Chýba mi vlastná posteľ, nikdy som ju doma nemala. Možno sa zasmejete čo píšem, ale je to tak. Bývam v rodinnom dome s mamkou, babkou a sestrou. Mám už po 20tke, ale ešte s nimi bývam, lebo študujem a nemám prácu. Sestra ma už v podstate ,,vyhodila" z izby, kde som s ňou bola a na pohovke, ktorú máme iba jednu v izbe spí už sama, keďže ja chodím domov na 3 dni zo školy. Každý večer spím v spálni s mamou, keď je u svojho priateľa, tak mám sama posteľ. Vždy keď som chcela konečne vlastnú posteľ, tak mi povedala, že v detskej izbe je málo priestoru a že ja už aj tak pôjdem preč po výške, aj sestra a že sa to neoplatí. Ale na jednej pohovke sme sa so sestrou tlačili celý čas. Vždy som si priala mať vlastnú izbu, ale vedela som, že sa mi to nesplní, tak si teraz prajem len vlastnú posteľ :/. Keď aj navrhnem, že si ju sama kúpim, tak mi mamka povie, že nemá miesto v izbe a to je aj pravda. Nemám dostatok financií, aby som si našla vlastné bývanie. Vždy, keď som išla ku kamarátkam a videla, že majú vlastnú posteľ prišlo mi ľúto, že ja nemám. A keď som ešte spávala vedľa sestry na pohovke, tak som sa vôbec nevyspala, budila som sa pravidelne každú noc a už si ani nepamätám deň, kedy som spala 8 hodín bez prerušenia. Trápi ma to a pritom nie som chudobná rodina, máme na to financie, aby som mala vlastnú posteľ, len mamka má vždy argument, že my predsa odídeme, tak je to zbytočné. Ako by ste to vy riešili na mojom mieste? Ďakujem Vám
Chýba mi...
mmm,tusila som to,
ty si si proste len potrebovala najst bod,vec,nieco na co by si to hodila.A kedze postel je symbol domova,pretoze ludia si sklanaju hlavu na niekoho ramena,alebo na vankus,a ten je na posteli,hodila si to na postel.Mama mozno nevie prejavit tak moc city,ale dala ti co mohla.Pripravuje ta do zivota.Asi sa s otcom nerozisla velmi dobre.Niektore mamy to prejavia na detoch.Vy zato ale nemozte.Kasli na postel.Zbehni za kamoskou,mozno aj s kamoskynou mamou by si sa vedela porozpravat.Potrebujes mozno dospelu autoritu,ktora ta podpori nielen financne.
Nehnevaj sa na mamu,asi to tiez nemala tazke.Aj ked to nie je omluva,ale aj takto to chodi v zivote.Zameraj sa na skolu.Dokoncis ju a posunies sa sama.
Alebo skus este dat sancu mame.Povedz jej,ci by nemohla ti hodinu casu venovat kym odide.Aj ked aj to mi je divne,ze dcera jej pride domov a ona odchadza.Povedz mame,ze ti chyba.Povedz jej vsetko co ta hneva,co ti je luto.Postel nespominaj.Ta nie je tak podstatna.Ty potrebujes ju,mamu...
Študujem na Trnavskej univerzite v Trnave, učiteľstvo anglina-slovina.
Bývaš u mníšok? Na akej potratovej škole študuješ? Na katolíckej univerzite?
