Zdravim vsetkych ludi dobrej vole :D
Vsetky moje problemy maju zrejme jeden spolocny menovatel: depresia. V podstate trpim na depresiu odmalicka, mozno je zapricinena mojim nie prave idealnym detstvom, mozno mojou komplikovanou osobnostou, alebo kombinaciou oboch. Uz ako 12 rocna som premyslala nad samovrazdou, ako 16 rocna som sa o nu pokusila. Z takych hluposti som uz vyrastla, mam 26 rokov, velmi vela veci som si uvedomila, mnoho sa naucila a zazila. Depresia ma vsak vzdy v kritickych obdobiach zivota neopusta, stoji pri mne ako verny pes, i ked vzdy akosi inak preoblecena. Akoby moj mozog hladal najsofistikovanejsie sposoby ako sam seba sabotovat. Ked som uz myslela, ze som odstranila vacsinu mojich blokov a filtrov, skrz ktore som videla svet nerealne (isty cas to bol obrovsky strach z ludi, inokedy paranoje, vnutorna sikana, selektivna percepcia, extremna vyhranenost nazorov, potom prilisna pasivita, a tak dalej az po silne uzkosti a dokonca zopar panickych atakov), zazila som dost silny pocit zalubenosti. Zalubila som sa do kamarata, co takto zprvu vyzera ako uplne normalna, dokonca priam velmi pozitivna vec, ktora sa ludom niekedy prihodi. Problem vsak bol v tom, ze to bolo v nespravnom case a zjavne aj do nespravneho cloveka. Este vacsi problem, moja 'laska' dosiahla vrcholy na vsetkych leveloch az sa to velmi silne podobalo drogovym tripom, ci osvieteniu. Musim povedat, ze hoci sme boli chvilu ako taky neoficialny par a mali sex, uplna vacsina mojich citov k nemu zostala platonicka. Ked som sa vtedy sklamala (cca pred 2 rokmi) a nejak som sa potichu s predstieranou hrdostou pozbierala a odisla od neho, moja depresia sa mi ukazala v jej doposial asi najhorsej podobe. Mesiace som nemohla ani poriadne jest, prvych 5 mesiacov som skoncila ako zobrak bez prace u rodinnych prislusnikov, neschopna vyliezst z postele, neschopna poriadnej hygieny a malokedy pocas dna ci noci sa mi podarilo prestat revat. Ked som sa osamostatnila a nasla si pracu a naucila sa, ako dosiahnut stabilny stav v nej (rano ma niekedy popadnu myslienky, ze nechcem vstavat, lebo bdenie je bolestive, ze sa na vsetko vykaslem), zaviazala som sa taxi sluzbe, ze ma taxikari z tej postele donutia, aby som tam skratka sla, staci mi len nasadnut a samozrejme zaplatit. Pre niekoho mozno luxus, pre mna nevyhnutnost, lebo ja som uz zostala uplne letargicka, otupena, nesustredena, nezodpovedna, az som si odporna. Akoby som prekonala poskodenie mozgu, uz sa neviem dokopat k nicomu, co ma bavi, nedokazem ani precitat knihu, pretoze po par minutach akoby 'vypnem' a iba vegetujem, a uz len zbieram posledne zvysky sebazachovy na nutne prezitie. V ramci toho sa snazim (aj ked zdaleka v tom dobra nie som) udrzovat pravidelne kontakty s ludmi, ktorym na mne uprimne zalezi, snazim sa aj vytvorit si idealne podmienky na akysi dlho ocakavany progres v mojom zivote, snazim sa byt organizovana a cielavedoma, cim priamo celim tej depresivnej osobe vnutri mna, s ktorou som vykopala vojnovu sekeru, ale ona ma zasahuje vzdy z najroznejsich uhlov. Raz spadam do drogovych zavislosti, inokedy do nebezpecnych sexualnych vztahov, potom zas do hypochondrickych deluzii. Nechcem nechcem nechcem brat lieky na depresiu, prosim. Trochu sa mi bridi aj navsteva nejakych terapeutov, lebo, povedzme si uprimne, keby si aj svoju pracu robili poctivo, ja som aj tak asi tazky oriesok. Obcas si vravim, ze ked som hlupa, nespolocenska, uz pomaly aj stara a odmietnuta, aspon by som si chcela pripisat kredit za statocnost, ked ma potom hned pochyti hanba, lebo si spomeniem, ze zbabelost je to jedine v com vynikam.
Ako sa vzchopit?
Ahoj karenina.
No skor mi plieskaju o hlavu, ci uz v dobrom, alebo ako staznost, ze mam nekonvencne uvazovanie, tak pre zmenu je to teraz naopak. Pride mi ze filozofii, od najnamejsich smerov, po tie menej zname, som uz vcelku presytena a skor je cas venovat sa materializmu. Ale tak odporucenie na knihy neodmietnem, tak skus nieco navrhnut.
