Dobry den.
Uz som tu raz pisala. A chcem sa vas opytat, poradit - co vam pomahalo prekonat strach a moznu beznadej? Viete, mam uz iba otca a pozorujem na nom, ze je to s nim uz horsie a horsie. Pomaham mu ako viem, staram sa onho, ale uvedomujem si, ze voci smrti som bezmocna. A kedze mam uz iba jeho a ja som inak uplne sama, sledujem na sebe obrovsky strach z moznej straty otca. Lebo ja po jeho smrti ostanem sama uplne a tieto obavy, strach ma uz tak opantali (z toho: co len potom so mnou bude?), ze v noci nespavam a ked aj zaspim od unavy, tak mam zle sny a budievam sa skor potom unavena, znicena, cela mokra od strachu, nez oddychnuta a vyspata. Z toho som potom aj dost slaba, unavena. Casto aj kvoli tomu placem. Stale rozmyslam co len potom bude? Keby som aspon niekoho mala, myslim muza oporu po svojom boku. Predsa len dvom je lahsie v zivote nez samemu. A neviem ani potom si dat rady s tymi muzskymi zalezitostami (pomoc s domom a tak). Lenze laska sa neda objednat, nepride len tak. A pritom mam v sebe tak vela lasky na rozdavanie, viem ze by som bola niekomu dobrou priatelkou zenou, ze nie som vo svojej podstate zly clovek, nie som ani hlupa ci najspatnejsia na svete. Som dost uzavreta, nezvyknem chodit moc von, takze ani tych prilezitosti niekoho spoznat su nizsie. A zas skola, robota doma, starostlivost o otca. Bojim sa toho zufalstva co bude so mnou az uz ani otca tu mat nebudem, ze budem uplne sama ako prst. A neviem, ako ten strach prekonat, ze raz stratim aj jeho. A neviem, co bude so mnou dalej? Bol niekto v podobnej situacii prosim? Co vam pomahalo a pomohlo? Dakujem
Strach z moznej straty otca
akože čo bude s tebou ďalej! Preboha, dospelý, svojprávny človek sa predsa musí vedieť o seba postarať. Pokiaľ teda neni na hlavu alebo na vozíku. Či ty máš 14? A potrebuješ aby niekto za teba dýchal? Držal ťa za ruku, keď sedíš na záchode?
Tvoj otec žije a namiesto toho aby si si užívala jeho prítomnosť KýM TU EŠTE STáLE JE a tešila sa z toho, tak si dosratá úplne bezdôvodne. Strach je užitočná emócia, ale toto čo si si vykonštruovala v hlave, tú bublinu čo si si nafúkla, to neni normálne. Jednoducho vždy to tak bolo, je a bude VŠADE NA SVETE, že rodičia nás vypiplú, predajú svoje znalosti a zomrú. Tak sa konečne zobuď. Život plynie a mení sa, vďaka Bohu za to. Kebyže nie a máš byť už naveky dolepená strachom a sama, neviem, či by sa ti to páčilo.
Čo potom bude? No nič, budeš normálne fungovať ďalej a snáď konečne dospeješ a aj spevnieš - tak, ako normálny človek má pevný byť. Zvládneš to jednoducho preto, lebo to budeš musieť zvládnuť. Na mužské práce si zavoláš niekoho známeho a zaplatíš ho. Čo nebudeš vedieť si vygúgliš, opýtaš sa, pôjdeš do predajne a budeš si zisťovať. Na chybách sa budeš učiť a čo spravíš správne, z toho sa budeš tešiť. Možno budeš šikovná, šťastná a spokojná ženská konečne - dosiahneš to, čo si ani s prítomnosťou otca nedokázala.
Ano ako pise Mesacny princ vela ludi je takto a aj horsie(trebars maju aj sami tazke choroby ako rakovina a existencne problemy...
Pomenovala si to presne tym slovickom beznadej,a aj ja som si podobnym presiel,dokonca aj prechadzam.Ak ti to trva uz dlhodobo urcite nie je zle navstivit aj lekara.Viem,ze podaktori by napisali v ziadnom pripade a nedavat do seba lieky.Ale ak je to uz v stadiu,ako si popisovala a aj telesne si zoslabnuta a trpi aj telo,je dobre zajst aj za odbornikom,ak si este nebola.Nech to neprerastie do nejakych tazsich depresii,potom by si totalne vyhorela a nebola schopna uz ani skolu,a starat sa o otca.Ono trva to a je to individualne sa zrovnat s problemami-situaciami co zivot prinasa.Mozno aj nejaka terapia,posedenie u psychologa.
Mesacny princ. Ja viem. Prave mozno preto sa aj tu pytam, ako takyto strach prekonavaju ini ludia co su v rovnakej, podobnej situacii ako napriklad ja
