prejavit city

myslim ze ludia by mali vediet komu na nich zalezi :)

Vola, mne sa nezdá, že si plná energie. Ty si skôr veľmi nervózna. Ako taká *vibruješ* na nie práve najpríjemnejších frekvenciách a to je podľa mňa to, čo ľudí od teba odpudzuje. :o) Ak chceš byť pre druhých prijateľnejšia, tak by si sa mala predovšetkým skľudniť. To neznamená, že stratíš samu seba. Len samu seba ukotvíš v prijateľnejšom naladení. Pre seba, aj pre druhých. Pred tým, ako na niekoho vychŕliš nejakú informáciu, tak sa snaž do nej vložiť pokoj a radosť..to znamená, sama to v sebe cíť a až potom rozprávaj. Pretože, ak sa vyjadruješ naživo ako píšeš..to neusleduje nikto, čo vlastne chceš povedať. Ľahko stratí záujem, poprípade znervóznie a tak ťa odbyje..ako aj tvrdíš, že sa ti často stáva. Takže, kľud, pohoda. Ja presne viem, čo je to byť plná energie, života..a ver, nie je to to, čo prezentuješ ty. Práve naopak, je to podpora života u druhých. Tým, že ich počúvaš, oslovuješ..to všetko v stave radosti a pohody. Tak to skúšaj a uvidíš, že sa budeš sama cítiť lepšie a aj ľudia v tvojom okolí. :o)

vola98 - som rad, ze si sa vratila. :)

Preco si myslis, ze by tvoja energia niekomu ublizila? Ja napriklad mam rad energickych ludi. Mam aj taku manzelku :)

A city su predsa teraz velmi vzacne....pohrdne niekto vyznanim "mam ta rada"?

ja sa bojim ze niekomu ublizim,lebo je vo mne dost energie..ale dusim ju.asi je to forma uriteho druhu poruchy/choroby..a liek moze naozaj pomoct.lebo z toho vsetkeho z tej psychiky mam srdce chore aj tetaniu..takze lieky musia byt v tomto pripade.uz dlho so bola bez liekou a tiez som si myslela ze vsetko skusim sama ja ..ale nieje to celkom tak..organizmus reaguje rychlo..a potom nastavaju choroby..a tak som nakoniec dopadla ..uz nechcem marnit cas hladanim ,dlho som hladala,skusala,ale nic nepomohlo..jedine skuska tvrdeho zivota ale to iba trochu..trepa sa vyhibat tym nepriaznivim faktorom alebo bojovat v tom?ebo sa vyhibam a tam mozno je ta chyba ,neviem ako sa branit,chranit,prejavit city..bojim sa ci neublizim niekomu ked sa otvorim a som dost energicka..ale ludia my velmi zobrali energie ked som chcela skusit byt sama sebou,vyuzili,odkopli..je to tazke..chcem dat najavo ale proste lepsie sa citim a na druhej najhorie ako moze byt..neviem..vemi vela som zazila skusenosti s ludmi ktory mali kumne zly vztah,ani ma nespoznali a uz si dovolovali namna..a ja hlupa som sa dala a stiahla..mam z toho traumu,davam vinu sebe ze kde som urobyla ja chybu..tak uz nedavam najavo to aka som a to co citim ale postupom casu zistujem ze je to chyba,byt taka aka niesom !ale uz to svoje neviem najst lebo sa bojim!proste!stratila som sa!vemi som citliva na okolie kto co si mysli omne.ked dam najavo svoje city sa my smeju do tvare..tak kde je chyba?toto je hlupe fakt..nerobyla by som si z toho taku tazku hlavu keby to bol jeden dvaja ludia,ale boli to skoro vsetci co som v zivote stretla a stretavam.proste sa ti smeju do xichtu ako keby som bola nejaky tupec co je blazen..fakt..ako to vymazat a zacat odznova?moje JA bolo ponizovane,zosmiesnovane ..ti o ktorych som si myslela ze su kamosi ma nehali ako keby som neexistovala a vedeli o mojom probleme..tak co potom?za to ze sa bojim prejavit city ich stracam??bojim lebo mam traumu z minulosti""!

Včera som ti 2x prispel ale keďže sa mi to potom zmazalo, tak som už neprišiel na presnú formuláciu toho, čo som ti chcel napísať.

