Ahojte. Viem, že je to choroba 21.storočia a neviem prečo, ale chcem sa podeliť o moju skúsenosť.
Na ZŠ som bola doberaná viacmenej na 1.stupni a to kvôli tomu, že som bola najmenšia z triedy. Vo vyšších ročníkoch to bolo už len zo strany žiakov z iných tried, moji spolužiaci boli potom už v pohode, tentokrát si vzali na mušku moje račkovanie, kt. naozaj nie je až také strašné. Pochádzam z rodiny, kde som nemala oporu v podobe otca či brata, napriek tomu, že ich oboch mám. Otec chcel pri mne potrat, vlastne aj pri ostatných, ale pri mne najviac, neprišiel mi do nemocnice ani na krst. Nikdy som mu nebola dosť dobrá a toto mi nevytlčie z hlavy už žiadny psychológ. Vždy som bola jednotkárka - perfekcionistka, vždy na seba prísna, keď bolo dobre, bol stav: normál, žiadna oslava, žiadna pochvala, keď bolo zle, tak bol stav depka, sebavedomie v...(Mimochodom moja spolužiačka na strednej bola to isté, otec alkoholik a jej večný kritik, pritom sa učila na čisté jednotky a bola jedna z najmilších osôb, aké som kedy poznala, prisahám, bola dokonalá, nechýbalo jej nič.)
Prišiel čas prísť na strednú, tak som mala docela zmiešané pocity, ale šla som s čistým štítom. Zapísala som sa ako večne urehotaná bifľoška. Až kým neprišiel ten čas, kým si ma nevšimol jeden spolužiak, kt. ma začal brutálne slovne každý deň šikanovať. Samozrejme, moje račkovanie bolo ako prvé, čo mu vadilo. Tým spôsobil, že som musela vymyslieť synonymá na všetky výrazy s R, snažiac sa, aby tam to R nebolo. Nakoniec to prešlo až k minimálnej komunikácii, tichosti, tichému hovoreniu a pod. Potom začal s výzorom - samozrejme, ako dievčaťu v tom veku mi nemohlo ublížiť nič viac. Smial sa z môjho trošku nerovného nosa, smial sa z mojich plných pier, smial sa zo všetkého, len aby som mala pocit trápna a hanby. K tomu smiechu sa často pridávala aj veľká časť triedy, najmä jedna moja dlhoročná falošná kamarátka, kt. sa vždy tvárila ako BFF, ale pritom sa vnútri vždy už aj odmala tešila, keď mi mohla zašpiniť čisto nové tričko alebo keď dostala lepšiu známku z testu ako ja, pred druhými to mohla hrať, no predo mnou nie.Takto to pokračovalo doslova do konca strednej. Stále každý deň. Nikto nespravil a nepovedal nič. Všetci boli ticho. Nazýval ma nonstop vulgarizmami. kt. ma vôbec ani nevystihovali, kedže nie som jedna z tých čo by spávala s kadekým. Nazýval ma škaredou, hnusnou, opisoval koho by radšej pretiahol len nie mňa. Robil to viacerým babám, ale im len raz za čas, no ja som bola vždy jeho najväčším cieľom. Nenávidela som ho, blicovala som veľa kvôli tomu. Pamätám si ako som ostala doma, lebo v tú noc som cítila ukrutnú bolesť hlavy, bolo to akoby ma jeho slová napadli aj fyzicky. Nikdy som nič také necítila a nikomu to neprajem. Ráno som samozrejme do školy nešla. Pamätám si všetky tie časy sociálnej fóbie, kt. mi spôsobil, tie pocity trápnosti, hanby, to prílišné kontrolovanie sa, hlavne mojej chôdze, držania tela, rúk, to ohromne nízke sebavedomie, to búšenie srdca, tie mimovoľné tiky tela,kt. som nevedela kontrolovať, tie pohľady pohŕdania a nepochopenia, pričom som nikomu nič nespravila. Taktiež si pamätám aj rady, kt. mi dávali moje "kamarátky" a'la spolužiačky:"No ja neviem, ja by som si to nedala, ja by som mu niečo povedala, prečo mu niečo nepovieš?" Toto sa ma pýtali v štádiu, kedy som mu už prestala odpovedať a skúsila ignoráciu. No nič nepomáhalo. Alebo pamätám si, ako sa ma dokola vypytovali, prečo mi otec nepôjde na stužkovú, ony, otcove princezničky z dokonalých rodín. Napriek tomuto som mala vždy na tvári úsmev a bol aj úprimný, lebo v tú dobu som sa vedela tešiť z maličkostí a bola som v triede, kde sa trúsili samé slovné perly. Mojou najväčšou hanbou by bolo, keby som sa vzdala, rozplakala alebo chodila smutne so zvisenou hlavou. Preto som sa tak kontrolovala a snažila sa o opak. V tú dobu mi veľa pomohla aj viera a Boh, možno aj vďaka tomu, že len práve vďaka viere som sa vôbec dostala na tento svet.Nikdy som mu už potom neodvrkla nič naspäť a zachovala som sa vždy k nemu, i ku každému čo si to nezaslúžil dobre.
