Takže zdravím.
V prvom rade nechcem, aby tento príspevok vyznel príliš ufňukane a sebaľútostivo, hoci týmto stavom zvyknem prepadať a nesmierne ma to hnevá. Tiež sorry za to, že to asi bude dosť dlhé (ale kto dočíta, budem rád). Čo som tým nadpisom chcel vlastne vyjadriť? Mám 26 r. a už teraz sa cítim strašne vyčerpaný a „psychicky unavený.“ Už to bude dobrých osem rokov, čo bojujem s depresiami a úzkosťami a vyhýbavou poruchou (plus ešte s ďalšími psychickými chorobami, ktoré tu nechcem až tak konkretizovať, ale všetky spadajú do depresívnych/úzkostných ochorení/neuróz). Bojujem, tzn. absolvoval som terapiu, pomáhajú mi aj antidepresíva, v poslednej dobe som sa začal venovať aj cvičeniu. A v neposlednom rade sa venujem svojej najväčšej vášni – čítaniu a tvorivému písaniu a vôbec celému tomu nádhernému umeleckému svetu. Začal som si aj kresliť, len tak pre seba. A samozrejme, snažím sa pomáhať doma – upratujem, umývam, idem nakúpiť atď.
Mám vyštudovanú VŠ, mám ale problémy nájsť si dlhodobejšie zamestnanie. Väčšinou ma ani nevolajú na pohovory, ale keď už ma zavolajú, tak rozhodne idem, aj keď ma to stojí dosť veľké psychické vypätie (vždy po pohovore som neuveriteľne unavený). V zásade je problém, že nie som priebojný a dostatočne „dravý.“ Vždy mám samozrejme nutkanie vyhnúť sa týmto pohovorom, viem ale, že to nie je riešenie. Preto sa tieto pre mňa nepríjemné situácie snažím neodkladať, ale riešiť čo možno najskôr. Keď však mám pohovor povedzme o desať dní, tak tých zvyšných deväť dní je plných agónie a strachu. Ťažko sa mi tieto emócie ovládajú (z veľkej časti vyplývajú zo štruktúry mojej osobnosti). Suma sumárum: kvôli tomuto všetkému mám pocit vyššie spomínaného vyčerpania a ťahá ma to niekam preč. Depresie mi síce už ustúpili, hoci stále mám návaly stredne ťažkých stavov, úzkosť je niekedy na nevydržanie, ale v zásade sú dni, kedy mi môj boj s týmto všetkým dáva dosť zabrať.
Predstava smrti pre mňa nie je príliš desivá. Ak by som mal pravdu povedať, dosť často si prajem, aby som sa už ráno nemusel budiť. Nie je v tom odmietanie života, skôr by som to prirovnal stavu keď ste strašne fyzicky unavení a máte silu akurát tak na zaspanie. Je to snaha uniknúť psychickej bolesti. Kedysi dávno, keď som mal ešte silnejšie depresie, tak som často uvažoval o samovražde. Teraz sa to zmenilo. Nechcem spáchať samovraždu (tým ale nijako neodsudzujem tých, ktorí tak spravili – koniec-koncov, nikdy nemôžem vedieť, čo prinesie budúcnosť a či ma nečaká podobný osud), ale uvažujem o smrti. O tom, že by som rád proste nebol, neexistoval. Dívam sa tak na oblohu a hovorím si, ako rád by som vypadol na nejakú inú planétu, niekde, kde ma to nebude tak dusiť... Smiešne fantazírovanie, ale pomáha.
Som unavený, unavujú ma moje večné úzkostné ataky, depresívne stavy, to, že všetko tak strašne prežívam, že si neverím, strach de facto zo všetkého, už len z toho, že sa idem prejsť po ulici ma chytajú nervy, keď mám ísť na pohovor ma chytajú nervy, keď mám obosielať zamestnávateľov chytajú ma nervy. Som extrémne precitlivený, uvavretý, dosť nevhodný pre praktický život. Mávam stavy hlbokého smútku. Snažím sa to zo seba vypísať, vybehať atď. ale nejako to zo seba neviem striasť, maximálne to dokážem zmierniť, ale nikdy tomu neuniknem, nezastavím to.
Načo teda taký život? Kde asi budem o takých desať, dvadsať rokov? Myslím, že tieto stavy sa skôr či neskôr premietnu aj do zdravia. Je dosť ťažké dlhodobo takto fungovať. Počul som o mnohých prípadoch, kedy ľudia s depresiami a podobnými ochoreniami bojovali aj dvadsať rokov (aj omnoho dlhšie!) a napokon spáchali samovraždu. A ja bojujem „len“ osem a už som zadychčaný, lapám po dychu a veru neviem, či do tej cieľovej rovinky dobehnem...
