výchovu, aby sa z nich mohli stať praví vladári. Preto sa už od detstva učia, čo sa patrí a čo nie. princovia sa nesmú vrhať kráľovnej matke okolo krku, to nie je povolené. Ani dať sa povoziť otcovi na pleciach, to sa takisto nepatrí. Dvorná etiketa je zložitá vec - veľmi vyberaná, a preto aj chladná. Možno práve preto vladári často mávajú studené srdcia. Veľké srdce Slnečnej žiary nevedelo nič o dvornej etikete, zato veľmi dobre cítilo, že princ potrebuje lásku a opateru. preto ho bez premýšľania začala zachraňovať svojou nevyčerpateľnou láskou.
Les začal nádherne kvitnúť. Vyháňať začali dokonca aj staré pne a kamene sa pokryli mladým zeleným machom. Koľko húb a lesných plodov za ten čas vyrástlo, si neviete ani predstaviť. A všetko, čo ľudia v lese zbierali, bolo liečivé. Toľko lásky okolo seba vyžarovala Slnečná žiara. jej srdce si pospevovalo a ona sa vznášala, akoby mala krídla, a premýšľala, čo by ešte mohla urobiť, aby bol princ zdravý a šťastný. Princ sa čudoval, koľko má energie, koľko úsmevov posiela do sveta a ako ľahko zaháňa jeho smútok. Jeho studené srdce sa začalo postupne roztápať a bilo čoraz rýchlejšie. Bola preňho ako mama. Nie tá kráľovná, ktorá mu ráno podávala ruku na pobozkanie, ale tá, o ktorej od detstva sníval: vrelá, milujúca a odpúšťajúca.
Či princ vílu miloval? Samozrejme, že ju miloval. Svojím spôsobom. Bol jej vďačný, stále ju obdivoval, dokonca jej pomáhal v jej liečiteľskej práci, pretože sa zaujímal o všetko nové. Sila jej lásky ho však niekedy dusila. Na také potoky lásky nebol zvyknutý. V paláci nikdy nič také nevidel. Preto jej dovolil milovať ho, pil z jej nevyčerpateľného prameňa, ale sám sa zatiaľ milovať iba učil.
Jeho rany na duši sa postupne zahojili a on sa cítil čoraz zdravší. Neskôr odchádzal od rozprávkového domčeka každý raz o čosi ďalej a túlal sa po lese. Jedného dňa uvidel pri lesnom jazere neznámu dievčinu. práve sa okúpala, stála na brehu a žmýkala svoje dlhé zlaté vlasy. Sústredený na jej krásu si nedal pozor a vetvička pod jeho nohou zapraskala. Dievčina sa obzrela, ale nezľakla sa. Len si obliekla košeľu a odišla po brehu. Od tej chvíle princ nenachádzal pokoja. Stále mal pred očami krásnu neznámu. Dokonca mu prestalo chutiť jesť. Slnečná žiara si robila starosti, začala mu posielať ešte viac lásky a ešte väčšmi ho zahaľovala teplom. Princ jej v tom nebránil, no bol roztržitý. Rozhodol sa, že bude chodiť k jazeru, sedieť na brehu a čakať, až sa neznáma dievčina príde znova okúpať. Raz sa to stalo.
,,Čo sem stále chodíš?,, spýtala sa dievčina, keď prišla z úplne inej strany, ako ju očakával. ,,Čakám na teba,, povedal chrapľavým hlasom princ. ,,Neviem na teba zabudnúť.,, ,,Na mňa je ťažké zabudnúť,, zasmiala sa dievčina. ,,Ako sa voláš, krásna neznáma?,, opýtal sa princ. ,,Moje meno si musíš zaslúžiť,, mykla plecom. ,,Ako?,, princ bol pripravený spraviť pre ňu čokoľvek. ,,Prines mi niečo zvláštne, potom sa porozprávame,, odvetila vyhýbavo dievčina a jej zelené oči naňho vrhli tajomný pohľad.
