Moja skúsenosť so sociálnou fóbiou, toto je pre tých, čo ňou trpia

Príspevok v téme: Moja skúsenosť so sociálnou fóbiou, toto je pre tých, čo ňou trpia
Trundiad

Ahojte. Viem, že je to choroba 21.storočia a neviem prečo, ale chcem sa podeliť o moju skúsenosť.

Na ZŠ som bola doberaná viacmenej na 1.stupni a to kvôli tomu, že som bola najmenšia z triedy. Vo vyšších ročníkoch to bolo už len zo strany žiakov z iných tried, moji spolužiaci boli potom už v pohode, tentokrát si vzali na mušku moje račkovanie, kt. naozaj nie je až také strašné. Pochádzam z rodiny, kde som nemala oporu v podobe otca či brata, napriek tomu, že ich oboch mám. Otec chcel pri mne potrat, vlastne aj pri ostatných, ale pri mne najviac, neprišiel mi do nemocnice ani na krst. Nikdy som mu nebola dosť dobrá a toto mi nevytlčie z hlavy už žiadny psychológ. Vždy som bola jednotkárka - perfekcionistka, vždy na seba prísna, keď bolo dobre, bol stav: normál, žiadna oslava, žiadna pochvala, keď bolo zle, tak bol stav depka, sebavedomie v...(Mimochodom moja spolužiačka na strednej bola to isté, otec alkoholik a jej večný kritik, pritom sa učila na čisté jednotky a bola jedna z najmilších osôb, aké som kedy poznala, prisahám, bola dokonalá, nechýbalo jej nič.)

Prišiel čas prísť na strednú, tak som mala docela zmiešané pocity, ale šla som s čistým štítom. Zapísala som sa ako večne urehotaná bifľoška. Až kým neprišiel ten čas, kým si ma nevšimol jeden spolužiak, kt. ma začal brutálne slovne každý deň šikanovať. Samozrejme, moje račkovanie bolo ako prvé, čo mu vadilo. Tým spôsobil, že som musela vymyslieť synonymá na všetky výrazy s R, snažiac sa, aby tam to R nebolo. Nakoniec to prešlo až k minimálnej komunikácii, tichosti, tichému hovoreniu a pod. Potom začal s výzorom - samozrejme, ako dievčaťu v tom veku mi nemohlo ublížiť nič viac. Smial sa z môjho trošku nerovného nosa, smial sa z mojich plných pier, smial sa zo všetkého, len aby som mala pocit trápna a hanby. K tomu smiechu sa často pridávala aj veľká časť triedy, najmä jedna moja dlhoročná falošná kamarátka, kt. sa vždy tvárila ako BFF, ale pritom sa vnútri vždy už aj odmala tešila, keď mi mohla zašpiniť čisto nové tričko alebo keď dostala lepšiu známku z testu ako ja, pred druhými to mohla hrať, no predo mnou nie.Takto to pokračovalo doslova do konca strednej. Stále každý deň. Nikto nespravil a nepovedal nič. Všetci boli ticho. Nazýval ma nonstop vulgarizmami. kt. ma vôbec ani nevystihovali, kedže nie som jedna z tých čo by spávala s kadekým. Nazýval ma škaredou, hnusnou, opisoval koho by radšej pretiahol len nie mňa. Robil to viacerým babám, ale im len raz za čas, no ja som bola vždy jeho najväčším cieľom. Nenávidela som ho, blicovala som veľa kvôli tomu. Pamätám si ako som ostala doma, lebo v tú noc som cítila ukrutnú bolesť hlavy, bolo to akoby ma jeho slová napadli aj fyzicky. Nikdy som nič také necítila a nikomu to neprajem. Ráno som samozrejme do školy nešla. Pamätám si všetky tie časy sociálnej fóbie, kt. mi spôsobil, tie pocity trápnosti, hanby, to prílišné kontrolovanie sa, hlavne mojej chôdze, držania tela, rúk, to ohromne nízke sebavedomie, to búšenie srdca, tie mimovoľné tiky tela,kt. som nevedela kontrolovať, tie pohľady pohŕdania a nepochopenia, pričom som nikomu nič nespravila. Taktiež si pamätám aj rady, kt. mi dávali moje "kamarátky" a'la spolužiačky:"No ja neviem, ja by som si to nedala, ja by som mu niečo povedala, prečo mu niečo nepovieš?" Toto sa ma pýtali v štádiu, kedy som mu už prestala odpovedať a skúsila ignoráciu. No nič nepomáhalo. Alebo pamätám si, ako sa ma dokola vypytovali, prečo mi otec nepôjde na stužkovú, ony, otcove princezničky z dokonalých rodín. Napriek tomuto som mala vždy na tvári úsmev a bol aj úprimný, lebo v tú dobu som sa vedela tešiť z maličkostí a bola som v triede, kde sa trúsili samé slovné perly. Mojou najväčšou hanbou by bolo, keby som sa vzdala, rozplakala alebo chodila smutne so zvisenou hlavou. Preto som sa tak kontrolovala a snažila sa o opak. V tú dobu mi veľa pomohla aj viera a Boh, možno aj vďaka tomu, že len práve vďaka viere som sa vôbec dostala na tento svet.Nikdy som mu už potom neodvrkla nič naspäť a zachovala som sa vždy k nemu, i ku každému čo si to nezaslúžil dobre.

