Mám chuť odísť a už sa nevrátiť...

Príspevok v téme: Mám chuť odísť a už sa nevrátiť...
AnotherPlanet

Takže zdravím.

V prvom rade nechcem, aby tento príspevok vyznel príliš ufňukane a sebaľútostivo, hoci týmto stavom zvyknem prepadať a nesmierne ma to hnevá. Tiež sorry za to, že to asi bude dosť dlhé (ale kto dočíta, budem rád). Čo som tým nadpisom chcel vlastne vyjadriť? Mám 26 r. a už teraz sa cítim strašne vyčerpaný a „psychicky unavený.“ Už to bude dobrých osem rokov, čo bojujem s depresiami a úzkosťami a vyhýbavou poruchou (plus ešte s ďalšími psychickými chorobami, ktoré tu nechcem až tak konkretizovať, ale všetky spadajú do depresívnych/úzkostných ochorení/neuróz). Bojujem, tzn. absolvoval som terapiu, pomáhajú mi aj antidepresíva, v poslednej dobe som sa začal venovať aj cvičeniu. A v neposlednom rade sa venujem svojej najväčšej vášni – čítaniu a tvorivému písaniu a vôbec celému tomu nádhernému umeleckému svetu. Začal som si aj kresliť, len tak pre seba. A samozrejme, snažím sa pomáhať doma – upratujem, umývam, idem nakúpiť atď.

Mám vyštudovanú VŠ, mám ale problémy nájsť si dlhodobejšie zamestnanie. Väčšinou ma ani nevolajú na pohovory, ale keď už ma zavolajú, tak rozhodne idem, aj keď ma to stojí dosť veľké psychické vypätie (vždy po pohovore som neuveriteľne unavený). V zásade je problém, že nie som priebojný a dostatočne „dravý.“ Vždy mám samozrejme nutkanie vyhnúť sa týmto pohovorom, viem ale, že to nie je riešenie. Preto sa tieto pre mňa nepríjemné situácie snažím neodkladať, ale riešiť čo možno najskôr. Keď však mám pohovor povedzme o desať dní, tak tých zvyšných deväť dní je plných agónie a strachu. Ťažko sa mi tieto emócie ovládajú (z veľkej časti vyplývajú zo štruktúry mojej osobnosti). Suma sumárum: kvôli tomuto všetkému mám pocit vyššie spomínaného vyčerpania a ťahá ma to niekam preč. Depresie mi síce už ustúpili, hoci stále mám návaly stredne ťažkých stavov, úzkosť je niekedy na nevydržanie, ale v zásade sú dni, kedy mi môj boj s týmto všetkým dáva dosť zabrať.

Predstava smrti pre mňa nie je príliš desivá. Ak by som mal pravdu povedať, dosť často si prajem, aby som sa už ráno nemusel budiť. Nie je v tom odmietanie života, skôr by som to prirovnal stavu keď ste strašne fyzicky unavení a máte silu akurát tak na zaspanie. Je to snaha uniknúť psychickej bolesti. Kedysi dávno, keď som mal ešte silnejšie depresie, tak som často uvažoval o samovražde. Teraz sa to zmenilo. Nechcem spáchať samovraždu (tým ale nijako neodsudzujem tých, ktorí tak spravili – koniec-koncov, nikdy nemôžem vedieť, čo prinesie budúcnosť a či ma nečaká podobný osud), ale uvažujem o smrti. O tom, že by som rád proste nebol, neexistoval. Dívam sa tak na oblohu a hovorím si, ako rád by som vypadol na nejakú inú planétu, niekde, kde ma to nebude tak dusiť... Smiešne fantazírovanie, ale pomáha.