Rozišli sa a princ začal usilovne premýšľať, čím by prekvapil svoju novú známu. Čím možno prekvapiť dievča? Keby bol doma, v paláci, našiel by nejakú cudzokrajnú zvláštnosť. No tu, v lese...Potom na to prišiel: našil koreň zaujímavého tvaru, sám ho zbrúsil a vznikol z neho tancujúci človek. O chvíľu už letel na stretnutie a pod pazuchou niesol koreň. Znova musel dlho čakať. Keď dievčina konečne prišla, princ jej ukázal koreň, no ona len zdvihla rozpačito obočie. ,,Týmto ma chceš ohúriť? To viem urobiť aj sama. To nie je nič zvláštne.,,§
Princa pichlo pri srdci. ,,Povedz mi, čo ti mám priniesť, a ja to urobím!,, ,,Rada sa zdobím.,, Celý týždeň sušil princ plody jarabiny, navliekal ich na nitku a robil z nich náhrdelník. Bol prekrásny. ,,To je nádhera! To je pre mňa?,, potešila sa Slnečná žiara. ,,Nedotýkaj sa toho!,, okríkol ju princ. ,,Čo si myslíš, že všetko musí byť iba pre teba? Nie, je to moje.,, Víla zosmutnela, nedala to však najavo. Naopak, svojím lúčom ho ovinula ešte teplejšie. ,,Prestaň,, rozčúlil sa princ. ,,Cítim sa, akoby som bol batoľa. Je to možné?,, ,,Ja ťa predsa milujem!,, pokúsila sa mu to vysvetliť víla. ,,Tak ma miluj, ak chceš, ale pokiaľ je to možné, iba na diaľku,, povedal princ a odišiel k jazeru. ,,To je už lepšie,, prikývla neznáma dievčina. ,,Až na to, že jarabiny nie sú vhodný materiál na pravé šperky. Jarabina nosia iba lesné víly.,, ,,Myslel som si, že si lesná víla,, pokúsil sa o žart princ. ,,Nič také. Som len krásna, nie sú v tom nijaké čary,, odvetila pokojne dievčina.
Princ pochopil, že nemá na výber, lebo celé jeho srdce zaplnila krásna dievčina a pre nikoho iného už v ňom nezostalo miesta. Ani pre Slnečnú žiaru. ,,Prines mi skutočný náhrdelník, nie z jarabín, ale z korálikov,, utrúsilo neznáme dievča na odchode. ,,Potom ti poviem, ako sa volám.,, ,,Keď vezmem v lese koráliky?,, zakričal za ňou zúfalý princ. ,,Neviem, premýšľaj!,, pokrčila plecami a zmizla za vetvami vŕby. Večer princ mlčal a rozmýšľal, na všetky pokusy Slnečnej žiary rozveseliť ho reagoval mlčaním alebo hrubo. Ráno chytil vílu za ruku, pozrel sa jej do očí a povedal: ,,Vraciam sa do paláca.,, ,,Prečo?,, rozčúlila sa víla. ,,Vari ti je tu zle?,, ,,Nie, nie je. Mám sa tu dobre, no chcem ísť medzi ľudí. Prekypujem silou a tu sa nudím.,, ,,Veď môžeš ísť medzi ľudí , kedykoľvek sa ti zachce, a potom sa znova vrátiš domov,, navrhla víla.