Na dozvukoch, na chate, 4.roč., mi povedal, že či som to brala vážne. Pravdupovediac, v 4.roč. som už bola zo všetkých na neho najodolnejšia. Začal v ňom každú prestávku za mnou chodiť a búchať ma po hlave (ale fakt len tak trochu) a vždy chcel, aby som vstala a išla sa s ním naháňať, pretláčať dverami alebo aby som mu vynadala, veľmi sa na tom bavil. Stále sa ku mne jedinej správal čudne a vkuse sa motal okolo mojej lavice, dal mi prezývku "opička", písal ju všade, s nadávkami neprestal ani s posmievaním, no už to nebolo až také časté. Spolužiaci sa rehotali, že sme si súdení a že spolu skončíme, i keď každý sme na seba len nadávali. Môj hnev k nemu začal postupne utlmovať a pochopila som, že má isté problémy v rodine a že tým, čo robí, si asi niečo kompenzuje, to bolo obdobie, kedy som mu pomaly začala odpúšťať. Verte či nie, dokonca som ho aj začala mať rada, ale len v tej kamarátskej rovine, lebo mi bol veľmi blízky, počúvali sme obaja rap a obaja sme mali nejaké problémy v rodine. Skončila som strednú a vravím si: ach, konečne. Ano, bolo to aj veľa krásnych chvíľ, na kt. nezabudnem, ale hlavne veľa trpkých chvíľ. Zmaturovaná som zutekala do zahraničia. Ludia, poviem Vám, nič mi nemohlo uzdraviť sebavedomie viac. Tá iná mentalita, to neposudzovanie na základe vzhľadu, žiadne klebety, schopnosť pochváliť, nie len kritizovať alebo mlčať, dokonca som tam na základe vzhľadu bola vychvaľovaná do nebies. A naozaj, uvedomila som si, že to vôbec nie je také zlé, ako ma nechali uveriť. Z plných pier mám dnes prednosť a začala som dostávať komplimenty nielen od zahraničných mužov, ale aj našich, vďaka môjmu tak trošku nezvyčajnému vzhľadu. Aj vtedy som sa o seba starala, aj dnes, no dnes mám navyše aj to sebavedomie. Je to celé v hlave a o tom, čo si pripustíte. Aj s račkovaním som už zmierená :) Dnes, keď niekoho stretnem zo strednej, stále ma má za tú nesebavedomú tichú bez názoru a musím sa s tým zmieriť, lebo takto ma už majú zafixovanú.

Teraz som na VŠ a môžem povedať, že som sa zapísala veľmi dobre, nemám problém s vystupovaním na verejnosti, komunikácii, proste ničím, je to tam super. Ked sa obzriem s5, nechápem, ako ma mohli dostať až tak na dno, až tak na hlboko ponižujúce dno úplne neprávom, pričom som im neurobila nič zlé. Je mi teraz trápne ako som sa správala, konala, ako som na nich reagovala, no bolo to akoby som nevnímala realitu, mám pocit akoby som až po nabratí sebavedomia vytriezvela či prebrala sa zo sna a pozrela sa konečne na to tak ako oni vtedy. Bola to ťažká rana od života, no veľa ma toho naučila. Paradoxne, s tým spolužiakom mám dnes dosť dobrý vzťah, môžem povedať, že on bol možno práve tým, čo ma mal rád, ale prejavoval to opačne a tí ostatní sa len tvárili, že ma majú radi a že sú najlepší kamaráti, pritom sa v tom všetkom mojom utrpení vyžívali.

