Ahojte, neviem sa psychicky vysporiadať s tým, že som v rodičoch konkrétne v mojej mamke stratila oporu. Je už staršia a vplyvom veľa problémov sa zmenila. Keď sa jej túžim zdôveriť vyžalovať potrebujem pomoc, nakričí na mňa a privádza ju to do zúrivosti. Celkovo hocikedy vybuchne..a čím viac túžim po jej láske podpore a citlivom prístupe, dostávam presný opak. Niekedy sa mi potom aj ospravedlní ale to len vo výnimočných prípadoch. cítim, že sa jej nesmiem zdôverovať ani v nej hľadať podporu.
Problém je že trpím asi depresiou, nulovým sebavedomím, sústavným stresom zo školy. Som úplne osamotená lebo ma nechal priateľ a s ním som stratila aj kopec iných vecí. Bývanie osamote tiež moc dobre nezvládam.
Bojím sa ísť k psychiatrovi, lebo priateľ ma nechal práve pre toto ked sa to dozvedel, že on s psych. chorou osobou nebude. čiže toto nedokážem aj keby som chcela po takejto traume. Na druhej strane cítim že nevládzem. Každý deň si dávam nové a nové predstavzatie hľadám silu vo viere, snažím sa jesť spať (aj ked sami nedarí) ale neustále ma premáha bolesť pocity beznádeje. Nemám nikoho s kým by som o tom mohla hovoriť. Neivem sa pozbierať..aj bežné činnosti ma stoja veľa síl. Všetko robím s nesmiernou námahou a s donútením.
Myslím, že možno aj mám depku ale no nedokážem to po tom čo sa mi stalo.
Strata opory v rodičoch
Ovečka díky:)
Ono ja sa snažím fakt ju neotravovať resp. jej len brnknúť a tie problémy tak zaobaliť aby vyzerali v pohode..naozaj sa o to pokúšam...
A budem ďalej..možno ked sa spamätám z rozchodu a presekám školu bude to o čosi ľahšie neviem...
A je fajn že ma tu nevnímate ako debila..škoda že moj ex to tak bral..to je pre mňa asi najhoršia rana.....
ja na tvojom mieste menim psychologa...co sa tyka reakcie matky mam z toho taky pocit aj ked je mozne ze to tak nieje ze si ten typ co sa stale lutuje a stazuje a v podstate na to ani nema riadny dovod. A asi ju to po tych rokoch uz vytaca. To je podobne ako ked za mnou pride niekto a stazuje sa a tvari sa ze aka krivda sa mu stala pritom mne sa napr stalo nieco 10x horsie a vobec som sa nad tym nepozastavoval ale riesil vzniknuty problem.
to ze mas pychicke problem je imho v poriadku ale treba sa k tomu stavat ako k problem ktory treba a da sa riesit a nie ako tragedii ktora nema konca
LMarika,
ja som vodnar... a zakladatelke vobec nenakladam... vid. 1. prispevok...
zakladatelka,,
Ak sem este prides,,, mesacny princ pise vela pravdy,, u inych ludi som zas pocul nazor, ze nik z nas nieje normalny, kazdy z nas je v niecom divny...,, a nejak som nepochopil v com si ty. A ten "priatel" ako fakt neodisiel pre tvoje udajne divne spravanie, ale len preto, ze si povedala, ze chodis na psychiatriju,, podla mna tam vobec nemusis chodit,, uz snad aj ja by som tam mal ist viac ako ty:D alebo ta vyssie spomenuta, co sa jej takmer podarilo ma urazit :D,,,
Tak rekapitulacia, chodis na psychiatriju, ak si davas namahu s tym, a ako pises, akosi to nepomaha, mozno ti pomoze sa len vyrozpravat jednemu/jednej, a bude lepsie:) a aj by si si vypocula iny nazor,, teda ak to chces, mozes mi napisat :) 3rb3g@azet.sk ,, mozeme prehodit par mailov :)
Na tvojom mieste by som netvrdil ze som stratil priatela.
Gratulujem ti, asi nechapes, ale zbavila si sa zradcu. Aspon vies, ze na 100% sa teraz neda spolahnut na nikoho, len na seba.
Skutocny priatel/ka pojde s tebou cez peklo az na koniec sveta a neotoci sa ti chrbtom pri prvom probleme.. Nedaj boh zeby si s nim mala este nejake zavazky.. len si zvaz, co by si robila potom?! "Som úplne osamotená lebo ma nechal priateľ a s ním som stratila aj kopec iných vecí." - ja ti mozem tiez napisat, do akych inych problemov si sa s nim mohla dostat..
V tom co pises, ja diagnozu nevidim, ak ju mas, napis ju sem (pismeno+cislo). Vsetko su normalne reakcie na to co sa stalo.
