Prazdnota

A priatel,ked moze ma podpori aj to vie prejavit sposobom,ktory potrebujem.

Praveze sa otec na mna nahnevat nevie. A aj tak je to jedno,jednoducho oni nevedia prejavit to,co potrebujem a to uz nezmenim,tak je zbytocne dalej nad tym filozofovat. Moja choroba je o uplne niecom inom. Keby ju vcas nepodchytili,tak by som zomrela. A co sa tyka osobnosti som taka odmeranejsia,ale pri priatelovi nie. Tym,ze on je typ,ktory prejavuje emocie,tak aj vo mne vyvolava,ze ho aj sama obijmem. Pri nom sa citim vlastne celkom v pohode. On je aj taka zlozitejsia osobnost ako ja,tak mozno aj tym to je.

Ach, ale čo s vami ľudia ? Chcem poradiť, a aj na svoje vlastné veci si potom nenájdem čas.

Aj takto neskoro ťa baví toľko písať? Ja som síce napísal knihu ale aj ty by si mal podľa mňa začať :D

Necítiš podporu u rodičov v chorobe, ktorú by si cítiť mala. Tá podpora, že za tebou niekto stojí je veľmi dôležitá.
Je ti trapne ukazovať slabost,napr. plac. A predpokladám , že ako slabosť pokladáš aj prejavovanie citov, napr. to, že si smutná a že si niečo nezvládla, je to a tak? Myslíš si, že keby si to pred nimi tak ukázala, tak by ťa pokladali za niečo menej. Tak tomu ja rozumiem. Ak je to tak, tak to nie je dobre. Lebo AK JE ČLOVEK SMUTNˇY JE TU V PRVOM RADE RODINA, ABY SA PÝTALA PREČO A ABY HO PODPORILA. To je funkcia rodiny. Je to miesto, kde by si mala mať istotu, že ťa podporia.

Mám pocit, že v rodine nemáš oporu. Možno je to okrem iného aj preto, že sa zaujímaš aj o veci, ktorým oni nerozumejú a majú aj iné myslenie než ty.
.....aj píšeš nepoznam ten pocit moralnej ochrany.
---- a k tomu:.... je jasne,ze u nas doma sa city velmi neprejavuju ani neprejavovali. Rodicia su obaja introverti a ako dietatu mi city chybali. Neda sa povedat,zeby ich neprejavovali vobec,len ja som ich z nich necitila,no a ani necitim dodnes aj ked povedzme mama ma zvykne objat

otec zacal s takymi prejavmi,ked som bola starsia a dodnes na to niekedy reagujem podrazdene. – nemáš to rada, lebo nechceš prijať tieto jeho city voči tebe, lebo sa na teba vie aj nahnevať,býva podráždený a to prejavovanie je možno pre teba až také ako keby „falošné“, alebo „nutené“, že?

Brat sa asi tri roky lieči na depresiu. – otázka je prečo? (je tichý? – ak nechceš. netreba odpovedať)

.... Najradsej sa spolieham na seba. Priatelovi verim, ale to neznamena,ze mu hovorim vsetko.
- mňa aby zaujímalo, čo sa týka priateľa, či ho aj vieš objať, prípadne či cítiš niečo pri objatí takú blízkosť osoby, alebo či cítiš jeho podporu, alebo či je to len ako keby prítomnosť a nič viac. A či máš radosť z toho, že ho máš - ? Je priateľ ten typ, na koho sa díá spoľahnúť, alebo nie je?
Rovnako sa chcem opýtať, či objímeš aj svoju kamarátku, alebo si skôr taká, že máš k objímaniu odpor a že viac pôsobíš skôr tak odmerane a menej prejavuješ tento typ kontaktu než iní ľudia, ak sa s nimi porovnáš - ? – táto otázka je zvlášť dôležitá.
A ty si teda nemala depresiu? a nemáš?

Pri tejto chorobe by mohlo ísť okrem toho, že sa do tohto stavu môžeš dosttať aj z depresie aj o to, že si mohla pocítiť nedostatok citov voči svojej osobe, preto pátram týmto smerom. Takíto ľudia sa často spoliehajú na seba a môže sa stať, že aj vedome odmietajú city od iných ľudí. Možno si aj náročná a nedostala si od okolia to, čo od neho očakávaš, že nespĺňa tvoje predstavy a možno si aj myslíš, že tí ľudia naokolo si ťa nezaslúžia. lebo si myslíš, že si viac než oni, prípadne že by si zbytočne plytvala energiou. (ale naozaj neviem, či som sa trafil). Môže to byť aj tým, že tvoj potenciál je nevyužitý, teda to, čo ťa baví, si akosi v živote nevyužila, proste určitá frustrácia.
Máš pocit, že aj napriek tomu, že máš priateľa, si stále odkázaná len sama na seba? Že v tom, čo robíš, ťa aj tak nikto nepodporí ?

Čo sa týka tvojej choroby, tak nie sú to náhodou chlamýdie, mykoplazmy, al. biorelioza? - ak nie, nemusíš to konkretizovať
Ľudia ti vo všeobecnosti nerozumejú v tom, kto si, cítiš sa osamotenejšia, z toho vyplýva nedostatok kontaktov od ľudí a z toho môže zas vyplývať určitý odstup a nedôvera, čo zase vedie k tomu, že sa spoliehaš viac na seba. Lenže to zas nie je dobré a môže sa stať, že aj vplyvom toho postupne dochádza u teba k citovému strádaniu.