Ale možno aj tento môj tretí príspevok ti nejak pomôže.

Vôbec nemáš fóbiu ale táto konzumná spoločnosť inakosť jednoducho netoleruje.
Tak ako sa spieva v tejto piesni www.youtube.com
Nepremýšľala si skôr nad tým, že máš dar? Nikdy ho nebudeš môcť ukázať svetu ale ak ho pochopíš, tak z neho vyťažíš maximum a maximum znamená v konečnom dôsledku aj šťastie.
Máš dve možnosti buď budeš obklopená spoločnosťou a budeš žiť v utajení alebo budeš úplne osamelá. Pretože inakosť sa v prírode nikde netoleruje.
Videla si už mravenisko, kde by každý mravec bol inakšej farby alebo albinotické formy živočíchov? Alebo ak je nejaké zviera ranené alebo má imý tvar alebo nohu navyše, alebo je to samotár, tak ho ostatné doslavy zlynčujú. Je to zákon silnejšieho -tzv. hrubej sily ale čo ak je to naopak výhoda?
Je výhoda byť iným? No napíšem ti to takto. Chcela by si byť ako ostatní a stratiť sa napríklad v dave ľudí? Nikto nikdy o tebe nebude vedieť, odpracuješ si svoje, porodíš deti a tie budú opäť pracovať a ich deti tiež...je to kolobeh.

Ale môžeš svoj dar pochopiť. Budeš síce osamelá ale nebudeš sa osamelou cítiť a v tom je rozdiel. No je tu ešte jedna skutočnosť. Bytosti, ktoré sú niečím výnimočné bývajú obyčajne osamelí ľudia, pretože tú ich inakosť nikto nepochopí. Ľudia sa boja niečo nového ainého a nikto ničomu nedôveruje. Existujú normy, ktoré udáva táto spoločnosť a tie určujú čo sa smie a čo je už neprípustné. Buď kľudne iná. Ale chcem ti len napísať, že v tom všetkom, v tomto celom celučičkom svete budeš sama. A to či pochopíš svoj dar a využiješ vo svoj prospech závisí len a len od teba a od toho, aké budeš mať vo svojom živote šťastie.

Vôbec si nič nevyčítaj, tí najväčší umelci na svete a tie najväčšie osobnosti v dejinách sveta boli samotári a ľudia ich celkom nepochopili ani teraz aj napriek toľkým prevratným vynálezom či umeleckám dielam, ktoré vytvorili.
Všetko sa deje z nejakého dôvodu a narosila si sa taká tiež pre nieč. Ak chceš byť ako ostatní je to voľba ale ak nie tak daruješ tomuto svetu oveľa viac ako si myslíš. No masku budeš musieť nosiť či sa ti to páči alebo nie. Jednoducho aj keby si natrafila na bytosť tebe podobnú, tak sa nikdy nestretnete, pretože aj tí ostatní s podobným darom žijú v utajení. Majú strach, aby ich táto spoločnosť nevylúčila a aby aspoň nejak dožili svoj život. No a tí, ktorí pochopili, tí tvoria. Síce žijú pod maskou a žijú dva životy ale vedia, že majú dar a pochopili aj prečo.

Máš dar reči, máš dar pohybu, máš dar emócií,,,,tak to skombinuj a využi vo svoj prospech. Nemusí to hneď vedieť každý ale skús to. Možno sa ti to nepodarí na prvý krát a pochopenie prichádza znenazdajky, ako jarný teplý vánok. Nejde to postupne, len sa to musí udiať a pochopíš.