S mamou mám neutrálny vzťah, ani dobrý ani zlý. Keď prídem domov, tak sa ma opýtajú ako sa mám, čo mám nového, ale určite by som im nevešala na nos svoje problémy. A mame určite nie. Ona by ma nevedela pochopiť. Najstrašia sestra sa už vydala, nebýva s nami. S mladšou mám dobrý vzťah, ale ona ma veľmi nepočúva, keď mám nejaký problém, lebo má svojich vlastných v škole. Zdôverujem sa kamarátkam. Mama sa o nás vždy príkladne starala, po finančnej stránke nás vždy vedela zabezpečiť, nemusela sombrigádovať počas školy, platí mi vysokú, ubytovanie, proste v tejto veci je to ok a nikdy mi nepovedala, že by mi peniaze nechcela dať na štúdium alebo na oblečenie. Okrem tej postele. Keďže ma otec nevychoval iba mama a aj starí rodičia, tak som stále videla len to, ako sa nás mama snaži finančne zabezpečiť, ale po takej ľudskej, citovej stránke nula bodov. Možno je chyba len vo mne - som veľká citlivka a všetko si beriem k srdcu. Okrem toho mama má už dlho priateľa, s ktorým trávi veľa času a na nás jej ten čas veľmi nevýjde, ale na to som si už zvykla. Veľakrát videla, že ma niečo v škole trápilo, alebo som len plakala (keď som bola mladšia) a len sa opýtala, že prečo revem a odišla ku priateľovi.
Ale u nás doma je to večne len o hádkach, ktoré vyvoláva hlavne babka - stále mi tvrdí, že som lenivá (pričom urpatujem vždy ako mi povedia), že som drevo, nemehlo, sprostá. Nikdy som doma nemala za niečo pochvalu, iba krik, že neičo neviem poriadne urobiť. Ale to asi je to vo väčšine prípadov.
A ďakujem, dúfam, že úspešne vyštudujem, nájdem si prácu a budem môcť sa osamostatniť. Je to pravda, u nás doma, nie je rodina.
chyba je v rodine, každý by mal mať aspoň to svoje lôžko. A naozaj by som to riešila aspoň kúpou matraca, po raňajšom vstaní sa dá odložiť, buď na posteľ, za skrińu, niekde sa niečo nájde. A možno by aj matke svitlo. Ako sa to správa k vlastnému dieťaťu. To nie je domov, prepáč, musíš si nájsť vazby niekde inde, bohužiaľ, rodina nie je vždy rodina. Držím palce a prajem veľa šťastia v štúdiu
Mne to skor pride,ze tu nejde o tu postel ale o ten pocit domova.Tebe chyba "domov".Mas sa s kym porozpravat ked si doma?Zaujimaju sa aky si mala tyzden ked si prec?Co mas nove?Mas kde sklonit hlavu ked ti je smutno?Ludia sa vedia potlacit aj na malinkom priestore ked im je dobre.Tebe ale chyba laska a pohladenie,pochopenie.Aky mas vztah s mamou?
Ak si chceš tú posteľ kúpiť za svoje, tak argument "to sa neoplatí" nie je na mieste. Možno tebe sa to oplatí...a posteľ si môžeš potom zobrať do svojho bývania. Nestratí sa.
Inak poznám ľudí, ktorým sa niečo nedostávalo v detstve a potom si to veľmi vážili. Jednej známej rodičia nekupovali čokoládu. A ak kúpili, tak jednu tabuľku, ktorú si delili. A ona snívala o tom, že raz bude mať celú čokoládu pre seba. Že z prvej výplaty si kúpi čokoládu... :) No ale to je nič oproti posteli, to je jednak dobrý odpočinok a jednak intímny osobný priestor. Niektorí hovoria, že najlepší štvornohý priateľ človeka je posteľ.... :)
Ak nie postel tak by som si kupila nejaky nafukovaci matrac pripadne rovno normalny matrac a spala na nom. Tiez by som nevedela spat s vlastnou sestrou alebo mamou celozivotne na jednej posteli. Alebo potom ak mate volnu obyvacku, tak na gauci. Tri dni sa to da uplne v pohode zvladnut. A co sa tyka este matraca tak ten je skladny, da sa dakde spratat, aby tie dni ked tam nie si nezavadzal. Nie je to taka tragicka situacia len treba porozmyslat a urobit si po svojom :)
Mesačný princ: Pekne si to napísal :)
Kamarátkam som sa zdôverila - jedna ma poľutovala, že to mám tak doma, druhá tiež bola prekvapená a ďalšia sa mi vysmiala, že ako je také niečo možné. Priateľ by mi v podstate mohol kúpiť posteľ, lebo už pracuje, ale on to nijako nerieši, lebo mu o tom nehovorím.