Tak ako stúplo moje sebavedomie, úspechy v škole, nový priateľ, sny, ambície, stratila som Boha. Začalo to v zahraničí kedy som sa prestala venovať modlitbe. Dnes som síce sebavedomejšia, cítim sa lepšie, ale akoby vždy sa musí niečo po.... a nikdy Vám život nedovolí byť 100% šťastný. Stratila som pravý pokoj, stratila som pravú lásku k blížnemu, pravé hodnoty, moju ambíciu pomáhať iným, jednoducho Boha. Teraz je to všetko o mne a mojom úspechu, lenže toto zanecháva vo mne len prázdnotu a nešťastie. Vravím si: Pane, musím naozaj tak trpieť ako vtedy, aby som si zachovala pokoru a vieru v Teba? Nemôžem mať popri viere aj zdravé sebavedomie a svoje sny? No asi nie. Zmenila som totiž svoje hodnoty, kt. dnes prahnú po materiálnom a ja sa snažím z toho vyliečiť, lebo nič mi nie je drahšie ako pravý pokoj a láska Boha...Teraz teda zvádzam iný boj, ale tí, čo bojujete s tým čo ja kedysi - spoznávam Vás a cítim s Vami. Viem presne čím si prechádzate. Prosím nevzdávajte to, je to len v hlave a raz to prejde. Na vyliečenie sebavedomia odporúčam zahraničie!

Nech Vám Boh žehná a dá veľa síl
PS: Všetko sa deje pre nejaký dôvod

marion78

Ahoj :) dakujem za reakciu.No ja uz zijem v zahranici s prestavkami 18 rokov a vidis stale s tym bojujem :) Dlho som myslela,ze som proste len hanblivy introvert a zilo sa mi s tym ako tak,horsie bolo,ked som zistila,ze to je choroba,to uz som sa zacala len pozorovat a bola som v jednom kruhu...Moj problem je,ze dho nevydrzim v praci prave koli tejto fobii,cize,ked nasetrim potom dam vypoved a tak stale dokola.Keby sa do prace chodilo len pracovat,bolo by to fajn :) aj ked pozorujem,ze chodit do prace ma stale viac ludi problem aj bez socialnej fobie :) a mozno aj tu pracu by som zvladla,horsie od toho je spolubyvanie,nemat vlastny domov.Ked ides vycerpany z prace a "doma" ta caka dalsia kopa ludi :))proste mam stale pocit,ze musim nieco hrat,kedze som dost tichy introvertny clovek,tak musim hrat toho extroverta a to je to,co je pre mna nesmierne vycerpavajuce.Som taky svojsky typ cloveka,takze musim ratat s tym,ze ludom na mne neustale nieco vadi.No a ti cudzinci ma vnimaju uplne inac,presne tak ako teba.Preto sa tu citim lepsie ..no neviem,ci to,ze som ticha je socialna fobia,alebo som zacala mat socialnu fobiu,preto,ze som bola ticha,kazdemu to vadilo a z toho sa mi vybudovala socialna fobia :/ kazdy poradi,ze mi ma byt jedno,co si kto mysli,ale medzi ludmi treba zit 24 hodin denne a ked som ticho,casto si myslia,ze som namyslena alebo arogantna,ja som proste len ticha.Preto sa snazim byt priatelskejsia ,otvorenejsia a to je to,co ma vycerpava,lebo nechcem aby si ludia mysleli,ze ich nenavidim,co si casto myslia o intovertoch..aj ked uz to tak neriesim,ako kedysi,naucila som sa vacsej samostatnosti,mozno niekedy az prilisnej,nedokazem prijat pomoc od druhych,ale to uz je na inu temu.ano velmi mi vo vsetkom pomahala viera,ona obcas odide,ale potom sa zase vrati,ked treba :)a stym chalanom,niekedy je to naozaj tak,hlavne mladsie rocniky,chlapci nevedia ako dat najavo svoj zaujem a robia dievcatam casto zle :) cim tiez nechcem povedat,ze ked ta niekto tyra,ma ta rad,ale su typy,ktore to proste riesia nejak takto,asi proste len odpozorovane z rodiny.vela stastia,vediet,ze ludom sa dari s tymto bojovat mi dava nadej :)aj ked som v bode,ze som sa prijala takato a ani sa mi nechce s tym nic robit.mozno je to aj tym,ze teraz tym trpi vela mladych ludi,ked som bola ja mlada,som na to bola jedina sama,divna.v poslednej praci tam boli 3ja mladeznici s tymto problemom,hned som sa citila lepsie :)) tak to neberiem uz tak tragicky :)