Ahoj. Vacsinou sa nezapajam do takychto diskusii ale rada by som ti pomohla. Ja mam za sebou otrasne detstvo, depresiu, hospitalizacie a vela rokov presedenych prelezanych v zastretej izbe nadopovana liekmi bez kontaktu so svetom. Bez emocii a s neustalym pocitom ze neexistuje nic co by to zmenilo, ked som nechcela ani zit ani zomriet lebo som neverila ze by v tom bol nejaky rozdiel. Rozpravanie o tom by zabralo celu knihu ani to nechcem rozpitvavat len je pre mna dolezite aby si si nemyslela ze neviem o com hovorim. A cele to trvalo tak nekonecne dlho ze v tom case by som nikdy neuverila ze moj zivot moze byt iny. Skratim to - citala som si ako pises o tom co sa deje vo svete, o ludoch a o tom ako vsetci pomaly zomrieme (prepac necitala som celu diskusiu len posledne tvoje prispevky). Napadlo mi ze by ti pomohlo rozsirit si horizonty v tom ako myslis. Neviem ako sa zaujimas o filozofiu a netradicne sposoby myslenia, ale prislo mi take ocividne ze by sa ti zislo precitat si o tom. Hovorim z vlastnej skusenosti, ja som sa ani neviem ako postupne dostala k tomu ze som zacitila ake je to mysliet inak ako klasicka zapadna/slovenska/krestanska/kapitalisticka tradicia (a to bol totalny sok! v rozpore s pravidlami a mechanizmami v ktorych som vyrastala), a cim je clovek zufalejsi tym rychlejsie a radikalnejsie sa jeho myslenie dokaze obratit. Pre mna to bol jeden z prvych krokov, aj ked nie uplne prvy lebo keby mi v casoch depresie niekto priniesol take navrhy a knihy na citanie tak by som len zavrela oci a dufala ze odide. A este jedna vec co myslim ze stoji za zvazenie - skus odist odtial kde zijes na nejaky cas. To pomohlo mne, sice to trvalo. Vela stastia.
Je tu vobec niekto?
Myslim aj na tu davnu lasku, co som mala, nieze by to bolo nieco vynimocne. Viem, ze uz to takto dalej nejde, ale neviem ako inak by to slo. Jedine, ze by som sa odhodlala na neho uplne zabudnut, ale neviem, co je horsia predstava: to, ze sa mi to podari, alebo ze sa mi to nepodari. Stale este neviem uniest nevedomost presnej miery toho, nakolko by to jemu bolo ukradnute. Preco to tak boli vobec?
Tak pisem znovu, pre vsetkych, ktori sa citia pod psa. Nie som si ista, co sa zas deje, ale musela som si zobrat par dni volna v praci, lebo uz to dalej neslo a neviem, ci mi to prospelo. Cely tyzden som prelezala, len obcas som nieco zjedla, ci pozrela na internete, neskor ss mi podarilo dokonca precitat tazku odbornu knihu a nakreslit zopar vierohodnych portretov, ktore maju, ako niekto povedal 'akademicku hodnotu', zdalo sa ze sa dostavam do formy v mnohych oblastiach. Ale netrvalo to dlho. Zase som spadla a tapam vo velmi temnych vodach, neverim si, nic mi nedava zmysel. Zda sa mi, ze vsetko dobre, co som kedy spravila, bola len stastna nahoda. Zrazu tu mam dnesny vecer a mne akoby nic nedavalo zmysel. Myslim tym, ze absolutne nic ma nemotivuje k nicomu. Zacinam sa vzdalovat, citim akoby vsetko usilie co clovek vynaklada, bolo zbytocne, pretoze nedokazem mat pocit uspokojenia z nejakej spolocenskej akceptacie, z budovania si respektu, z ludskej interakcie, z nicoho... sebavyjadrenie prostrednictvom umenia mi pride nedostatocne. Taktiez mam obavy z buducnosti, nedavno mi zacalo krvacat dasno a ja som spanikarila, doslo mi ako my ludia vsetko ppstupne stracame, rodinu, priatelov, potom zuby, mladost, zdravie a potom umreme. Dost ma desi aj politicka situacia na svete, pripomina mi to minule storocia, z ktorych sa ludstvo neponaucilo. A o kolko horsie to este moze byt, preco mam vobec pocit, ze vsetko, co cloveka napadne, je realne, vsetky myslienky sa mozu stat realitou, je to hrozne. Mala som priserny sen o tom, ako som sa dostavala von z mizerie, v tom sne som musela ist opacne v case, takze som letela lietadlom a vsetko bolo naopak. Na zemi bola obloha a zem navrchu. A odrazu som sa dostala na miesto, kde ma niekto mucil. Akoby mi ten sen chcel povedat, ze cesta ku stastiu vedie cez peklo, ale na to ja nie som pripravena. Citim sa choro. Bojim sa, ze naozaj som chora.
vsetkym dakujem za odpovede, predovsetkym vam, ktori bojujete s niecim podobnym - Jano, Danuttela, Amudsen, Magnos. Viem, ze je nas mnoho, ktori prezivame peklo, vacsina z nas uplne sukromne, iba nase vnutro je cele okupovane depresiou a uzkostou, pricom ale musime viezt zivot ako bezni, zdravi ludia, ktori nemaju ani potuchy. Pretoze o takychto veciach sa nehovori... a keby sa aj hovorilo, je velmi tazke vysvetlit... Aspon ma to vedie k vyraznejsiemu respektu k ludom, k vacsiemu sucitu k nim, kedze kazdy si nesie viac, ci menej toho, co musi uniest uplne sam a tu naloz nikto nevidi.