Nie vždy veci fungujú tak, ako sa nám páči ale aj tak. Ver, že sú ľudia, ktorí majú taký dar ako ty a ver mi, že je ich obrovské množstvo. No čo urobia ak sa ocitneš v skupine, kde je takýto človek pod maskou? Myslíš, že sa ťa zastane, že ju dá dole? Neblázni. Bude rád ak sa k tým ostatným pridá a bude držať s nimi za jeden povraz.
Nevykresľujem čierne celý tento svet, ako by sa niekomu na prvý pohľad zdalo. No uvedom si, že aj oheň je darom ale v zlých rukách dokáže byť zlým pánom.
Nenechaj svoj plamienok zhasnúť ale nerozdúchaj ho ani príliš rýchlo a bez uváženia, lebo by sa ti to mohlo vypomstiť a popálila by si sa.
Ak máš dar, tak s ním pracuj. Načo sú ti tie lieky? Dokáž to sama. Sama sa skús ukľudniť a dať do duševnej pohody a potom vyhráš aspoň jednu bitku, aj keď vojna bude trvať dlhšie. Čo tak naučiť sa ovládať svoje emócie. Na to, aby si tak mohla urobiť tak sa potrebuješ konfrontovať s bežnými ľuďmi, ktorí sú vôkol teba. Čím častejšie tak budeš robiť, tým sa viac naučíš a viac aj pochopíš.

Všetci na svete bojujú o niečo ale videla si Matrix? Všetci chceli stroje poraziť ale čo spravil Neo? Išiel dojednať predsa mier. A to je to čo ti radím. Nebojuj sama so sebou ale skús sa zladiť tak, aby si bola šťastná a spokojná. Viem, ľahko sa to píše ale ani ja som toho ešte veľa nepochopil. Odo mňa napríklad utekajú ľudia a doteraz neviem prečo. Neviem. Jednoducho je to tak a budem si musieť zvyknúť na to, že budem osamelým pokiaľ nepochopím to, prečo sa tak deje. A ak to pochopím, tak možno sa rozhodnem byť osamelým ďalej. No vo svojom srdiečku už nikdy osamelým nebudem.
Mala si niekedy nejaký sen? Tvojim snom je momentálne táto téma a vyriešenie ,,problému,,. Ale čo ak by si ho v tejto sekunde vyriešila? Čo bude ďalej? Alebo budeš celý život bojovať, 10,20,30 rokov a nakoniec sa ti to podarí...čo ďalej??? Myslíš, že ťa to uspokojí?
Posielam ti sem ešte jeden príbeh o hore, tak pozorne čítaj. Možno tam nájdeš čo hľadáš.