Som unavený, unavujú ma moje večné úzkostné ataky, depresívne stavy, to, že všetko tak strašne prežívam, že si neverím, strach de facto zo všetkého, už len z toho, že sa idem prejsť po ulici ma chytajú nervy, keď mám ísť na pohovor ma chytajú nervy, keď mám obosielať zamestnávateľov chytajú ma nervy. Som extrémne precitlivený, uvavretý, dosť nevhodný pre praktický život. Mávam stavy hlbokého smútku. Snažím sa to zo seba vypísať, vybehať atď. ale nejako to zo seba neviem striasť, maximálne to dokážem zmierniť, ale nikdy tomu neuniknem, nezastavím to.

Načo teda taký život? Kde asi budem o takých desať, dvadsať rokov? Myslím, že tieto stavy sa skôr či neskôr premietnu aj do zdravia. Je dosť ťažké dlhodobo takto fungovať. Počul som o mnohých prípadoch, kedy ľudia s depresiami a podobnými ochoreniami bojovali aj dvadsať rokov (aj omnoho dlhšie!) a napokon spáchali samovraždu. A ja bojujem „len“ osem a už som zadychčaný, lapám po dychu a veru neviem, či do tej cieľovej rovinky dobehnem...

ANGEL-DEMON

0vecka... nepleť si pojmy a dojmy... nikde nepíšem že ich nemá brať! jasne ze ich nemože sam od seba vysadiť!

AnotherPlanet

Angel-Demon.

Prosím, nezovšeobecňuj. Nie je mojím úmyslom ľutovať sa. Mojim úmyslom je dialóg. Možno s niekým, kto niečo podobné prežil/prežíva. Aj to je istá forma terapie. Čítala si vôbec môj príspevok? Veď tam píšem, ako konkrétne proti tomu bojujem, že som aj vyštudoval, atď. A snáď aj tá práca sa mi podarí.

Nepáči sa mi, že implikuješ, že psychické ochorenie súvisí s lenivosťou. A "depresie z nudy" sa naozaj neobjavujú, trochu mi príde, že to zľahčuješ. Je to voči pacientom, ktorí naozaj nevedia ako ďalej, dosť necitlivé.

Je mi ľúto, čím si si prešla a obdivujem ťa za to, ako si sa z toho dokázala pozbierať. Nie každý má však toľko sily. Každý má svoje limity. A ver tomu, že ja som tiež veľakrát padol a vždy vstával, niekedy sťažka, ale napokon predsa. Pointa je: aj napriek tomu všetkému pociťujem únavu (psychickú, nie fyzickú, takže antidepresíva už prosím z debaty vyhoďme), pociťoval som ju aj počas štúdia (síce nie tak intenzívne ako teraz, ale predsa), v tomto ti dávam sčasti za pravdu, že dlhé mesiace bez práce môžu nepriaznivo vplývať na psychiku a depresie zhoršiť.

0vecka

ANGEL-DEMON prosimta nedavaj tu taketo genitalne rady... v tyhto pripadoch je samovrazda relativne casty koniec ako by si sa citil ak by prestal brat antidepresiva a o tyzden sa zabil???

AnotherPlanet

Tak áno. Ja som to tiež neriešil hneď liekmi. Trápil som sa bez nich, stav sa zhoršil, ale aj tak som to chcel prekonať cez terapiu. Ale napokon to dospelo tak ďaleko, že som potreboval nejakú úľavu aby som mohol NIEČO robiť (napr. chodiť do prírody). Sú depresívne stavy, ktoré sa dajú zvládnuť aj bez liekov (myslím, že to má aj nejaké označenie - ľahšia forma depresie alebo tak) a ak to ide, tak je to len dobre! Bohužiaľ, stredne ťažké depresie alebo veľmi ťažké sú bez liekov veľmi ťažko zvládnuteľné a potenciálne smrteľné. Netreba tie lieky prehnane démonizovať, ani zbožšťovať. Sú to proste lieky na chorobu, ako každé iné.

