Strach z moznej straty otca

Anjelik. Ja pred otcom a pred inymi ludmi nedavam najavo moje bole, starosti, obavy. Kazdy si skor mysli (navonok ako ma vnimaju ini ludia), ze aka som ja stastna, vesela. Otcovi pomaham, staram sa onho, som mu oporou. Netusi o mojom strachu, obavach. Tie na mna dopadaju hlavne v noci, ked nemozem spat. Nezatazujem ho a ani inych. Vzdy som musela byt silna, vela toho zvladat. Otec ma uz vsak nad 70r. A ta moja nespavost, plac, trapenie sa odohrava iba vo mne a samou sebou medzi 4 stenami. Venujem sa otcovi. Ved sviatky travim s nim, aj zajtrajsi silvester. Odmietla som aj pozvanie len aby nebol on sam.

Dosť dobre nerozumiem, prečo ste kafe označili za bezcitnú. :o) Napísala predsa pravdu, že čo je pre slečnu najprospešniejšie. Ja vám k tomu pridám trochu iný pohľad. Vlčí mak, tvoj strach, ktorý generuješ zo seba, priamo atakuje tvojho otca a reálne zhoršuje jeho zdravotný stav. Možno aj on sa už o seba začína báť a ty mu k tomu nakladáš to svoje. Naozaj to nie je to najsprávnejšie a to najrozumnejšie. Ak sa sama chceš cítiť lepšie a následne aj on, musíš nutne zmeniť svoje myslenie. Na otecka sa dívať s láskou a prianím zdravia. Nikto z nás tu nie je naveky, ale psou povinnosťou každého z nás je podporovať život. A to sa nerobí zabíjaním ho strachom, obavami a úzkosťou.Tak hlavu hore, úsmev na tvári a ži a užívaj si svoj život po jeho boku a keď tu nebude, nech odíde s vedomím, že vychoval nie strachopuda, ale nezávislú a rozumnú dcéru. Aj jemu sa bude lepšie zomierať, keď bude vidieť, že ťa naučil žiť. A nie zomierať zaživa. Čo momentálne robíš. :o)

Prcátko, každý má možnosť uvažovať rozumne a pre život podporne. Tvoju myseľ nedokáže zastaviť a obmedziť nič. Len ty sám. :o)

kafe, to, ze to zvladne, neznamena, ze to bude lahke. Je uplne normalne, ze ma pred tym strach. To je vsetko.
Samota a absencia niekoho, kto nezistne pomoze s praktickymi vecami v zivote, su stresove faktory. Treba sa k tomu postavit s chladnou hlavou a racionalne. Priznat si realitu, len tak ju mozes zacat riesit. Budes sama. Potrebujes si najst iny blizky socialny kontakt. Hladaj tam, kde je vysoka pravdepodobnost, ze aj ktosi iny sa ocitol sam. Moze ist o slobodne, bezdetne kamaratky, nieco na tento sposob, skus si vsimat okolie a zacni sa viac zaujimat o ludi. S praktickymi ulohami to bude podobne, je velmi dolezite mat priatelov, kamaratov. Ak ludia z tvojho zivota odchadzaju a nechces zostat na vsetko sama, musis ich nahradit novymi. To je realita.

Dakujem vam. Dakujem ti lolinka. Ja nepotrebujem lutost. Ved sa snazim ako najlepsie viem. Len za posledne roky toho bolo prilis a stale mi niekto umieral z najblizsich (starala som sa aj o imobilnu starku ktora takto ostala po porazke a to ju bolo treba na rukach prenasat, prebalovat, krmit. Umrela mi mamka. Aj dalsie umrtia v rodine boli). Viem, ze smrt je prirodzeny cyklus tak ako aj zivot, ale ked vam ostane uz iba jediny najblizsi a je uz starsi, tiez nie najzdravsi, tak si to clovek akosi viac pripusta. Prepacte, ak to vyznelo, ze sa iba stazujem.

A nevsimaj si komentare takych ludi ako kafe. Niektori ludia su dost bezcitni, oni mozno prejdu smrt svojich rodicov a blizkych s usmevom, nevyronia ani slzu, ale ludia, co maju city to tak lahko neprejdu a to neznamena, ze su cvoci alebo nesvopravni. Si uplne normalna, tvoja reakcia na danu situaciu je uplne normalna, o to viac, ze predpokladam, ze tvoj otec este nie je vo veku, kedy sa umiera na starobu. Ale ti, co nie su schopni citu nikdy nepochopia, ako je cloveku tazko ked odchadza blizka osoba.

neries to, uzivaj si otca kym ho mas, uzivaj si pritomnost. Tieto veci budes riesit ked pridu.