Filip TT

Trundiad, to sú dobré otázky, čo kladieš v odpovedi pre mňa. Neviem k tomu povedať nič iné, len potvrdiť - áno je to tak. Človek považuje základné veci, ktoré nejde kúpiť za samozrejmé a venuje sa matérii a svetu. Až keď sú mu tie základné samozrejmé veci odobrané, vtedy zistí, že život je naozaj o inom.

Ak ťa niekto uráža - chyba je na jeho strane, nemusíš u seba nič riešiť. Problém má ten druhý, čo sa aj obvykle skôr, či neskôr aj ukáže.

Ak ti niekto hovorí, že sa mu páčiš, lebo máš plné pery - je to jeho videnie sveta, jeho vnímanie to tak spôsobilo, on je k tebe milý, že ti hovorí kompliment. Ty nemusíš si na tomto stavať sebavedomie a robiť ho závislou na komplimentoch.

Lebo si hodná lásky bez ohľadu na to, či máš plné pery alebo úzke, či si introvert alebo extrovert, či si bystrá alebo máš Downov syndróm. Si Božie dieťa.

Trundiad

anonym: Som rada, že si sa tiež z toho nejak dostal :) Mám to podobné, max. sa pozdravíme, s niektorými ani to nie. A keď zrobili nejakú stretávku, tak som ani neprišla, ani nepríjdem. Nie kvôli tomu, že sa hnevám, ale kvôli tomu, že nemám chuť na prázdne reči, nemám si s nimi čo povedať. Ja som nebola u psychológa či psychiatra, takže žiadne pilule som nebrala, ale som rada, že ti pomohli a vôbec obdivujem ťa, že si sa s tým niekomu cudziemu vtedy dokázal zveriť, ja by som to nikomu nedokázala v mojom stave povedať, max. tu, anonymne.Presne tak, každý máme rovnakú hodnotu a dôstojnosť a tí, čo ubližujú, to tí hlavne potrebujú odbornú pomoc. Väčšinou ich trápia vlastné komplexy či problémy v rodine. Takže liečbu potrebujú aj oni. Ako som už spomenula, veľa veciam ma to naučilo a spravilo ma to tou osobou, kt. som dnes. I keď aj tú treba stále vylepšovať, musím povedať, že ma to určite posunulo vpred.

marion: Možno treba na tom ešte zapracovať a možno sa ešte vybrať do zahraničia, neviem, možno tam aj ísť žiť, keď sa dá a cítiš sa tam lepšie. Mne po čase začalo SVK chýbať, hlavne rodina, čo tu mám a strava :D Neviem, u mňa to zabralo, ale ak to teba vyčerpávalo, tak samozrejme, rob, ako ti je lepšie :) A čo si myslíš, že ja som teraz fungel nový čistý extrovert? :D Vôbec nie. Pred veľkou sálou mám trému jak hovado kebyže mám vystúpiť, herečku by som nikdy nemohla robiť, stále som takej introvertnejšej povahy, ja to skôr beriem tak, že som len sebavedomejší introvert, kt. už nemá sociálnu fóbiu. Lebo tréma a hanblivosť je niečo iné ako sociálna fóbia.Každý sme iný. Decká, čo to nepoznajú, sa možno tomu smejú alebo si len myslia svoje, keď niekto taký vystupuje, ale ja mam voči nemu hlboký rešpekt, lebo viem, čo si prežíva.