Neviem,odkedy mam ten pocit,vzdy,ked som sa citila takto tak som zvykla fanatazirovat o niekom,kto sa mi pacil a ono to preslo,tak ale posledne mesiace to tak uz nefunguje,ani ma to nebavi.Mam 23. Prisni rodicia? Ako v com...v niecom uplne benevolentni, v niecom striktni. Povedala by som,ze striktni v takych nepodstatnejsich veciach a benevolentnejsi v podstatnejsich. Ja som si vzdy povedala svoj nazor ci sa im to pacilo alebo nie. Praveze,mam pocit,ze rozkazujem ja im, ale oni nereaguju Potom si este myslia,ze ja vzdy vsetko zvladnem a to je aj ich reakcia,ked sa stazujem,ze necitim ich podporu(napr. v chorobe). Niekedy si vravim,zeby som sa mala lutovat a mozno by som viac podpory citila,ale neda mi to,neviem to dlhodobo a je mi trapne ukazovat slabost,napr. plac,no ale nie vzdy sa tomu vyhnem. Raz,ked som bola v puberte na mna navrieskal ucitel,lebo som si povedala svoj nazor,kludne,slusne, zacal mi nadavat,tak som aj ja zvysila hlas a branila sa,no a doma si ma vobec nezastali. Otec ma vysmial,ze co som z toho rozrusena. No a nejake podobne pripady asi boli,ale teraz si nepamatam. No jednoducho, nepoznam ten pocit moralnej ochrany.

Moj vztah k ludom som uz vyjadrila v predchadzajucom odstavci. Ako co...niektore veci sa ma lahko dotknu,niektore mnou ani nepohnu. Na ZS som bola medzi najlepsimi v triede,telesna ma nebavila,lebo sa tam nedalo rozmyslat. Ano,najradsej sa spolieham na seba. Priatelovi verim, ale to neznamena,ze mu hovorim vsetko. No kedze som dlhodobo chora,tak je takmer nemozne nejaku to negativnu myslienku nemat,hlavne,ked ti je akurat zle.No a co bolo pred chorobou...to bolo davno :D Tak s ludmi si vseobecne nerozumiem,takze negativita tam nejaka bola,vzdy som mala pocit,ze malo rozmyslaju a zaujimaju sa o prizemne veci. Nie vsetci,samozrejme,ale ked to nebolo tak,tak sme si povahovo nesadli.

Tu otazku ohladom myslienok inych by som skor polozila tak,ze: Castokrat myslis na to,ze si s inymi nemas co povedat? A odpoved by bola ano. To co si o mne myslia ma nezaujima. Mam specificke zaujmy, ktorym vacsina inych aj tak nerozumie. Potesi ma vzdy,ked najdem niekoho,kto ich vie ocenit :)

Ďalšie otázky: hanbíš sa za seba? Častokrát myslíš na to, čo si o tebe iní myslia? Myslíš si, že rozumieš ľuďom viac, než ostatní?

..a ešte - Vážiš si samú seba? Vysmiali ť tvoji rodičia v detstve pred niekým aby si sa hanbila za to, aká si nemožná a ak= máš nedostatky?

Mesačný princ :D, o tej dĺžke profilov radšej nehovorme, užsom si ho orečítal do polovice, ešte tie 2 príbehy dole a tá tvoja analýza mi tam zostala :). Inak práve reraz teraz ma napadla taká sranda - čo tak si vytlačiť ten svoj profil na papier a niekde ho pripevniť na strom, alebo položoiť na lavičku zastávke v bratislave a možno by sa nejaká spriaznená duša našla, čo by si to prečítala? Bol by to nový druh zoznamovania a možno by som vyskúšal aj ja

Prázdnota: čiže koľko máš vlastne rokov a odkedy mávaš tento pocit? Si extrovertka/introvertka?
Zhoršuje sa ti tento stav? Ja napr. pociťujem pomalé zhoršovanie stavu už od 7-9 rokov, akokeby som nemal k ničomu pohnútku. A ako malý chlapec som sa odpútaval vedome od matky, lebo mi aj ubližovala. A nedalo sa dom ao všetko moc rozprávať. Napíš mi aj či bola mama alebo otec na teba prísni, či sa o teba moc nebáli. A správajú sa k tebe ako k decku, alebo ako k dospelej osobe?
Hádali ste sa často s rodičmi, keď si mala okolo 7 rokov, aj 9 rokov, alebo menej? Boli takí rozkazovační?
Si samotárka? Ľahko sa ťa niečo dotkne?
RADA SA SPOLIEHAŠ VÝHRADNE NA SEBA? Ani svojmu priateľovi plne neveríš a myslíš si, že si veľmi opatrná aj vo vzťahu? Máš depresiu? Alebo mala si ju? Máš negatívne myšlienky? Máš myšlienky, ktorých sa dá ťažko zbaviť a stále ako keby plynuli, doslova nekontrolovane?
Keď si mala telesnú výchovu, bola si nešikovná na základnej škole?
Stávalo sa ti, že ti učivo pomalšie dochádzalo? Alebo presnejšie sa ťa opýtam - v porovnaní s inými spolužiakmi si sa musela viac namáhať, aby si sa to učivo naučila?

To máš recht, že čím viac ľudí, tým viac problémov, čiže tvoja logika nie je až taká zlá. Len každý rozmýšľa takmer rovnako, tak ti to tak inakô nikto nepovie ako ja.
Keď na nich kašleš, tak o čo sa ako chceš pokúsiť? O to prvé sa radšej nepokúšaj a ak nie si dobrá divadelníčka, tak sa o Theater tiež nepokúšaj:-)
Na čo ti je spoznávať nových ľudí, že? Aj tak chce každý každého len využiť, asi v rámci našej modernej filozofie, ktorú praktizujeme...
Tak si aspoň zaspievajme: "nemám žiadnych priateľov, len obchodných partnerov":-)