Hora

Vyšla z lesa, až keď slnko. Na úpätí hory bolo veľmi príjemne. Na lúke sa v slnečných lúčoch trblietala ranná rosa, všade poletovali motýle a spievali vtáky. Kiežby si mohla sadnúť niekam k potôčiku na kameň a pozorovať, ako pramienky vody poskakujú po balvanoch. Čakala však na ňu hora, na odpočinok nemala čas. ,,V pohybe je život!,, povedala si a vzhliadla nahor, kam bude stúpať. Povzdychla si a vydala sa k hore.
Sizyfos už bol na mieste, sedel vedľa svojho kameňa a žmúril do slnka, očividne si užíval vzácnu chvíľu odpočinku. ,,Pozdravujem ťa, priateľka,, zavolal na ňu. ,,Však je krásne ráno?,, ,,Ráno ako má byť,, súhlasila a zamierila ku kameňu. ,,Úžasné ráno. Najradšej by som sa v ňom rozplynula.,, ,,Tak sa rozplyň,, energicky jej navrhol Sizyfos. ,,Buď časťou toho všetkého.... vetríkom, lúčom, kvetinou. Čo môže byť krajšie?,, ,,Nemôžem. Musím ísť hore.,, ,,Počuj, už dávno som sa ťa chcel spýtať...Prečo vlastne lezieš na horu? Ja na ňu leziem preto, lebo je to môj zaslúžený trest od bohov. Svojho času som toho navyvádzal viac než dosť! Aspoň viem, za čo trpím. Ty to však robíš dobrovoľne, každý deň...Za čo sa trestáš?,, ,,Netrestám sa,, zamračila sa. ,,Treba to, tak leziem.,, ,,Komu to treba?,, čudoval sa Sizyfos. ,,Len nevrav, že tebe. Nechce sa mi veriť, že také krásne mladé dievča by odsúdilo samo seba k nekonečnému, nezmyselnému a nemilostivému výstupu na horu.,,
,,Neodsúdila som sa, rozhodla som sa,, vysvetlila mu. ,,Musím dosiahnuť určitú výšku, dôjsť až na vrchol. Rozumieš?,, ,,Kto to potrebuje?,, stále nechápal Sizyfos. ,,Všetci. A najväčšmi ja,, odvetila prísne dievčina. Sizyfos s povzdychom vstal, popľul si do dlaní a zdvihol svoj kameň. ,,Ideme teda na to?,, spýtal sa a začal váľať kameň nahor. Dievčina šla vedľa neho. Keď začali stúpať, pocítila takú ťažobu, ani keby aj ona tlačila nejaký neviditeľný kameň. ,,Ako to ide?,, pozrel na ňu Sizyfos. ,,Zatiaľ dobre,, precedila pomedzi zuby dievčina. V skutočnosti sa cítila hrozne. A tak to bolo vždy - sotva začala stúpať. Zmáhal ju strach a úzkosť, zmocňovala sa jej beznádej...ona však do toho vždy vložila všetky svoje sily a vytrvalo sa škriabala nahor. Tú horu musí za každú cenu pokoriť.
Čoskoro bolo stúpanie ešte strmšie. Sizyfos s funením váľal svoj kameň pred sebou. Dievčina šla za ním a rátala kroky. ,,Deväťstoštyridsaťosem...Deväťstoštyridsaťdeväť... Deväťstopäťdesiat...,, ,,Pauza,, vyhlásil Sizyfos a zastavil sa. ,,Tak čo, ide to dnes lepšie?,, ,,Nie,, odvetila stroho dievčina. Sizyfos jej bol blízky, pred ním sa nemusela pretvarovať, tváriť sa, že je všetko v poriadku, a liezť, akoby jej na tom nezáležalo. ,,Si nejaká bledá,, Sizyfos si znepokojene prezeral jej tvár. ,,Nevyzeráš dobre, si akási skleslá. Nechceš to pre dnešok nechať?,, ,,Idem ďalej,, vyhlásila tvrdohlavo dievčina. ,,Musím vyliezť aspoň o kúsok vyššie než včera, inak by bol celý deň zbytočný. Chcem mať radosť zo života.,, ,,Máš zvláštne predstavy o radosti zo života,, poznamenal nesúhlasne Sizyfos, ale nehádal sa s ňou. ,,Tak teda ideme?,,
Hora sa teraz na ňu doslova valila, dusila ju a zvierala. Samozrejme, len sa jej to zdalo, bola to iba hra predstavivosti, no aj tak jej bolo zle. Lapala po dychu a hrdlo sa jej zvieralo naozaj. V jej vnútri rástla panická hrôza z hory, ktorá ani keby ju chcela zavaliť, pohltiť a pochovať pod lavínou kameňov. Prečo ma tak desíš, hora? spýtala sa ticho, bez toho, aby otvorila ústa. Aby si sem nechodila, zaburácal jej v hlave hlas hory. Si hlúpa, netreba, aby si sem chodila. Musím , ohradila sa neoblomne. Leziem hore, a to znamená, že jej to potrebné. Prečo? zašumela hora. Všetci lezú, tak musím aj ja, odsekla unavene dievčina a hora zmĺkla. ,,Dáme si prestávku?,, spýtal sa Sizyfos a podoprel si kameň plecom. ,,Si v poriadku? Teraz to bude ešte strmšie.,,