lolinka: Ďakujem, že si to myslíš, každý človek má niečo za sebou a je niečim obdivuhodný- ja, ty, my všetci. Už len žiť na tejto planéte, v dnešnej dobe, nevzdať to, bojovať a každé ráno vstať do neista a do boja je obdivuhodné. Mnohých by položil možno môj život, no mňa by možno položil ich, každý sme asi dostali to, čo zvládneme uniesť. Ten spolužiak sa mi neospravedlnil, aj keď som videla, že ho to mrzí, také veci viem vyčítať z očí, asi to fakt bral ako zábavu, no ja nie..Bol to "muž ega" z bohatej rodiny, preto to nedokázal, ja som mu odpustila, lebo som ho pochopila. A myslím, že fakt, že som mu odpustila a nehnevám sa na neho a že ho mám rada, zmenil aj jeho ako človeka. A keď ho zmenil k lepšiemu a keď to mňa zmenilo k lepšiemu, tak to všetko stálo za to. Neospravedlňujem, len sa snažím chápať. Nikto sa nechová, tak ako sa chová zadarmo. Vždy je tam nejaká príčina. On ma proste nevedel zniesť, z nejakého dôvodu som mu veľmi vadila, ale ako hovorí jeden múdry citát "Ak niekoho nenávidíte, nenávidíte v ňom niečo, čo je súčasťou vás. To, čo nie je našou súčasťou, nám nevadí." Môj učiteľ nám tiež raz hovoril, že vadí nám v druhých najviac práve to, čo najviac nenávidíme na sebe, vraj aj my máme tú vlastnosť a vadí nám, preto na ňu u druhých tak divoko reagujeme. Som si istá, že mal pravdu a ja som mala nejakú vlastnosť, kt. mal aj tento spolužiak a tá mu na mne vadila. Takže sme v podstate mali niečo spoločné, čo by nás malo zbližovať a nie rozdeľovať. Mali sme toho spoločného viac, lenže sme boli úplne z odlišných svetov, preto sa so mnou nemohol baviť.Jeho ego mu to nedovoľovalo, tak to robil aspoň tým, čo robil, lebo potreboval nejaký kontakt so mnou. On si to asi neuvedomoval, ale ja áno, preto som mu aj bola schopná odpustiť a mám ho rada. A neboj, nezamieňam :)

Trundiad

Ďakujem Filip, aj ja ďakujem za tvoju odpoveď a Tvoju skúsenosť. Ano,preto je utrpenie dar, lebo učí pokore, pokora láske a láska múdrym činom. Je mi ľúto, čo sa stalo, ale prišlo to. Dobre vieš, že keď sa človeku zmení situácia, tak zmýšľa inak. Táto doba i moja rodina je momentálne zasiahnutá vlnou materializmu a prahnutím po peniazoch, bohužiaľ, nechala som sa strhnúť. Obávam sa toho daru, obávam sa utrpenia, už to nechcem zažiť v žiadnej podobe, preto sa mi zdala Božia cesta ťažká, táto cesta bez Boha plná svetských vecí je v istom uhle ľahšia, ale prázdna, bez pokoja, bez citov. Preto je oveľa horšia. Sebectvo je choroba, vírus dnešnej doby, kde každý usiluje len aby on sám a jeho rodina mal dostatok, ba čo viac, aby ešte mal navrch voči susedovi. Ale pravé šťastie sa dá nájsť len v láske voči blížnemu- to je tá veľká pravda,kt. som našla v utrpení, kt. ma priviedlo k pokore. To je tá veľká pravda, kt. som vplyvom tejto doby materializmu opustila...Lenže to, čo cítim, sa nedá oklamať.Ved ako je napísané "Kde je tvoj poklad, tam je tvoje srdce" Sebectvo je klamstvo. Klameme sami seba, pričom si to nie sme schopní uvedomiť. Vždy keď získame, prahneme po viac a viac, lebo "dary" tohto sveta v nás zanechávajú len prázdnotu. Prečo to vlastne robíme? Nie náhodou preto, že to robí zvyšok spoločnosti a že nám ukazujú v médiách len aby to sebecké "ja" bolo to naj bodom v našom živote? Lenže čo nám dáva taký život, keď človek bol stvorený pre lásku a z Lásky a nie kvôli kariére a kope prachov, aby sa mohol vystatovať? A čo má z toho vystatovania? Závisť pár ľudí a prázdnotu vnútra či život plný márnivosti? Kedy konečne pochopíme, že len život lásky k blížnemu nás dokáže uspokojiť a spraviť šťastnými? Pýtam sa to Vás všetkých i samej seba, lebo to moje nedokonalé ja akoby stále nevedelo pochopiť, i keď vždy keď padnem na hubu, vidím, čo je skutočne v živote dôležité.

