Dlhšie som mal v hlave myšlienku, že by som sa oddelil od spoločnosti v ktorej som. Myslím tým, že by som išiel na určitý čas napr. do kláštora alebo niekam kde by som v sebe vytvoril vnútorné šťastie, našiel sám seba, našiel nejaký zmysel života a zobudil v sebe človeka ktorý by mal viac energie. Mojou motiváciou je, že som “pokazený“ človek za čo môžem ja a okolie v ktorom som žil. Normálne, že mi ľudia dodrbali hlavu a som kvôli tomu chodiaci zombie. Ako dodrbali mi ju už niekoľko rokov dozadu keď som ešte chodil do školy a to kvôli tomu, že som nebol otvorený, nebrániaci sa, stresovaný a atď. Nebol som naučený k tomu, aby som bol človekom akým sa patrí byť a málo som toho vedel. Minulosť rozoberať nebudem a som s tým vyrovnaný. Len v tejto zmutovanej prítomnosti by som chcel zo sebou niečo spraviť pretože ak to nespravím, tak prídem o veľa. Moja dodrbaná hlava ma brzdí. Aby ste vedeli, že ako je dodrbaná, tak sa to pokúsim načrtnúť: mám bloky a neviem sa riadne vyjadrovať, nedokážem si k sebe pripustiť dievča, aj keď som bol do jednej strašne zamilovaný a bola výborná spoločníčka, mohol som ju mať, len ja som mal ten vydrbaný blok ktorý mi zabránil sa s ňou dať dokopy,,, pri niektorých ľuďoch s ktorými mám komunikovať, tak mám pri nich stres. Ale kurňa tam ja chcem byť s ľudmi pretože sa s nimi cítim lepšie. Možno keď som napitý, tak sa dejú zázraky, ale to nie je riešenie. Ďalej niekedy myslím na to, že ukončím svoj život a kolobeh života bude pokračovať aj bezo mňa. O samovraždu som sa pokúsil. Zbytočne sa budem ďalej rozpisovať, ale toho by som naozaj vedel napísať a capnúť to sem, ale neviem kto by reagoval na taký dlhý text. A ešte sú dni keď milujem život a všetko živé, potom sa to vystrieda na dni keď v skutočnosti myslím na zabíjanie niektorých ľudí a úplne inak rozmýšľam, ďalej myslím na samovraždu a proste ja neviem kto som. Raz taký, potom iný. Ako keby som mal viac osobností v sebe a pri niektorý ľuďoch sa raz takto správam a inokedy inak. Kokos, ja som s toho niekedy v riti a to nie len ja. Moje správanie je niekedy šibnuté a j.bnuté a nič ma skoro netrapí. Emócie nemám dostatočne silné alebo skoro vôbec ich nemám a veľakrát sa pretvarujem, som falošný, ale snažím sa byť dobrý a srandovný. Som v riti a preto by som chcel byť tam kde sa rozdávajú múdre slová a určite nie náboženstvo alebo nejaká viera v boha do boha. Je prosím vás nejaké také miesto? ak ste to prečítali celé, tak ďakujem za to a vopred ďakujem za všetky odpovede ak nejaké budú a ak nie tak to skrátim a vytvorím novu tému. Ale myslím, že je to v pohode. Inak toto je časť mojej osoby ktorá chce niečo zo sebou robiť a žiť šťastnejší život. A pravdepodobne musím pochopiť nálady a emócie a atď.
Problém-nálady, emócie, "pokazená" osobnosť
Ku každej odpovedi by som vedel niečo napísať, ale nechce sa mi teraz toľko písať, tak mi prosím prepáčte. Teraz mám takú náladu, že prečo som to vlastne začal všetko písať? Veď ja nemám problém a keby som možno taký lenivý nebol tak vedel by som čo mám robiť. Robiť nejaké aktívne veci a zaplniť život niečím. Ale mne sa menia nálady, takže musím niečo o sebe zistiť. V tomto momente by som sa chcel rozprávať a vedel by som si predstaviť skupinovú diskusiu kde by sme sa rozprávali o takýchto veciach. Tak ako to robia v Amerike a asi aj inde a vo viacerých amerických filmoch sú také scénky kde to tak robia.