Na dozvukoch, na chate, 4.roč., mi povedal, že či som to brala vážne. Pravdupovediac, v 4.roč. som už bola zo všetkých na neho najodolnejšia. Začal v ňom každú prestávku za mnou chodiť a búchať ma po hlave (ale fakt len tak trochu) a vždy chcel, aby som vstala a išla sa s ním naháňať, pretláčať dverami alebo aby som mu vynadala, veľmi sa na tom bavil. Stále sa ku mne jedinej správal čudne a vkuse sa motal okolo mojej lavice, dal mi prezývku "opička", písal ju všade, s nadávkami neprestal ani s posmievaním, no už to nebolo až také časté. Spolužiaci sa rehotali, že sme si súdení a že spolu skončíme, i keď každý sme na seba len nadávali. Môj hnev k nemu začal postupne utlmovať a pochopila som, že má isté problémy v rodine a že tým, čo robí, si asi niečo kompenzuje, to bolo obdobie, kedy som mu pomaly začala odpúšťať. Verte či nie, dokonca som ho aj začala mať rada, ale len v tej kamarátskej rovine, lebo mi bol veľmi blízky, počúvali sme obaja rap a obaja sme mali nejaké problémy v rodine. Skončila som strednú a vravím si: ach, konečne. Ano, bolo to aj veľa krásnych chvíľ, na kt. nezabudnem, ale hlavne veľa trpkých chvíľ. Zmaturovaná som zutekala do zahraničia. Ludia, poviem Vám, nič mi nemohlo uzdraviť sebavedomie viac. Tá iná mentalita, to neposudzovanie na základe vzhľadu, žiadne klebety, schopnosť pochváliť, nie len kritizovať alebo mlčať, dokonca som tam na základe vzhľadu bola vychvaľovaná do nebies. A naozaj, uvedomila som si, že to vôbec nie je také zlé, ako ma nechali uveriť. Z plných pier mám dnes prednosť a začala som dostávať komplimenty nielen od zahraničných mužov, ale aj našich, vďaka môjmu tak trošku nezvyčajnému vzhľadu. Aj vtedy som sa o seba starala, aj dnes, no dnes mám navyše aj to sebavedomie. Je to celé v hlave a o tom, čo si pripustíte. Aj s račkovaním som už zmierená :) Dnes, keď niekoho stretnem zo strednej, stále ma má za tú nesebavedomú tichú bez názoru a musím sa s tým zmieriť, lebo takto ma už majú zafixovanú.
Teraz som na VŠ a môžem povedať, že som sa zapísala veľmi dobre, nemám problém s vystupovaním na verejnosti, komunikácii, proste ničím, je to tam super. Ked sa obzriem s5, nechápem, ako ma mohli dostať až tak na dno, až tak na hlboko ponižujúce dno úplne neprávom, pričom som im neurobila nič zlé. Je mi teraz trápne ako som sa správala, konala, ako som na nich reagovala, no bolo to akoby som nevnímala realitu, mám pocit akoby som až po nabratí sebavedomia vytriezvela či prebrala sa zo sna a pozrela sa konečne na to tak ako oni vtedy. Bola to ťažká rana od života, no veľa ma toho naučila. Paradoxne, s tým spolužiakom mám dnes dosť dobrý vzťah, môžem povedať, že on bol možno práve tým, čo ma mal rád, ale prejavoval to opačne a tí ostatní sa len tvárili, že ma majú radi a že sú najlepší kamaráti, pritom sa v tom všetkom mojom utrpení vyžívali.
Tak ako stúplo moje sebavedomie, úspechy v škole, nový priateľ, sny, ambície, stratila som Boha. Začalo to v zahraničí kedy som sa prestala venovať modlitbe. Dnes som síce sebavedomejšia, cítim sa lepšie, ale akoby vždy sa musí niečo po.... a nikdy Vám život nedovolí byť 100% šťastný. Stratila som pravý pokoj, stratila som pravú lásku k blížnemu, pravé hodnoty, moju ambíciu pomáhať iným, jednoducho Boha. Teraz je to všetko o mne a mojom úspechu, lenže toto zanecháva vo mne len prázdnotu a nešťastie. Vravím si: Pane, musím naozaj tak trpieť ako vtedy, aby som si zachovala pokoru a vieru v Teba? Nemôžem mať popri viere aj zdravé sebavedomie a svoje sny? No asi nie. Zmenila som totiž svoje hodnoty, kt. dnes prahnú po materiálnom a ja sa snažím z toho vyliečiť, lebo nič mi nie je drahšie ako pravý pokoj a láska Boha...Teraz teda zvádzam iný boj, ale tí, čo bojujete s tým čo ja kedysi - spoznávam Vás a cítim s Vami. Viem presne čím si prechádzate. Prosím nevzdávajte to, je to len v hlave a raz to prejde. Na vyliečenie sebavedomia odporúčam zahraničie!
Nech Vám Boh žehná a dá veľa síl
PS: Všetko sa deje pre nejaký dôvod
