To najhlbšie dno ...

Ty si taká ufňukaná mamičkárka, ktorá v živote prd dosiahla. Čo keby si začala tým, že zdvihneš svoju riť a osamostatníš sa? Nenapadlo ti, že na tvoj psychický stav môže mať vplyv aj to, že žiješ ako také hovno, u rodiča, hoci si už mala byť dávno samostatná?

Amadea ..ďakujem za radu, to je jasné, že človek nikdy nebude len a len šťastný ...ale určite keď prekoná tieto problémy tak bude menej často smutný a zdeprimovaný ...s tými terapeutmi to nie je jednoduché hladám ..ale v mojom okolí sú skôr iba psychologovia...ktorý robia aj terapie ale samí povedali, že niesu až tak nato zameraní a vyštudovaní ..tak naozaj neviem kde niakého nájsť ..potrebovala by som niekoho kto by mi pomohol rozobrať celý môj život ...určite to nebude najlacnejšia záležitosť ..ale za tie peniaze to stojí ..

Ľudia :) ste super pozitívni :)...dovolím si nesúhlasím len s tvrdením, že ak sa odrazíš od úplného dna, tak už nikdy nebudeš smutná...tak to nie je, prídu znova ťažšie chvíle a znova smútok, to je dynamika života, raz hore raz dole - časovo rozličné....
A teraz psychologické okienko :P
IwantBeHappy, ak budeš hľadať náhodou psychológa, ktorý je zameraný na riešenie úzkostí, tak terapeuti, ktorí majú KBT výcvik ti v tom vedia fakt efektívne pomôcť a nacvičiť s tebou zvládanie situácii, v ktorých na teba prichádza úzkosť a panika. Ak si chceš porozumieť, čo najviac a "rozpytvať" tvoje vnútro od detstva až po súčasnosť, čo s čím súvisí a aký význam to pre teba má, tak sa obráť na psychodynamicky orientovaného terapeuta. Ak chceš zažiť pocit úplného prijatia, dôvery bezpečia a nedirektívnosti, tak si nájdi humanistického, najlepšie rogeriánsky alebo PCA trénovaného terapeuta ...a ak chceš byť hrdá na seba a na to, ako sama prichádzaš na riešenia tvojich problémov,tak navštív poradcu, ktorý má systemický výcvik ;)

Urcite mas v zivote aspon nieco co ta bavi a tesi. Skus sa sustredit na to. Pomoze ti to aspon trocha prekonat tuto situaciu. A urcite potrebujes niekoho kto ta pochopi, skus sa s niekym spoznat, popisat alebo stretnut kto by ta vedel podrzat. Najhorsie je ked clovek si musi vsetkym prechadzat sam. A tiez nechapem ze mas takuto mamu ktora ti nadava do neviem coho. Asi je fakt cas ist z domu prec. Hlavne si to dobre zvaz aby si sa nedostala do este vacsich problemov. Urcite ti drzim palce, nech sa z toho dostanes. Ak chces kludne napis.

Ahoj, neboj sa, nie si sama, ja mám veľmi, veľmi podobný problém. Ja som už na základnej škole až po polovicu strednej bol mimo všetkých, lebo som sa nevedel kvôli sociálnej fóbii nikde zaradiť, nevedel som komunikovať, všetci na mňa hľadeli, ako keby som bol neviem ako veľmi chorý, pritom som mal len ťažkú fóbiu. Teraz mám dosť vysoko nad 20 rokov, školu nemám dokončenú stále kvôli sociálnej fóbii, keď som videl školu, tak mi prišlo zle a musel tam so mnou ísť rodinný príslušník a vieš si predstaviť, ako som sa cítil a tak, chodiť na strednú školu s rodičom do kabinetu, aby som sa dohodol aspoň na nejakých skúškach mimo triedy a vybavil si individuálne štúdium, ktoré som nakoniec aj tak nezvládol. Do toho sa rodičia rozvádzali, počúval som dennodenne nadávky, krik, do toho som sa musel učiť na skúšky a tak, proste šialené. Ale je to dlhý príbeh, ale budem sa venovať len fóbii. Ja som na tom teraz o trošku lepšie, dôležité je, nájsť si určite a mať kvalitného doktora, psychológa, ale tu aj psychiatra a riešiť to čo najviac s nimi. Sme na tom podobne, ja sa tiež často zožieram, že čo budem preboha v živote robiť, veď si viem len vybaviť veci v meste, na úrade a podobných miestach, ale v spoločnosti vôbec neviem fungovať, neviem byť v škole, len chodím sám niekam do prírody, alebo na chvíľu do mesta a nič viac, ale u mňa sa to už lepší.

Za seba ti môžem povedať, že musíš mať aj napriek tomu, čo prežívaš, nejaký cieľ v živote, za čím si aj v týchto ťažkých podmienkach pôjdeš, pre mňa je to napríklad vzťah, láska, v tom vidím zmysel života, pre niekoho je to vysnívaná práca, pre ďalšieho cestovanie, pre iného pomoc iným ľuďom, skús sa nad tým zamyslieť. A čo by som ďalej poradil, je sa nejakým spôsobom dostať z toho prostredia, v ktorom žiješ, ale to s niekým skús rozobrať, aby ti poradil, čo sa dá a viem, aké je to, keď je v byte krik, beznádej a máš pocit, že v tom ostaneš asi skutočne do smrti, ale to je len momentálne zdanie, poznám veľa príbehov, kde sa ľudia dostali ešte možno aj z viac ťažkých situácii. Musíš veriť, že to dokážeš, hľadať cesty, ako na to, skús s tým pohnúť. U mňa to tiež nefunguje doma, ale vždy je o čo bojovať.

Ďakujem Vám, máte pravdu mala by som sa viac zaujímať o seba, spoznavať svoje pocity a dôvody strachu , tiež si viac veriť ...ale niekedy je to ťažké keď aj by ste chceli všetko zmeniť, ale niekto Vás neustále komanduje a každé pokusy sabotuje ...prajem si byť šťastná ako kedysi ...a usmievať sa...:/

Ahoj, prepáč, teraz nemôžem dlhšie písať, ale určite sa ešte ozvem. Len chcem, aby si vedela, že cítim s tebou a chcem, aby si sa cítila lepšie.

musis si uvedomit, ze ked zacnes sama sa o seba starat, venovat sa sama sebe tak aj tie uzkosti prejdu. Musis sa zacat mat rada a hlavne aj svet okolo

Na tvojom mieste by som premýšľal a premýšľal. Snažil by som sa pochopiť prečo sa tak cítim a robil by som to, čo ma aspoň trošku odpúta od reálneho sveta, ktorý by sa mi nepáčil.
Pochopenie toho, čo sa ti deje je na prvom mieste a na druhom je dôvod, prečo sa to deje práve tebe.
A ešte jedna skutočnosť - ak pochopíš prečo jednotlivé udalosti takto vnímaš, tak už nikdy nebudeš taká smutná a na dne.
Vieš, z dna sa ľahšie človek odrazí ak sa tam naozaj ocitol. No ak sa ešte len topíš a dno je ďaleko, tak sa nemáš ako odraziť.
Niekedy je lepšie nechať všetko len tak plynúť.

a inak, čo máš za matku, že ti vulgárne nadáva? :O