Ešte je tu niečo čo by som chcel napísať. Možno že to je časť mojej osoby kedy som ja v lepšej nálade. Som v nejakej skupine ľudí s ktorými sa poznám a chceme sa rozprávať. Keď mám dobrú náladu, tak mám nutkanie hovoriť. A keď začnem rozprávať, tak vtedy nemám rád ak mi niekto skočí do reči a pokračuje on v rozhovore. Ako občas poviem, že neskáč mi do reči lebo ja teraz hovorím a nechaj ma dohovoriť. A hovorím ďalej pretože mi to dáva energiu.. Stane sa, že mi skočia do reči a ja nič a v tom momente idem puknúť a musím to povedať v tej chvíli keď to tak cítim. Musím to proste zo seba dostať von. Pretože ak je to v tom momente kedy to chcem povedať, tak vtedy to má správnu energiu. Samozrejme ja rád počúvam ľudí a ide to normálne.
ak by sa stretli viacerí ľudia s ktorými som chodil individuálne von alebo som sa stretával s každým v inej skupine, tak každý jeden by povedal o mne niečo iné. Potom by sa ďalší pozerali na mňa a hovorili by: to vážne? On? Tak to som nevedel/a... už sa mi to stalo viackrát. Netrápi ma to, len som chcel napísať o tom.
Mám taký dojem, že sa rád rozprávam o problémoch pretože ak som sa s niekým o týchto veciach rozprával, tak som bol dosť zaujatý. Vedel som počúvať, odpovedať a to ma naozaj bralo.
a NIESI POKAZENY A ZOMBIE to len ty emocne hlboky ludia ktory to hucia do teba roky iba zavidia ako vies veci okolo teba ignorovat pricom ich to rozhadze na dni alebo tyzdne sak vsetkym takym raz pride zuctovanie za ich "duchovne" zivoty a sa stoho zosypu jak zapalky to sa ludom ako nam nikdy nestane ber to ako vyhodu nemen sa kvoli okoliu povedez iba nazdar nezaujimas ma a to co chces je mi u prdele pre mna je dolezite co chcem ja
pocuval som cele dospievanie ako nic nedokazem nebudem sa mat o koho opriet od celeho mojho okolia (matka rodina).... teraz 27 vlastny byt bez hypoteky zarobene cisto... auto take co moja matka v zivote nesoferovala ano popravde mam 27 rokov a priatelku som mal 2 krat za cely moj zivot ale nejak ma to netrapi moje vztahy su povrchne sadnut si do baru a bavit sa o blbostiach ale som spokojny poradim ti skus sa naozaj zamyslet a ci to pises ti chyba preto lebo ta o tom presviedca okolie a pocuvaas ze stastie sa nachadza v laske a podobne blbosti a na 99% prides nato ze to nechces ty ale je to tlak okolia a konvecnych myslienok ludi
kamo ja to presne poznam bavil som sa o tom s vela psychiatrami u mna to nazvali neuroticky podmienena paranoia vela stym neurobis ja som sa stym jednoducho zmieril a zobral to ako svoju vyhodu najviac mi vadilo ked sa ma okolie snazilo presvedcit ze ja mam problem pritom ja som to ako problem nepocitoval a potom som padol do stavov ako popisujes a dostaval som rozne stupidne lieky okolo 20 som si povedal dost vyhodil lieky do smetia ludom co to vadilo som povedal nazdar ked ti nevyhovujem chod prec ja ta nepotrebujem a odvtedy si idem svoje budujem firmu zarabam peniaze a ano nenajdem si priatelku s rodinou sa nebavim ale co uz taky som a je mi to jedno mne je dobre nech sa ostatny maju ako chcu moj zivot moje stastie.... ano moj zivot sa neda nazvat stastim pretoze moja mysel nepozna spokojnost a klud pozna len ked mi ustreli niekam hore alebo je to ten obycajny sivy priemer neviem sa tesit z picovin ako niektory ze plysak od frajera alebo kvety a kokotin.... ale som spokojny to co cely zivot ludia nazyvali v mojom zivote poruchou chorobou a neviem ako.... ja som v tom nasiel vyhodu sprav to aj ty a neries to a bude ti fajn
Náladovosť je najhoršie duševné ochorenie. Ja správy pozerám len jedným okom a potom utekám kade ľahšie:-)))
Možno by bolo dobré robiť jedny správy pozitívne a druhé negatívne.