,,Je to dobré, žijem,, usmiala sa kyslo. ,,Ak sa to vôbec dá nazvať životom,, ,,Tiež si myslím,, chytil ju za slovo Sizyfos. ,,Čo všetko sa dá nazvať životom? Každý to má predsa zariadené inak. Odyseus napríklad venoval celý svoj život putovaniu a bol šťastný. Penelopa naňho celý život čakala a aj ona bola šťastná, píšu sa o nej legendy. Keď sa na to človek pozrie zvrchu, musí sa zamyslieť nad tým, čo je to za šťastie žiť ako vdova a mať živého muža. No ona sa tak rozhodla...Ja som zasa provokoval bohov, bol som šťastný, keď som si ich omotal okolo prsta. Pritom som vedel, že skôr či neskôr mi to spočítajú, ale aj tak som sa toho potešenia nedokázal zriecť. No nič neľutujem. A čo ty? V čom je tvoje šťastie? Driapať sa na horu krivolakou cestou?,, ,,Šťastie je v prekonávaní,, odvetila po chvíľke zamyslenia dievčina. ,,Vyškriabať sa hore...dosiahnuť..pokoriť vrchol. Tam hore určite čaká šťastie.,,
Ale kdeže,, pochyboval Sizyfos. ,,Mýliš sa. Hore bude víťazná chvíľa. Ako dlho však bude trvať? Sekundu či dve? A potom čo? Budeš stáť na vrchole celý život? Budeš musieť zliezť a hľadať iné vrcholy, chodiť po iných horách. A to si vyžaduje čas. Vravím ti, ak ťa neuspokojuje samotná cesta, načo ti je vrchol? Medzi víťazstvami uplynie veľa času. Kde je radosť zo života?,, ,,Čo už ty môžeš vedieť o radosti zo života,, neodpustila si štipľavú poznámku. ,,Viem,, oponoval okamžite Sizyfos, ,,keby som nečerpal radosť zo života, zo všetkého, čo ma obklopuje, myslíš, že by som dokázal tlačiť tento kameň až do skonania vekov?,,
,,Kedy sa cítiš šťastný? keď vylezieš na vrchol, alebo keď odpočívaš na úpätí?,, ,,Cítim sa šťastný stále,, široko sa usmial Sizyfos. ,,Je to taká moja pomsta bohom. Mysleli si, že so mnou raz a navždy vybabrali, ale figu borovú! Vyliezť na horu je maličkosť. Keď sa však kameň kotúľa nadol, idem pomaly za ním, kochám sa krajinou, dýcham horský vzduch...všade je ticho a ja sa cítim voľný. A potom, keď sa na úpätí pripravujem na ďalší výstup, sadnem si, zavriem oči, uvoľním sa a je mi dobre. Sú to síce len okamihy, ale sú moje. Bohovia si mysleli, že je to trest. pre toho, kto má rád život vo všetkých jeho prejavoch, však nijaký trest neexistuje.,, ,,Krásne to rozprávaš,, vzdychla si. ,,Až ti závidím,, ,,Ó, bohovia, plačte! Sizyfovi niekto závidí!,, zakričal. ,,Tak dobre, už je čas. Ideš?,, ,,Idem,, natiahla si opuchnuté nohy.
Liezla nahor a načúvala svojmu vnútru, no radosť zo života necítila. Ani šťastie. Dokonca ani obyčajné nadšenie. prečo leziem hore? spýtala sa sama seba. Prečo? Veď by som mohla vyjsť dva kilometre pohodlne lanovkou a o pätnásť minút by som bola na vrchole. Alebo by som mohla ísť autobusom po kľukatej ceste. Ja si však z ktovieakého dôvodu znovu a znovu vyberám túto dlhý a neradostnú cestu. Prečo? Hľadať jednoduchú cestu dokáže každý. To nie je tvoj štýl, ozval sa neznámy hlas v jej vnútri. Musíš všetkým dokázať, že na to máš, zašepkal iný hlas. Úctu si musíš zaslúžiť, pridal sa tretí. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku! zachichotal sa štvrtý.
My sme sa šplhali na horu, aj ty sa šplhaj, poučovali ju hlasy jeden cez druhý. O pokoji sa nám môže iba snívať. Odpočinieme si až na druhom svete. Čo by si chcela? Treba to, treba to, musíš! Okamžite všetci zmĺknite! Už vás nechcem počúvať! prikázala v duchu dievčina a zo všetkých síl liezla čoraz vyššie. Hlasy sa zľakli a stíchli. Zato jej srdce sa prudko rozbúšilo, cítila ho až v spánkoch, no iba sklonila hlavu a s vypätím všetkých síl sa škriabala na vrchol.
