Dobrý večer, potrebovala by som poradiť od niekoho nezaujatého a najlepšie anonymne, tak volím túto formu =). Asi ma viacerí odsúdite za to, že ma niečo také vôbec napadlo, ale skúsim,pretože aj negatívna reakcia je svojím spôsobom rada. Mám 27 rokov s partnerom som 11. rok. On má 34. Po strednej škole som sa hneď zamestnala, a po troch rokoch v zamestnaní som išla na VŠ, vždy som po nej túžila, ale rodičia neboli ochotní živiť ma ďalších 5 rokov a tak som išla najskôr do práce našetriť nejaké peniaze na školné, prvý stupeň som študovala externe. A ako zamestnanej mi dali pôžičku a tak som druhý stupeň skúsila dennou formou a už ju končím. Momentálne som v poslednom ročníku a čakajú ma už len štátne skúšky. Tak jeden životný sen som si splnila, teda takmer. Mám ešte jeden nenaplnený sen, už asi 7 rokov túžim po dieťati. Partner o tom nechce ani počuť, hlavne kvôli peniazom - teda to tvrdí on, ja si skôr myslím, že si necháva stále zadné dvierka, mám pocit, že so mnou proste dieťa nechce, ťažko sa mi to priznáva, ale asi to tak je. Pred dvomi rokmi som náhodou otehotnela, strašne zúril, nechcel to dieťa, ja som sa veľmi tešila, prehováral ma na potrat aj on, aj moji rodičia, vraj či si chcem "pokaziť" život, že veď nemám školu hotovú a podobne, peniaze nie sú, ale postavila som si hlavu, že si dieťa nechám s ním, či bez neho, ale aj osud bol proti mne, potratila som v 8 týždni. Všetci mali "radosť", že dobre, že sa tak stalo. A tak som v tichosti trpela, navštevovala psychologičku, lebo iba tam som mala pocit, že sa môžem otvoriť. Poradila mi, aby som si zaobstarala niečo čomu budem dávať lásku a tak som si zaobstarala psíka, a venovala sa škole. Môj život sa nakoniec vrátil do starých koľají, dokončujem VŠ. V posledných mesiacoch je moja túžba po dieťati intenzívnejšia. Neviem, či je to tým, že končím školu, či tým, že už mám 27, alebo tým, že moje kamarátky kočíkujú a ja to stále vidím a myslím na svoje nenarodené bábo. Minule ma napadlo, že ak by sme sa aj rozišli, než nájdem niekoho, kto so mnou bude chcieť mať rodinu, môžu prejsť aj ďalšie tri roky a už trebárs nebudem môcť tie deti mať, vzhľadom na vek. A tak ma napadlo, urobiť na neho menší podraz, otehotnieť nejako za jeho chrbtom, viem je to hnusné, ale ja ho nebudem nútiť, aby bol s nami. Nech si žije teda svoj život. A ja si zo vzťahu s človekom, s ktorým som prežila 11 rokov odnesiem naše spoločné dieťa, po ktorom roky túžim, navždy v ňom budem vidieť svoju prvú jedinú životnú lásku, a ak nás nebude chcieť nemusím ho uviesť ani ako otca, a nebudem nič chcieť od neho. Nech je šťastný, nebudem mu priať nič zlé. Chcem iba bábo, svoje vlastné, s človekom, ktorého ja stále ľúbim, aj keď on mňa asi nie. Ocitol sa niekto v podobnej situácií, že túži po dieťati tak moc, že je ochotný ostať s ním sám, len aby ho mal. Prosím poraďte.
Partner nechce dieťa
Lenka,
Ja Ta chapem. A mozno by som s tym malým podrazom súhlasila. Je tam Ta otázka peňazí,to by si mala vyriešiť,kedže od neho peniaze nebudes moct žiadať.
Podla mna chlap,ktory je s Tebou 11 rokov a sľúbi Ti rodinu po ktorej túžiš ked skoncis školu,a potom sa rozhodne,ze co ma otravuješ s deckom,si nic ine ako podraz nezaslúži! Je to sebec a egoista!
Ak je fakt situácia teraz alebo nikdy,preco by si mala ty trpieť a on vyhrať? Dieťa moze byt šťastne aj ked ma len jedného rodiča.
Ale dobre si to zváž,mozno je este trosku casu aby si sa poobzerala po niekom,kto deti chce. Mozno nebudete spolu navždy,ale dieťa bude poznať svojho otca a bude mat aj mužský vzor.
Lenka, aj lekári sa občas seknú vo svojich predpovediach. Nevzdávaj to! Choď si za tým po čom ti srdce piští, pekne pomaly, kľudne - rozísť sa, usporiadať si život po svojom, pol roka, rok na uzavretie minulosti, porozhliadnuť sa a hľadať niekoho iného. A ak to nevíde, čo už. Ale nemôžeš to vzdať teraz, keď si ešte nič neskúsila.
Môžeš si dieťa adoptovať, aj sama, bez partnera. Môžeš si nájsť vdovca s kŕdľom detí... život je nevyspytateľný. Len keď zostaneš v takejto porazeneckej nálade - už je neskoro, do roka to nestihnem - tak si fakt v kely. Do riti, tak to nestihneš do roka ale do troch v pohode!! Ešte stále máš pred 30-tkou a dva-tri roky čas. Hlavu hore dievča, ideš! Naser sa trochu! Už si dokázala iné veci, zabojuj, MአNA TO. Ale nevzdávaj sa svojich snov len tak... lebo si myslíš, že už je neskoro. Neni.
Lenka nadej umiera posledná.
No teraz už žiaľ chápem. A som z toho veľmi nešťastná =(. A úplná irónia osudu bude, keď ja deti mať nakoniec vôbec nebudem, a on za takých 5 rokov s niekým iným áno =).
nechápem ako niektorí môžu posielať na potrat, to je otras
Cim viac citam o tvojom partnerovi, tym viac som si ista, ze s nim to je uz davno iba strata casu :( mrzi ma, ze ta v podstate aj on podrazil. Ani sa ti necudujem, ze uz ti napadaju taketo riesenia.
Keby on chcel mat s tebou deti tak by ta vobec nebol posielal na potrat chapes?
Tak ocividne tvoj deti nechce mat nic ine ti neostava ako od neho odist a hlafat ineho chlapa na založenie rofiny chapes? Uz si sa s nim mala vtedy rodist ked ta posielal na potrat.
Došlo mi, že mi to povedal, aby som mu dala pokoj, lebo reci o detoch ho vždy vytačali, ja som tu vetu: keď skončiš školu zobrala važne, vedela som, že prave dieťa nechce, ale dufala, že kym ju skončim on to bude citit ako ja. Nehovorila som o dieťati, až teraz a reakcia bola takato. A teraz mi došlo, že to povedal, aby som držala usta.
Pretoze sme sa dohodli, že keď dokončim školu, tak si založime rodinu. Školu končim, keď som sa ho na to spytala, nakričal na mna, aby som ho neotravovala s deckom. Tak až teraz mi došlo, že tadialto cesta nevedie. Keby som deti nemohla mať, tak sa s tym zmierim, že neda sa. Ale ešte sa da, bola som u lekara, mam pravidelnu ovulaciu, som zdrava. Doktor dviha prst, ze je ten spravny čas a partner nechce. Tak som zufala. Včera som nevedela čo robit, napadali ma hluposti. Mala som odist davno. Moja chyba. Teraz odidem, ale ci budem mat este deti neviem.