Toľko negativizmu, och, matka kladka, to je aj na koňa veľa:-)
Neviem, ale už mám pocit, že ľuďom nezáleží veľmi jeden na druhom. Už len na základe informácií, ktoré mám ja, usudzujem, že ideme niekam do jazzu.
V prvom rade sa musíš brať takého aký si. Prešiel si, čím si prešiel, si tam, kde si, možno v riti. Tak rob to, v čom vynikne tvoja osobnosť. Nenúť sa byť s ľuďmi, keď ich nemáš rád. Tvojou cestou bude to, že si pôjdeš po svojej vlastnej ceste. Ak by som mal prirovnať svoj život k niečomu, tak mi to pripadá akoby som bol na bojisku a z každej strany na mňa hádzali granáty a strieľali ako zmyslov zbavení len aby ma kompletne dodrbali, lebo touto kompenzáciou si riešili svoje vlastné bloky a komplexy.
Ja tiež žijem v tomto svete, všetko sa podľa mňa točí okolo peňazí. Tak to musím riešiť tiež, ale myslíš si, že ma to baví alebo napĺňa šťastím? Nejaký čas to človeka aj baví, ale potom zistíš, že je aj tak všetko na prd.
Ľudia, ktorí sú dole, tak ťa vždy budú chcieť za nohy stiahnuť k sebe do blata.
Ja som chodil rok do kláštora, pomaly každý druhý deň a o Bohu sme sa veľmi nebavili, pritom neišlo o budhistický kláštor:-)
Caw, kolko mas rokov? Ako vidim aj muzi maju svoje stavy, zrejme ta trapia nejake psychicke problemy ked si v tomto fore, a mas problem v komunikacii s ludmi....co tak sa poradit so psychiatrom alebo psychologom?
ano,ono su to tie traumy,co nam to sposobuju.Tiez mam traumy z detstva,niekde nas niekto pokazil a teraz to musime napravat.Bol si na spravnej ceste,urcite to bolo tazke,ked sa v tebe rypala psychologicka.Tiez som myslela,ze sa povraciam,ako sa do mna pustil psychiater, potom som to vzdala a k psychologicke nikdy nesla.Chceme to zvladnut sami..Ja som sa s minulostou uz celkom vysporiadala,odpustila,to vecne opakovanie nikam neviedlo,presne ako pises,stale som tocila o tom istom ,ulavilo sa mi len na chvilu.ale v hlave to virilo stale.co som zacala robit,ked mam naval myslienok,zapisujem si to a potom precitam.a niekedy sa musim smiat,co popisem,ake nezmysly a na mnohe veci si viem aj odpovedat.teraz mam vsak dalsiu traumu,ktoru som si sposobila sama tymto spravanim a blokmi...myslim,ze je dost dolezite pre nas oboch,ze si to uvedomujeme,ze sme "pokazeny" a uz si len najst tu spravnu cestu ako z toho von.Dlho som videla chyby len vo vsetkych ostatnych.Motivacne knizky su fajn na pohladennie duse,na mna vsak nefunguju,mam pocit,ze som uplne uz neschopna,ked sa neviem podla nich riadit.budhizmus spomenuty je tiez fajn filozofia, napriek tomu ja chcem zit tu a teraz,nechcem patrit do nejakej komunity,utiekat sa k filozofiam,aby som mala zmysel zivota a uz vobec byt zavreta v klastore,aj ked take napady som tiez mala.ja mam tento svet celkom rada:) zaujimava by mohla byt put,alebo bez nabozenskeho podtonu,proste len tak ist,ist az kym sa hlava vycisti.dost mi pomaha cestovanie.tie bloky su strasne,napr.ked dotycny je daleko mam pocit,ze umriem,ze urobim vsetko preto ,aby tu zas bol a ked je zrazu tu,neviem,ci to chcem,zacnu uzkosti,katastroficke scenare,des a hruza..veru,dodrbani sme :),sam sa v sebe clovek nevyzna :/