,,A sme tu! Vrchol!,, nadšene zvolal Sizyfos a zastavil sa. ,,Akože vrchol?,, začudovala sa dievčina. ,,Ja som vyšla až hore?,, ,,Teš sa, dosiahla si vrchol a bielym plášťom si zmietla zvyšky svojich pochybností,, zanôtil Sizyfos pateticky a zdvihol ruky. Kameň sa s rachotom kotúľal dolu, cestou sa naň nabaľovalo množstvo malých kamienkov. ,,Prečo si ho pustil?,, vykríkla. ,,Veď tam dolu niekoho zrazí.,, ,,Je to jeho osud,, odvetil pokojným hlasom Sizyfos a s prižmúrenými očami sa díval na oblohu. ,,Ale...Vari si ani sekundu netúžil vychutnať si pocit, že kameň je na vrchole hory?,, ,,A aký by to malo zmysel?,, pokrčil filozoficky plecami Sizyfos. ,,Už bol na vrchole nespočetne ráz. A nespočetne veľa ráz ešte bude... Užíval som si kamienky, ktoré som cítil pod sandálmi, krátke prestávky na odpočinok, spoločnosť krásnej dievčiny, ktorú sem bohovia poslali, aby ma sprevádzala na mojej ceste, a naše zaujímavé rozhovory. No kameň...Čo je to vlastne za kameň? Existuje len v mojej fantázii. Ako trest za moje...ehm...zakázané rozkoše, ktoré som si v živote rád doprial.,,
,,A môj kameň? Ten, ktorý sa na mňa navalil, desí ma a bráni mi v pohybe? Ten čo ma napĺňa smútkom a berie mi nádej? Aj ten je iba výplod mojej fantázie?,, spýtala sa. ,,Samozrejme,, prikývol Sizyfos. ,,Celý svet existuje iba v našej fantázii. Ako si to predstavíme, tak existujeme.,,
Dievčina sa konečne pozrela nadol. Naozaj stála na vrchole. Bol odtiaľto nádherný výhľad na všetky strany. Videla údolia, osady, stužky riek. ,,Ako sa ti páči?,, zaujímal sa Sizyfos. ,,Je to v podstate krásne,, zahundrala kyslo dievčina. ,,No...Stojím na vrchu a vravím si: no a čo? Vyšplhala som sa až hore, všetko som prekonala, ale že by som z toho mala nejakú mimoriadnu radosť, to sa nedá povedať. je to skôr úľava, že je to za mnou, trochu hrdosť, že som to zvládla. Nič viac.,, ,,Vravel som ti to,, odkašlal si Sizyfos. ,,Keď nemáš radosť zo samotného procesu, cieľ ti ju prinesie len ťažko. Tak to, skrátka je.,,
,,Ale prečo? spýtala sa so slzami na krajíčku. ,,Prečo ty, bohmi odsúdený na nezmyselné váľanie kameňa, si šťastný a blahorečíš svoju cestu, a ja nie?,, pretože ja som si tú cestu zvolil. Chápeš?,, povedal ticho Sizyfos. ,,Nech je, ako chce, je to moja cesta. No zdá sa, že ty nejdeš svojou cestou.,, ,,A ktorá je tá moja?,, smutne zovrela pery dievčina. ,,Preto sú chvíle ticha, keď všetky myšlienky vypustíš z hlavy, ste iba dvaja - ty a vesmír. V tej chvíli môžeš začuť sama seba... Tu na vrchole sa dobre počúva ticho. Skús to!,,
Dievčina sa vystrela, zavrela oči, stála bez pohnutia a počúvala zvonivé horské ticho, ktoré ju naplnilo od končekov prstov až po korienky vlasov. Možno kvôli tomuto si sa tak dlho usilovala vyliezť na vrchol, pomyslel si Sizyfos. Aby si tu, na vrchole hory, len sama so sebou, konečne prišla na to, kam ťa v skutočnosti ťahá tvoje srdce. A kde je tvoja skutočná cesta.

,,Skvelý ťažký kameň skalnatého pôvodu, ktorý údajne patril samotnému Sizyfovi. Vždy vám pripomenie, že šťastie nenájdete v cieli, ale na ceste k nemu.,,

Buď samá sebou, tým nikomu nemôžeš predsa ublížiť, pripomenula si mi jednu kamošku, ktorá tiež je dajaká taká smeje sa a ozaj vyzerá ako blázen, aj v spoločnosti je taká aká je :D ale my čo ju poznáme vieme,že je to super človek a tým super človekom si určite aj ty.
Každý predsa je nejaký :)

vola98 - je mi to luto, odpust mi prosim

Vola98 - co sa potvrdilo?

ako vidim tak to co som pisala sa aj potvrdilo..zbytocne som tu pisala!

no dobre, tak ja neviem... co ale treba robit s dusou, co krici: "chcem sa vykecat vykecaat" ?