Na tvojom mieste by som riesil ako dalsie skolu a "byvanie osamote". Ak sa nudis tak konicky.
Psychiater? Teraz? Uz sa bat nemusis, si samostatna jednotka rozhodujuca za seba. Ja osobne neverim ze ti pomoze (utlmujuce lieky by ti boli iba na skodu), ale za pokus nic nedas.
Psycholog? Ten tvoj? Tam by som nesiel uz vobec. "Studovany" clovek ktory vyriesi vsetky tvoje problemy odpovedou : Robte ako citite. To ti povie aj hocijaky Jano z budy z druhej ulice. Skoda casu.
Kazdy den nove a nove predsavzatie? Nie, daj si ich len par, alebo len jedno a ked ho budes zvladat, tak pridavaj.. Onedlho zistis ze nemas vobec cas sama seba deptat..
Nauc sa ignorovat ludi, hlavne tych ktori ti robia zle. Proste tak to je, kazdemu nevyhovies. Kamarati/tky pridu, frajer tiez, myslim ze zeny to maju odost lahsie ako muzi.. Len si nanich davaj pozor..
Vsetko naraz mat nebudes, postupne, urci si priority a konaj podla toho.
pre LMariku: ty musis byt poriadne blba, ked skatulkujes ludi podla znameni!
Nie je tvoja mama náhodou vodnár? Pre ľudí v znamení vodnára je totiž typické, že ak sa im niekto zdôverí s problémom, tak mu neposkytne súcit, poľutovanie, či ochotu vypočuť si ho a dať mu dobrú radu, ale naňho navrieska a ešte mu pridá. Príklad: Matka povedala dieťaťu, že ten tvarohový koláč sa nesmie jesť horúci, lebo ho bude bolieť brucho. Dieťa poslúchlo a počkalo, kým koláč vychladne. Potom ho zjedlo, bolelo ho brucho, hlava a malo hnačku. Zdôverilo sa matke. Zlá matka naň navrieskala, že tak ti treba, ty debil sprostý, nemal si to zožrať horúce. Keď syn povie, že to nejedol horúce, ale čakal, kým to vychladne, matka naňho navrieska, že klame, čiže ho nespravodlivo obviňuje z klamstva. Dobrá matka by si však dieťatko posadila na kolená, vzala by ho do náručia, pohladkala po vláskoch, poľutovala by ho a vzala by ho k pánovi doktorovi. Dôverovala by mu a nepodozrievala by ho z toho, že klame. Pán doktor by mu diagnostikoval laktózovú intoleranciu a vysvetlil by mu, že tvarohový koláč nesmie jesť. Dieťatko by už viac problémy nemalo. Ak je tvoja matka taká, ako vyššie uvedený prvý príklad, potom bude lepšie, ak sa jej už viac so svojimi problémami zdôverovať nebudeš. Po psychiatroch nechoď, ty nemáš depresiu, tebe iba chýba komunikácia, chýba ti súcit, ktorý ti momentálne nikto nedáva, potrebuješ človeka ochotného počúvať ťa, ak mu rozprávaš o svojich problémoch, potrebuješ človeka milujúceho a chápavého, pričom tvoja mama v tomto zlyháva na celej čiare. Ja som mala takú istú mamu, preto od nej utekám :) a radšej chodím s kolegyňami na kávu :) Nájdi si kamarátky chápavé a s ľudským prístupom, nájdi si hoci nového priateľa, nájdi si proste niekoho, s kým sa budeš môcť o svojich problémoch porozprávať. A radšej nech to nie je vodnár :) Aj tu na fóre je téma "Hľadám kamarátku", skús napísať aj tam. Určite niekoho nájdeš, lebo kto hľadá, ten nájde. Obdobie samoty si vyplň čítaním knižiek, zájdi povedzme do knižnice, a požičaj si odtiaľ niečo, nech nemusíš míňať peniaze na drahé knihy z obchodu. Alebo si zožeň hoci španielčinu pre samoukov a skús sa naučiť nový jazyk, prípadne si posťahuj filmy a pozri si ich, no najmä komédie, ktoré by ťa dokázali rozveseliť, aby si nemyslela na zlé veci. Uvidíš, pôjde to!
Máš asi pravdu mesačný princ... veď ako mala som takú skúsenosť..aj ked on sa to dozvedel trochu nevyžiadaným spôsobom..
Len mňa to stále trápi že proste aj ked som bola s ním vo vzťahu bola som happy všetko ale vnútri ma ťažilo čo ak sa to dovzie..neopustí ma? A stalo sa to :(
A teraz ako neviem ako môžem vôbec veriť dúfať, že sa mi to nestane znova :(
Mesačný princ,
ako hej ja chápem...ale tak nepovedať to ani priateľovi..? Neviem je to morálne tajiť pred ním niečo také? Resp. čo potom..