Trundiad

nejde to: Ahoj, ja som bola v tomto stave síce "len" 3 roky, ale pre NIKOHO nie je neskoro sa z toho dostať. Neviem či teba poznačila šikana alebo niečo iné, ale v prvom rade by si mal hľadať príčinu toho všetkého. Akú úlohu v tom zohrávajú rodičia či vrstevníci. Potom rozhoduje, akými ľuďmi si obkolesený. Napr. tu ľudia na VŠ sú hocijakí (či už výzorovo,povahovo a pod.) a nikto nikoho nerieši, všetci sú v pohode, milí k sebe. Ver mi, záleží veľmi od toho, kým si obkolesený. Ja som proste potrebovala vypadnúť. Nielen od spomienok zo strednej, ale aj tej minidediny, kde žijem a kde sú samé klebety, závisť, obzeranie (vôbec tu nevychádzam von okrem dvora, záhrady,kostola a zastávky), keď idem von, tak do najbližších miest. Ja som doteraz nebola u žiadneho psychológa, okrem školského, kt. riešil úplne niečo iné.

Pomohla mi sila mysle, rozhodnutie prekonať to, skoncovať s tým,zdvihnúť zadok a spraviť všetko preto, aby som sa z toho dostala, ďalej to bolo pochopenie veľa otázok "prečo", odpustenie, Boh a zahraničie.

Máš problém so školou či prácou? Nemyslím. Máš problém s komunikáciou a sebavedomím. Ich nedostatok podkopáva aj tvoje schopnosti či už v škole ako aj v práci. Otázne je, kto alebo čo to spôsobilo, že to začalo už na základke. Ja som vždy neznášala byť stredobodom pozornosti, najradšej by som splynula v dave, no akoby naschvál, čím viac som chcela splynúť, tým viac som vyčnievala. V tvojej fáze som sa snažila prezentovať, resp. "hrať to" na sebavedomú tou kontrolou tela a reči. Najlepšie na toto a zároveň najťažšie je vystavovať sa presne týmto situáciám, kt. ti privádzajú úzkosť. Znie to pekne šialene, no začala som to už vtedy na strednej praktikovať v podobe toho, že som sa vždy s veľkou nevôľou prihlásila prečítať môj sloh alebo nejakú prácu, aspoň škola mi išla, tak aspoň tam som chcela byť iniciatívna a na tom stavať sebavedomie.Triasla som sa tam ako osika, červenala a proste amen tma, ale prežila som to, navyše s dobrou známkou. A čím častejšie som sa tomu vystavovala, tým som sa toho menej bála. A najviac mi pomohlo zahraničie, proste ak máš šancu, utekaj niekam preč, aby si zmenil prostredie, myšlienky, tí ľudia majú úplne inú mentalitu a vôbec tam nevládne kult vzhľadu ako tu. Zahraničie mi veľa dalo, odtiaľ som prišla so zdravšou hlavou. Verím, je to ťažké a zdá sa to neriešiteľné ako každá ťažká situácia, ale musíš mať nádej, to svetielko na konci tmavého tunela a povedať si, že ty to zvládneš. Musíš si veriť, že to prekonáš. S prácou je ťažko na SVK...preto mám otca aj brata v zahraničí, VŠ nemám istotu, že dám, ak nie, musím ísť po zbytok života do zahraničia, lebo nemáme známosti. Proste stále skúšaj a ver. Verím, že všetko, v čo uveríme a ideme tvrdo za tým, dosiahneme. So vzťahom si do tohto všetkého nelám hlavu, ja viem, určite sa ozývajú hormóny, ale máš čas. Ja som si teraz síce našla frajera, ale len na 1 mesiac, kým som nezistila, že nie som jediná v jeho živote. Ale hádžem to za hlavu, aj to ma asi malo niečomu naučiť, teraz som slobodná a snažím sa ísť vpred a hlavne vrátiť sa k tomu jedinému, čo som opustila a čo mi podalo pomocnú ruku v ťažkých časoch - viera a Boh.

