prišla som o neho a neviem ako ďaľej...

Blížia sa Vianoce, sviatky pokoja, lásky a porozumenia. O to viac to bolí. Nemám sa komu vyrozprávať. Cítim len neskutočnú úzkosť, pocit prázdna, beznádeje. Pred dvoma dňami sa so mnou priatel rozišiel. Milujem ho aj on miluje mňa. On mi dal všetko čo mi videl na očiach, nosil mi kvety, bol na mňa dobrý a ja som bola konečne šťastná. Nebola som zvyknutá na takú pozornosť a lásku lebo rodičia sa o mňa nikdy nezaujímali. Mama pije a otec je stále v práci. Konečne som našla šťastie, našla som človeka ktorý ma zachránil. Dal mi domov, dal mi mamu a dal mi to najdôležiitejšie, dal mi svoje srdce. Milujem ho najviac na svete. Keďže som to mala doma zlé utekala som, zatvárala slm oči pred tým čo sa dialo doma. Chodila som po diskotekach lebo som vo svojom vnutri kričala. Protestovala som. Každý sa sťažuje že ich rodičia nechcú nikam púšťať..ja by som dala všetko za to aby mi aspoň raz zavolala mama že mám ísť domov, že sa o mňa bojí...nikdy ma neobjala, nepovedala že je na mňa hrdá alebo že ma ľúbi. Mala som dosť priatelov lebo som dúfala že mi daju to čo mi ona nedala - lásku. Potom som našla jeho. Po tolkých sklamaniach som bola konečne šťastná. Čím viac sme boli spolu tým viac som sa začala báť že ho stratím. Spravila s chybu. Klamala som mu. Nechcela som aby mi minulosť pokazila budúcnosť s ním. Nechcela som mu ublížiť, nechcela som ho stratiť. Bála som sa. On mi ukázal smer. O mi dal všetko po čom moje srdce túžilo. Ale stratila som ho. Tým že som mu klamala som trpela. Ale radšej som trpela ja ako by mal trpieť on. Povedala som mu pravdu. Vedela som že to skončí ale predsa som mu to povedala. V mene našej lásky. Teraz je preč a ja neviem ako ďalej. Neviem robiť nič, celé dni a noci preplačem, chcem za ním utekať ale viem že on o to nestojí. Tak velmi to bolí