Priatelov mam len zopar blizkych, ano je to velke stastie, no nie vzdy to tak bolo, nasli sa jeden po druhom velmi postupne a pravdou je, ze musela som aj ja v sebe nieco zmenit, aby som si vobec nejakych nasla. Ten postup by som zhrnula asi takto: treba sa skutocne zaujimat o priblizne 100 ludi, aby sa medzi nimi nasiel aspon jeden, s ktorym sa daju viezt hlbsie rozhovory a ktory je uprimny. Druhy krok, tym vyselektovanym treba dat najavo, ze si ich vazim, tretia, obcas iniciovat stretnutia, spontanne zavolat, napisat a zdielat myslienky. Aj tie trapne. Ono, pokial su to ti spravni ludia, zvysok odvedu oni a priatelstvo je na svete.
Donattela - teda, osmy druh antidepresiv, to je fakt dost.. neskusala si si k tomu pridat nejake stimulanty, ako modafinil? Vraj to v kombinacii s AD funguje u niektorych pacientov ako zazrak, neviem... skus sa spytat svojho psychiatra.
Magnos, toto nebude tak uplne moj problem, kedze cielov mam dost vela a niektore su velke, cestovanie mam dokonca za sebou, nezijem uz v europe dost dlhu dobu, s vynimkou toho spominaneho zrutenia, ked som sa musela vratit na svk. Ide skor o to, ze tie ciele progreduju velmi pomaly, kedze ich pricasto musim zanedbat prave kvoli stavom, ked riesim uplne ine veci a to hlavne take, ako vobec vstat z postele, ako sa co najspolahlivejsie vyhnut stresu, panike a co robit pre to, aby som sa citila aspon nazive, plne vedoma a kde vziat energiu si vobec navarit a upratat, vlastne ani neviem ako mi cas uteka, zda sa ze vacsinu casu, kedy by som mala byt produktivna, prerevem, alebo prespim...
mam 27 a tiež mam podobný život ako ty ..dlho som si liečil depresie trávou.. a žil v iluziach.. navstivil som nedávno psychiatra keď už mi tráva zničila psychiku úplne ... tak teraz to skusam s tými liekmi ..tiez to nie je bohvie čo.. ale dám tomu ešte čas... hlavne si rob nejaké plány čo by si chcela v živote mat čo by ta spravilo stastnou keby mas .. co chces dosiahnut a podobne.. sprav si plan co by som chcela mat o 5 rokov napríklad a idem si za tým..lebo ked vstanes a nemas sa naco tesit .. z čoho tesit sadnes na postel a co teraz .. ja to poznam daj si nejake ciele sak nemas 40.. mas 26 .. poviem si chcem mat rodinu tak si idem za tym.. chcem cestovat tak zas to .. len podla mna nemas ziaden plan co by si chcela v buducnosti ..nejaky zmysel zivota
aby si sa mala z coho tesit.. a to ta podla mna vzchopi ;)
Neboj sa ,je velmi vela ludí s takýmito skúsenosťami,podla toho čo popisuješ ma vela ludí a aj v iných podobách.Sám som prežil uzkostnu poruchu,a teraz sa mi znova vrátila po rokoch a s príznakmi ake ty popisuješ,nemám na nič náladu ani vztať,zhorsene videnie,nálada žiadna,nechutenstvo aj hovoriť,chvenie tela atd atd.Momentalne beriem AD escilatopram,raz mi je od toho lepsie raz nie,beriem ho asi mesiac a pol v 10 mg dávke.Ale viem že som vtom raz bol a dostal som sa stoho.čas je individualny,vela o tom čítam,vzdelavam sa ,modlim sa a rozpravam o tom,príznak su semtam silne aj slabsie a este ktomu nespavosť.Ale zistil som že vela robí zmena stravy,viec zeleniny,po praci si uvariť dobrý čaj a sadnuť pred pc a čítať vela o tom,prípadne neakú knihu čo ťa zaujíma,pred spánkom sa pomodliť,prechádzky a robiť veci čo máš rada,hlavne je robiť to pravidelne a dlho,minimalne 3 mesiace a uvíš zlepsenie.Verím že ti to pomože.Daj vediet
nikto ta nepodpori viac ako ty ;)
svojej hlave povedat ze ty to das, ty to zvladnes a ze musis byt silna a tak jedine to pojde