Môj domov je v paláci!,, uškrnul sa princ. ,,A moje i kráľovstvo.,, ,,Tak ma vezmi so sebou!,, vykríkla zúfalo víla. ,,Budem ťa milovať, starať sa o teba, všetko ti odpúšťať, haliť ťa do tepla...,, ,,To nepotrebuje. jednu mamu už mám,, odvrkol princ. Keď však uvidel, ako Slnečná žiara zosmutnela, zmäkol ,,Pochop, ja predsa takú opateru nepotrebujem. A ty to inak nevieš. Už dávno som si uvedomil, že je to tvoje poslanie, no ja som už vyrástol a vyliečil som sa. Teraz chcem žiť ako všetci ostatní princovia. Viem, že to pochopíš. Zaľúbil som sa.,, ,,Ty si sa zaľúbil?,, To nie je možné! Do koho?,, ,,Neviem , ale je krásna. Myslím na ňu každú sekundu,, priznal sa princ. ,,Prepáč, jednoducho sa to stalo.,, ,,Začarovala ťa,, žalostne zopäla ruky víla. ,,Áno, začarovala,, zopakoval vyzývavo princ, ,,svojou ženskosťou, nedobytnosťou, tajomnosťou. Musím ju dobýjať a to ma láka, vzrušuje a rozpaľuje vo mne vášeň. Vieš, ako mi pri nej bije srdce?,, ,,Práve ja som vyliečila tvoje srdce!,, šeptom mu pripomenula Slnečná žiara. ,,Áno ty. ďakujem, maminka,, povedal princ úprimne. ,,Nikdy na to nezabudnem. Dám ti za to, čo len budeš chcieť.,, ,,Chcem teba,, konštatovala stroho víla. ,,Tvoju lásku.,, ,,Ja ťa mám rád,, rovnako úprimne odvetil princ. ,,len je to iná láska. Prepáč a zbohom. už sa nevrátim. vezmi si ten jarabinový náhrdelník. Taký nosia všetky lesné víly.,, Odišiel.
Slnečná žiara prežívala ťažké chvíle. Rozmýšľala, ako zákerne princ zradil jej veľkú lásku, tá bolesť bola neznesiteľná. trúchlila, trpela, dokonca aj plakala, a nevychádzala zo svojho rozprávkového domčeka. Keď z neho po veľmi dlhom čase konečne vyšla, šokovalo ju, ako sa všetko naokolo zmenilo. Jej les tak dlho nevidel lásku, že sa celý zvíjal, stemnel a všetko lístie opadalo. Pod nohami jej šuchotalo suché lístie - uschnutí svedkovia veľkej lásky. Na niektorých miestach dokonca napadol sneh. pretože vílina duša bola zavretá a lúč lásky sa nemohol dostať von.
,,Preboha, čo som to urobila?,, vzdychla Slnečná žiara. ,,Ako som mohla zabudnúť na svoj les? Chudáčik...,, Jej veľké srdce premkol súcit. Vždy keď niekoho ľutovala, dvere jej duše sa pootvorili a objavil sa lúč svetla, ktorý hneď začal láskať, ošetrovať a liečiť sčernené kmene. Slnečná žiara neúnavne pracovala. behala po lese, obnovovala, liečila a pomáhala. Čoskoro k nej znova začali chodiť ľudia a ona do nich vkladala celú svoju dušu, a pritom zabúdala na svoje trápenie. Neverím, že na mňa úplne zabudol, premýšľala. Teraz uvidí, začuje, zistí, aká som pracovitá, aké mám dobré a veľké srdce, koľkým ľuďom a stromom som pomohla, a vráti saku mne. Veď nikdy nikto ho nebude milovať viac než ja! Dôležité je, aby mu v tom nezabránila tá jeho čarodejnica!
Princ sa však stále nevracal. Od tých, čo sa k nej chodili liečiť, počula novinky: Princ žije s tou čarodejnicou, robí, čo jej na očiach vidí, každý týždeň jej nosí nový náhrdelník a vyzerá to, že sú spolu šťastní. To nie je možné, myslela si víla. Že ba som ho ešte stále milovala? Víla sa snažila porozumieť svojim pocitom a s hrôzou pochopila, že jej láska sa už dávno zamerala na iných ľudí, na les a že iba malinký lúčik stále patrí princovi. Pestovala ho a ochraňovala, hoci sama nevedela prečo.
jedného dňa k nej prišla starenka. Obyčajná starenka s košíkom prikrytým bielou šatkou. Starenka poprosila, či si u nej môže na chvíľu oddýchnuť a Slnečná žiara jej veselo ponúkla prístrešok a podelila sa s ňou o jedlo. Starenka bola veselá, poznala veľa zaujímavých príbehov. Sypala z rukáva rozličné vtipy a veselé príhody, až sa Slnečná žiara dokonca rozveselila.