Veľa šťastia a veľa Božej sily, uzdravenia a pomoci
Ty to dáš! ;)

lolinka

si velmi silna a obdivuhodna zena. presla si v zivote uz velkou skuskou a zocelilo ta to. mnohych by to polozilo. ze mas s tym spoluziakom teraz v pohode vztah je ok, ak ste si to vysvetlili a ak sa ti za to ospravedlnil, lebo to bola fakt brutalna sikana. len nechapem, preco ho ospravedlnujes a preco dokonca hladas v jeho spravani k tebe lasku. ver tomu, ze tam ziadna laska celkom urcite nebola. zmier sa s tym, ze nie vsetci ludia ta musia mat radi a nie vsetci ludia na svete su dobri - tym nemyslim konkretne jeho. lebo na to by si mohla v zivote este doplatit. a hlavne si nezamienaj psychicky teror a fyzicke nasilie s laskou, lebo budes mat sklony padnut do takeho vztahu, kde ta bude partner tyrat a ty ho budes ospravedlnovat, ze ved on ma ma rad, len to nevie inak dat najavo. kto ta tyra, rad ta urcite nema.

marion78

mne nepomohlo ani zahranicie,aj ked musim priznat medzi cudzincami sa citim uvolnenejsie.ako nahle som medzi nasimi,zaseknem sa :) uz sa mi s tym ani nechce bojovat,cim viac som sa tym zaoberala,tym to bolo horsie,bola som v jednom kruhu.jednoducho nerobim to,co mi nie je prijemne,aj ked som si vedoma,ze to je presne opacny pristup aky by som mala mat.zial nutit sa do niecoho,co mi sposobuje neskutocnu uzkost,ma vycerpavalo a nemala som pocit,ze cim viac som sa nutila do tychto situacii,ma posilnilo vobec nie..mozno v niektoryh veciach,ako ist do obchodu a nieco si vypytat,to je lepsie,ale uzkost je tam stale..vystupit pred nejakou velkou skupinou ludi sa mi smrti rovna :))

anonym456

Mne pomohlo keď som vyšiel zo školy a potom som si uvedomil že ľudí mam v p..i. Mám iba zopár kamošov ktorým verím a ostatných debilov zo ZS a pod nepotrebujem a ani nechcem vidieť. A takisto mi pomohli antidepresíva. Prestal som sa báť ľudí a bolo mi to jedno kto si čo o mne myslí a hovorí a pod. Raz jeden kkt si domňa začal dovolovať a som mu udrel po papuli a hned bol posratý. Pamataj že nikto nieje viac čo ty, hlavne tí ktorí robia zle slušným a dobrým ľudom v skutočnosti sú to nuly ktoré ti nesiahajú ani po päty.

nejde to

Ahoj, ja sa liečim od 16 rokov na sociálnu fóbiu a depresie a napriek kope psychiatrov a psychológov sa prakticky takmer nič nezmenilo, až na nejaké malé veci, ktoré sa zlepšili. Ale čo mám z toho, keď idem do mesta, viem ísť do reštaurácie, ale neviem si nájsť prácu alebo dokončiť kvôli úzkosti školu? Niekedy som na tom tak, že mám problém ísť kvôli úzkosti do obchodu, už na základnej som sa niekedy radšej neprihlásil, keď som niečo vedel, lebo som mal úzkosť. Stredná ma úplne zomlela a nedokončil som ju, šanca na vzťah s nejakou ženou v nedohľadne, hlavne, že mám 23 rokov, ale neviem si na seba ani zarobiť, ani dokončiť školu, proste som paralyzovaný a nech skúšam psychiatrov, psychológov a neviem čo, neviem sa cez to dostať. Je to proste ako mor, cez ktorý sa nejdem dostať, a oberá ma o všetko super, čo som mohol v živote zažiť.

Filip TT

To je velmi pekna vypoved, Dakujem.
Prezil som 5 rokov v depresii. Uz je odvtedy asi 16 rokov. Hoci to bolo velke utrpenie, teraz to povazujem za jedno zo svojich najhodnotnejsich obdobi. Bolo vtedy lahke byt pokornym a byt si vedomym, ze vsetko co mam, vratane mojich dusevnych schopnosti je dar a milost do Boha. V skutocnosti z toho obdobia stale cerpam a je to v mojej mysli kotva, ku ktorej sa mozem vratit. Rozpraval som sa o tomto este s inymi dvoma ludmi, ktori presli resp. prechadzaju podobnym utrpenim a oni mali podobny nazor.
Ked uz clovek za cenu takejto obeti dospeje k takemuto poznaniu je skoda ho zanechat a byt mu neverny...nech Ta vedie milosrdenstvo a laska Bozia.