Zdravim vsetkych ludi dobrej vole :D
Vsetky moje problemy maju zrejme jeden spolocny menovatel: depresia. V podstate trpim na depresiu odmalicka, mozno je zapricinena mojim nie prave idealnym detstvom, mozno mojou komplikovanou osobnostou, alebo kombinaciou oboch. Uz ako 12 rocna som premyslala nad samovrazdou, ako 16 rocna som sa o nu pokusila. Z takych hluposti som uz vyrastla, mam 26 rokov, velmi vela veci som si uvedomila, mnoho sa naucila a zazila. Depresia ma vsak vzdy v kritickych obdobiach zivota neopusta, stoji pri mne ako verny pes, i ked vzdy akosi inak preoblecena. Akoby moj mozog hladal najsofistikovanejsie sposoby ako sam seba sabotovat. Ked som uz myslela, ze som odstranila vacsinu mojich blokov a filtrov, skrz ktore som videla svet nerealne (isty cas to bol obrovsky strach z ludi, inokedy paranoje, vnutorna sikana, selektivna percepcia, extremna vyhranenost nazorov, potom prilisna pasivita, a tak dalej az po silne uzkosti a dokonca zopar panickych atakov), zazila som dost silny pocit zalubenosti. Zalubila som sa do kamarata, co takto zprvu vyzera ako uplne normalna, dokonca priam velmi pozitivna vec, ktora sa ludom niekedy prihodi. Problem vsak bol v tom, ze to bolo v nespravnom case a zjavne aj do nespravneho cloveka. Este vacsi problem, moja 'laska' dosiahla vrcholy na vsetkych leveloch az sa to velmi silne podobalo drogovym tripom, ci osvieteniu. Musim povedat, ze hoci sme boli chvilu ako taky neoficialny par a mali sex, uplna vacsina mojich citov k nemu zostala platonicka. Ked som sa vtedy sklamala (cca pred 2 rokmi) a nejak som sa potichu s predstieranou hrdostou pozbierala a odisla od neho, moja depresia sa mi ukazala v jej doposial asi najhorsej podobe. Mesiace som nemohla ani poriadne jest, prvych 5 mesiacov som skoncila ako zobrak bez prace u rodinnych prislusnikov, neschopna vyliezst z postele, neschopna poriadnej hygieny a malokedy pocas dna ci noci sa mi podarilo prestat revat. Ked som sa osamostatnila a nasla si pracu a naucila sa, ako dosiahnut stabilny stav v nej (rano ma niekedy popadnu myslienky, ze nechcem vstavat, lebo bdenie je bolestive, ze sa na vsetko vykaslem), zaviazala som sa taxi sluzbe, ze ma taxikari z tej postele donutia, aby som tam skratka sla, staci mi len nasadnut a samozrejme zaplatit. Pre niekoho mozno luxus, pre mna nevyhnutnost, lebo ja som uz zostala uplne letargicka, otupena, nesustredena, nezodpovedna, az som si odporna. Akoby som prekonala poskodenie mozgu, uz sa neviem dokopat k nicomu, co ma bavi, nedokazem ani precitat knihu, pretoze po par minutach akoby 'vypnem' a iba vegetujem, a uz len zbieram posledne zvysky sebazachovy na nutne prezitie. V ramci toho sa snazim (aj ked zdaleka v tom dobra nie som) udrzovat pravidelne kontakty s ludmi, ktorym na mne uprimne zalezi, snazim sa aj vytvorit si idealne podmienky na akysi dlho ocakavany progres v mojom zivote, snazim sa byt organizovana a cielavedoma, cim priamo celim tej depresivnej osobe vnutri mna, s ktorou som vykopala vojnovu sekeru, ale ona ma zasahuje vzdy z najroznejsich uhlov. Raz spadam do drogovych zavislosti, inokedy do nebezpecnych sexualnych vztahov, potom zas do hypochondrickych deluzii. Nechcem nechcem nechcem brat lieky na depresiu, prosim. Trochu sa mi bridi aj navsteva nejakych terapeutov, lebo, povedzme si uprimne, keby si aj svoju pracu robili poctivo, ja som aj tak asi tazky oriesok. Obcas si vravim, ze ked som hlupa, nespolocenska, uz pomaly aj stara a odmietnuta, aspon by som si chcela pripisat kredit za statocnost, ked ma potom hned pochyti hanba, lebo si spomeniem, ze zbabelost je to jedine v com vynikam.
Ako sa vzchopit?
Tak ty teda urcite nie si zbabelec. Si uzasna, ako bojujes.