,,Ty si ale milé dievča. A máš taký iskrivý smiech! V živote budeš mať veľa šťastia, uvidíš,, sľúbila jej starenka. ,,Moje šťastie už je preč,, zosmutnela víla,, spolu s mojím milovaným. Teraz čakám, že sa vráti.,, ,,Len nečakaj!,, poradila jej starenka. ,,Načo ba ti bolo staré šťastie? Raz odišlo, a to znamená, že nebolo tvoje.,, ,,Je vari tej čarodejnice?,, začudovala sa víla. ,,On s tou rozvratníčkou žije.,, ,,Napríklad tej čarodejnice,, neodporovala starenka. ,,Keď už s ňou raz žije, znamená to, že je to jeho šťastie.,, ,,Ale ja ho milujem,, posťažovala si víla. ,,Ako sa tak pozerám, ty miluješ všetkých,, poznamenala pohotovo starenka. ,,Máš taký dar...vieš liečiť láskou. Ver mi, je to nesmierne vzácny dar.,, ,,Ako to viete?,, zneistela víla. ,,Všeličo viem, veď už dlho chodím po tomto svete,, zasmiala sa starenka. ,,Pozriem sa a vidím. Aj ja mám taký dar. Ty máš dar liečiť, ja zasa dar vidieť rôzne veci.,, ,,A čo ešte vidíte?,, zaujímala sa víla. ,,Všetko možné. Vidím, že si Slnečná žiara, ľudia k tebe prichádzajú a majú ťa radi. Nikoho neodmietneš, všetkým pomáhaš a všetkým dávaš svoju lásku. Za to ťa svet miluje a chráni. Pretože ťa potrebuje.,, ,,Keď všetko tak dobre vidíte, povedzte mi, čo som urobila zle? Preč ten, ktorého som milovala, začal hľadať šťastie inde?,, spýtala sa víla.
,,Dobre, prezradím ti to. Len sa, dievča neuraz,, poprosila ju starenka. ,,Ty totiž miluješ všetkých, no seba takmer vôbec. Preto si myslíš, že si nezaslúžiš, aby ťa niekto miloval.,, ,,To nie je pravda! Mám k sebe dobrý vzťah,, rázne protestovala víla. ,,Kdeže! nerozčuľuj sa a vypočuj si, čo ti vravím. Pochopíš, čo mám na mysli... Mať rád a mať dobrý vzťah sú dve rozdielne veci. Dobrý vzťah má príčinu, ale rád má človek bezdôvodne, len tak. Rozumieš?,, ,,Nie,, priznala sa Slnečná žiara. ,,Tak sa pozri. Čo si robila pre to, aby si si udržala svoju lásku, no...tam s tým?,,
,,Všetko! Milovala som ho len tak, bezdôvodne. Nikdy som nenadávala, starala som sa oňho, o dom aj o les, všetko som mu odpúšťala, do lúčov sam ho zabaľovala,, rozprávala víla. ,,No vidíš, koľko si toho urobila. A načo to bolo?,, ,,Aby som si udržala lásku,, trpezlivo vysvetľovala víla nechápavej starenke. ,,Vari ty potrebuješ za lásku, ktorú daruješ, niečo na odplatu?,, ,,Nie! Kdeže!,, pohoršila sa víla. ,,Ja len tak, kvôli veľkému srdcu.,, ,,Takže svoju lásku len tak daruješ, ale aby si ju dostala od niekoho iného, musela si urobiť všetky tie veci?,, spýtala sa starenka a lišiacky prižmúrila oči. ,,Čo je to za lásku, ktorú si musíš takto namáhavo odpracovať?,, ,,A ako inak si ju mám odpracovať?,, spýtala sa popudlivo víla. ,,Tak vidíš,, pokývala víťazoslávne hlavou starenka. ,,Práve v tom je tvoj problém. Urobíš čokoľvek, aby si si udržala svojho milovaného, a jemu to zväzuje ruky aj nohy, nemôže sa poriadne nadýchnuť ani sa nevie pohnúť. Kto by už len chcel ležať celý život v kolíske pri mame, aj keby bola neviem aká starostlivá?,,