Mne lieky pomáhajú fungovať a nemám s nimi žiadny problém, vždy keď som v minulosti mal, lekárka mi nevyhovujúci liek vysadila. Takže vďaka nim si môžem ísť aspoň zabehať do prírody. Ak by som ich nemal, tak by som asi ani nevstal z postele. Necítim sa ešte natoľko zdravý, aby som mohol fungovať bez liekov. Je tu vždy riziko, že sa mi vrátia stavy silnej depresie ešte spred rokov. A to už teda znova naozaj nechcem absolvovať.

Z hrania PC hier som už síce vyrástol, ale nič proti, keď to niekomu pomáha/pomohlo.

ANGEL-DEMON

another - skúšal si beh? pravidelne behávať? mne osobne to napriklad pomaha, super to čistí hlavu,... tiež večerné prechádzky po tme mestom....iba ja a mesto...
**
ja som rada že mam taku osobnosť akú mam, že mna niečo len tak nepoloží... do 22 som bola šikanovaná ked nie v škole tak doma...
jednoducho som sa zdhvyhla povedala dosť a odisla, bývať sama... takže nemám čas ani si nemožem dovoliť sedieť doma v izbe/ byte a lutovat sa, na urade práce.... lebo byt mi nevyplati nikto... takže nemám čas na depresie... ono je to dnes dosť aj o lenivosti, pohodlnosti,... a potom samozrejme že ma človek depresiu.. z nudy...

UnderMySkin

Viem ze to bude zniet divne, ale ja som tiez mavala hrozne stavy a depresie, ale neriesila som to liekmi. Zacala som hravat PC hry aspon tak 2-3 hodky za den a neuveritelne to pomohlo. Na nic som nemyslela, vsetky moje obavy a starosti zmizli ked som hrala, lebo som sa sustredila len na hru. Samozrejme nie cele dni vysedavat pred PC ale do prirody chodit, cvicit.. Namiesto tych liekov :)

AnotherPlanet

Angel-Demon:

Prečo by to malo byť svinstvo? Antidepresíva a rôzne iné lieky sú pre pacientov s depresiami a úzkostnými poruchami veľmi potrebné (samozrejme, nie každému zaberú hneď prvé lieky, často treba hľadať správnu kombináciu). Viem o čom hovorím, lieky mi zaberajú a pomáhajú. To, že sa mi depresia vracia však nie je chyba liekov - tie to celé nedokážu vyliečiť. Ale významne mi pomáhajú fungovať aspoň v takomto "režime." Ver tomu, že keby som sa v určitom období nezdvihol a nešiel k psychiatrovi (na radu psychológa), mohol by som byť už dávno mŕtvy. V prvej fáze tej najťažšej depresie sú asi najpotrebnejšie, pri niektorých ochoreniach je potrebné užívať ich celoživotne. Neplánujem ich vysadiť a ak sa tak niekedy stane, tak sa poradím so svojím lekárom, cítim, že moju depresiu a úzkosť držia na uzde. Nedávno som počul o prípade, kedy mladé dievča s depresiami prerušilo liečbu. Choroba sa vrátila a ona to neuniesla - spáchala samovraždu.

Príčin depresie je v mojom prípade viac. Určite sú tu genetické faktory, ale aj celková moja osobnosť. Tá sa utvára najmä v detstve. Vždy som bol úzkostné a bojazlivé dieťa, introvert, každý posmešok som si veľmi pripúšťal. Tam niekde to zrejme začalo, až sa to nakopilo. Ale nie je v mojom živote žiadna konkrétna udalosť, ktorá by to spôsobila. Zohrávalo tam rolu veľmi veľa rôznych faktorov.

ANGEL-DEMON

..no pochopitelne že si unavený ked beries antidepresiva, je to svinstvo, ale aspon farmaceuticke spoločnosti zarobia... a zjavne ti ani nepomahaju tak neviem na čo ich berieš...? druha vec.. napisal si svoje priznaky... a aka je pričina tvojich "depresii" odstraniť treba pričinu, nie tlmiť priznaky... to je ako keby ťa niekto bil,...a ty miesto toho aby si to riešil, si len zakryvaš modriny...