Mas depresiu a mala by si navstivit lekara. Nie je to nic, za co sa musis hanbit, aj ked mnohi ludia to tak beru, nechapem preco. Citlivejsim ludom sa moze stat, ze smrt alebo ine tazke veci v zivote velmi tazko zvladaju. Ako jeden moj kamarat, ktoreho zena raz odpadla, odviezli ju do nemocnice a zistili jej nador na mozgu. Operovali ju, ale dopadlo to zle, zostala postihnuta, mentalne aj fyzicky. A mala strasne bolesti. Jej muz to velmi zle znasal, uzavrel sa do seba. Jeho zenu si vzali k sebe jej rodicia aj s ich malym dietatom, ked odpadla, ich dcera mala len 3 mesiace. Jemu sa v momente zrutil cely zivot, mal stastnu rodinku, zrazu nemal nic. Este aj v podnikani co mu dovtedy islo dobre sa mu prestalo darit, nedostaval zakazky, bol na tom psychicky strasne zle, stala sa z neho troska a rozmyslal spachat samovrazdu. Len kvoli svojej dcere sa nakoniec nezabil. Ani po rokoch sa z toho ale nespamatal. Radila som mu, nech navstevuje nejakeho psychologa, ze mu s tou traumou pomoze, ale nechcel o tom ani pocut, ze on nie je cvok. Nedal si vysvetlit, ze psychologa nenavstevuju len cvoci a takato rana osudu by zlozila kazdeho, kto ma aspon trocha city. V tvojej situacii by bolo namieste navstivit psychologa, co ti s tou situaciou pomoze a aj psychiatra, co ti moze predpisat antidepresiva a lieky na spanie. No a chlapa si mozes najst aj ked si introvert, v dnesnom svete to nie je az taky problem, mame tu internet, rozne zoznamky. Napis si inzerat a chod randit. Ale predtym sa daj psychicky trocha dokopy, aby si nechodila na rande ako uplakany zombie bez zivota, mohlo by sa ti stat, ze tym svojich napadnikov odradis a potom budes mat o traumu viac, ze ta nikto nechce. Pritom si urcite fajn dievca a raz si najdes aj fajn muza.

MP, čo to tu splietaš?? Prečítal si si kočkinu situáciu, ktorú opísala? Tu predsa nejde o doopatrovanie, či domov dôchodcov, načo sem pletieš situácie iných ľudí? Je tu konkrétna situácia a "vraj" problém, nevyjadrujem sa k druhým ľuďom. Ani ja nesúhlasím s tebou. Len ja svojimi názormy žijem v prvom rade vo svojom živote a nepotrebujem si ich obhajovať nekonečnými diskusiami s nikým.
Vypiplala som dcéru z astmy - neužíva žiadne lieky. Tak viem ako som systémom pokus - omyl napredovala aj napriek tomu, že som žila z ruky do úst. Tvoje názory a pravdy JA OSOBNE vyvraciam svojim vlastným životom - mám úplne inú skúsenosť. A na mne tvoje pravdy neplatia. Aj napriek tomu, že som si omyly nemohla dovoliť, som skončila veľmi dobre a dosiahla som, čo som chcela - mám zdravé, krásne dieťa.
Nikdy sa nesnažím o nejaku objektivitu, či "chrumkavé", inteligentné rady. Radim čisto subjektívne, aj sa kopnem a poradím zle. A čo som napísala, za tým si stojím.
.
Poznám babu, ktorej v 14tich zomrel otec, neposrala sa z toho, jednoducho sa s tým zmierila a už o mesiac fungovala normálne. Otec zomrel v práci a zachránil dvoch ľudí, či je to dôvod na to aby sa s tým ľahšie vyrovnala neviem. Ale v 14tich je to stále ešte decko. Ak niečo také dokáže decko, tak dospelý snáď dupľom. Mňa takéto príklady zo života motivujú - ak to dokázali iní, do riti, prečo by som to nedokázala aj ja. Preto tú kočku nebudem ľutovať, že to má ťažké a nech sa psychicky zrúti, lebo prísť v dospelom veku o rodiča je niečo hrozné. Neni to nič hrozné a takto to v živote chodí. Každý jeden človek zažil smrť svojich rodičov a každý jeden to lepšie či horšie, proste nejako zvládol. Alebo nie? Tak okrem hysterického strachu má možnosť sa s tým, že otec zomrie, zmieriť, prijať to a zvyknúť si fungovať bez neho.

kafe - no neviem či súhlasím s tým, čo si napísala. nemá každý človek rovnaké možnosti a sme rozdielni. Niekto dá rodičov do ústavu alebo domova dôchodcov a zbaví sa ich doslova, aby žil svoj život. Iní to nemajú v živote také jednoduché a hlavne ak majú dobré srdiečko a celý život sa o rodičov starajú...

A čo sa týka tých pokusov a omylov, tak to si moja zlatá môže dovoliť len niekto kto je pri peniazoch a za vodou. Niekto kto na omyly nemá si ich jednoducho dovoliť nemôže, pretože skončí zle.

kafe,dalsi majster sveta.