,,Je pravda, že mi stále vravel niečo o mame, ale ja som nechápala, čo tým myslí,, priznala sa víla. ,,Ja to však inak neviem, som takto predurčená.,, ,,Tvoje predurčenie je uzdravovať telá i duše,, povedala starenka. ,,Musíš sa naučiť byť ženou. Buď aj ta čarodejnica a pričaruj si milého. Určite sa ti to podarí. Každej žene sa to podarí, ak chce.,, ,,Ja chcem!,, zvolala víla. ,,Veľmi túžim po tom, aby ma niekto miloval.,, ,,Výborne, súhlasila starenka. ,,To je presne to: aby ťa niekto miloval. Doteraz si milovala ty a on ti to len dovolil. Mám pravdu? Teraz však ty dovoľ niekomu, aby ťa miloval. prijímaj jeho lásku s radosťou, veď si ju zaslúžiš. Každý si ju zaslúži...,, ,,Ako zistím, že ma niekto miluje? A kde ho mám hľadať?,, spýtala sa zamyslene víla. ,,Ach jaj, baby jedny,, vzdychla si starenka. ,,Všetko by ste hneď chceli hľadať. Za ničím sa nenaháňaj, jednoducho ži, staraj sa o les, uzdravuj ľudí a on za tebou príde sám. Jednoducho ži, staraj sa o les, uzdravuj ľudí a on za tebou príde sám. Prenechaj iniciatívu jemu. Keď budeš chcieť všetko robiť sama, zostaneš sama...,, ,,Dáte si ešte čaj?,, spamätala sa Slnečná žiara.
,,Nie dievča zlaté, už musím ísť. Ešte nemám plný košík, do večera ho musím zaplniť.,, ,,A čo máte v košíku, ak to nie je tajomstvo? Huby, lesné plody alebo nejaké bylinky?,, zaujímala sa víla. ,,Akéže tajomstvo? Tam sú rozprávky, dievča. Chodím po svete a zbieram rozprávky. Som rozprávkarka, vari to nevidíš?,, usmiala sa starenka. ,,Teraz tam vložím aj tvoj príbeh.,, ,,A čo s nimi potom robíte?,, spýtala sa prekvapene víla. ,,Dávam ich ľuďom,, priznala ochotne rozprávkarka. ,,Aj tebe jednu dám, za prístrešok a dobrý obed. Vytiahni si jednu z košíka.,, ,,Niečo mi samo skočilo do ruky! Je to mäkké a hebké a má to chvost!,, vykríkla Slnečná žiara.
,,To znamená, že tvoja rozprávka si ťa našla sama. Rozprávka so šťastným koncom,, veselo oznámila starenka. ,,Daj si ju pod vankúš, v noci sa ti bude snívať a cez deň sa stane. To však už musíš zvládnuť bezo mňa. Večer sú najväčšie rozprávkové žatvy, musím sa poponáhľať.,, Starenka zmizla v lese a víla Slnečná žiara strčila svoju rozprávku pod vankúš, umyla a utrela riad, vyšla na schodíky a vtom... No to už je úplne iná rozprávka. Mäkká, hebká a so šťastným koncom.
,,Talizman v tvare srdiečka môžete nosiť na krku, pripnúť si ho na kľúče, k telefónu, na náramok alebo ho nosiť len tak v kabelke. Talizman VEĽKÉ SRDCE vám bude stále pripomínať, že všetku svoju lásku nemôžete venovať iba jednému človeku. Musíte si pamätať, že váš vnútorný svet a váš osobný priestor tiež potrebujú pozornosť a lásku.,,
(Irina Semina - Obchod so šťastím)