Plakala som, ked som to citala, ze preco niekto musi takouto
trnistou cestou prejst.
Ja mam depresie poslednych par rokov, v detstve a mladej
dospelosti som bola OK. Teraz som dala sancu psychiatrom
a uzivam uz 8 !! antidepresiva. Niektore zabrali len trochu,
z vacsiny mi bolo nechutne zle, ale kazde som sa snazila
uzivat podla pokynov lekarky. Toto je moj taky tiez pokus,
skusit to, aby som si nevycitala, ze som nieco zanedbala.
Poznam doverne niektore z tvojich pocitov, tie ranne pesima,
pocit uplnej opustenosti a zbytocnosti, ratanie hodin, kym
nezaleziem konecne do postele. Cez den sa skoro plazim v kuchyni, aby som nieco navarila. Vsetko s totalnou nechutou, odporom.
Fuj. Ale musim, lebo mne sice nevadi, ak by som smrdela, ale
mam akysi plan, co som si vymyslela, len, nech nespadnem az
na najhorsiu uroven.
Chapem ta zlatko, kiez by sme sa poznali.
Budem na teba mysliet a verim, ze TO das.l
musis presvedcit samu seba ze mas na to aby si sa vzchopila si silna :)
Ahoj,
myslím, že do veľkej miery rozumiem tomu, čo prežívaš, pretože som sa vo viacerých pasážach tvojho príspevku našiel. S niečím podobným, čo u opisuješ ty, sa ja borím už viac, ako dva roky. A napriek všetkým snahám mám pocit, že neúspešne, že je to miestami iba horšie. U mňa sa tie prvé depresie začali objavovať v období, keď som už chodil na strednú školu a postupne sa to tak nabaľovalo, až do dneška. Napriek tomu som doteraz nikdy nebral antidepresíva, ani som nenavštívil psychiatra, či psychológa. Snažím sa s tým nejako bojovať a pomôcť si sám. Čo ale pociťujem ako za fakt veľmi zlé, je tá až neskutočná nechuť do všetkého, ako to opisuješ aj ty a to pri veciach a činnostiach, ktoré ma kedysi bavili, či napĺňali. Tiež veľakrát nemám ani chuť vstať ráno z postele a ísť do práce, ale hypotéka na krku je zatiaľ silnejší element, ako moje depresie.
Čo som ale zachytil v tvojom príspevku a čo je podľa mňa veľmi dôležité, že tam píšeš, že sa snažíš udržiavať kontakt s ľuďmi, ktorým na tebe úprimne záleží a to je veľmi dôležité, že ich vo svojom živote máš. Pretože niektorí nemajú ani to a sú na ten svoj problém úplne sami. Pokiaľ sa medzi týmito ľuďmi, nachádzajú okrem rodinných príslušníkov aj priatelia, ktorých máš aj ty rada a s ktorými môžeš častejšie tráviť voľný čas a s ktorými sa navyše môžeš porozprávať aj o svojom probléme a oni ťa dokážu vypočuť a pochopiť, tak je to veľmi veľké plus, aspoň teda podľa mňa. No a čo sa týka tých vzťahov, tak ja sa neustále zamilovávam do nesprávnych žien, možno aj v nesprávnom čase a je to taký nikdy sa nekončiaci kolotoč, z ktorého sa mi akosi nedarí dostať. A tiež sa potom z toho neúspechu ,,liečim" a spamätávam x-y dní.
Ahoj.
Nikde v tvojom pribehu som nepostrehol pomoc Boha.
Netreba to brat na lahku vahu a brat to ako somarinu.
Ak by si odteraz zacala uvazovat nad tym, preco veriaci ludia veria v Boha a vsetko okolo toho, zarucene sa tvoj celkovy stav zmeni!
Skus, za skusku nic nedas.
Podla toho, co si napisala nemozem mat dojem, ze si zbabela a vlastne nic negativne celkovo! Preco? Z tvojho pribehu mi jednoducho vyplynulo, ze mas viac vnutornej sily a odvahy ako mnoho ludi, co podobne problemy nema. Nevzdavas sa, ides dalej, snazis sa fungovat, prekonavat prekazky (pekny priklad s taxi :)) a podobne. Myslim, ze na seba musis byt trochu viac hrda. Ja osobne depresie nemam a neviem teda priamo zhodnotit, no si urcite na spravnej ceste. Predpokladam, ze je to dlha cesta, mozno na cely zivot, ale ty to zvladas a zvladnes :)! Nepodcenuj sa.
