Anorexia - prehanadlo

Prosim Vás ako ste sa zbavili tej závislosti na laxatívach, prehánadlach.

To áno myslím že viac báb s PPP to doma nema jednoduché no u mň je to odosť viac koplikovanejšie ako sa zdá,snaď bude lepšie no len tomu prestavam veriť nakolko vždy choroba nadomnou víťazi ako zdra časť mozgu ktorá tam.je len nevie ako sa ubrať ďalej no bojovať musím len akosi nie a nie ist ...no a teraz sa mi cez vikend vyskytla jedna vec dva dni po sebe som.si dala prehanadlo a na ten druhy den som dostala také silne hnačky že take som.dlho veru nemala a uplne zaludok.k.o takže nic nevladzem dostat do.seba.ako piskoty a cierny caj...tak.neviem ci je to uplne normalne alebo nie

Nemusíš ďakovať. :)
To mi je ľúto. Viem, aké to je nemať doma podporu. Mne pomohlo, keď som si vytvorila vlastný svet. A nenechávam sa rodičmi nejako ovplyvňovať... ani v dobrom, ani v zlom. S fotrom je to už lepšie. Veď koniec-koncov aj on je obeť. Raz som mu dokonca povedala, že by si zaslúžil zlatý metál. :)
Je to zložité, ale dá sa bojovať aj sama. Len potrebuješ naozaj silnú motiváciu. A ignorovať okolie hovoriace o tom, že si neschopná a že to nikdy nedokážeš (asi najzložitejšia úloha).
A o psychológovi, ktorý sa nevenuje PPP?
Tak jediné, čo naozaj treba zmeniť si ty a tvoje postoje. Všetko ostatné je len "zbavovanie sa zodpovednosti".

Ja som tiež bola viac krát teda konkretnr len Pezinku 4 krat z toho vlastne prvu hospitalizaciu neratam pretože ta bola z donutenia rodiny a idisla po 3 tyždnich na reverz a ostastne tri som išla ja sama a bola som tam 3-4 mesiace a tiež mi jednu predlzilu o mesiac.Ja som vedela len o Przinku čo mi psychiatrička odpirúčila. To je v podstate aj moj problem že mám časte zlyhavanie samej seba v tom a potom sa obvinujem z toho že to nejde a vraciam sa k tomu späť,ako to kompenzovať a v hlave len jedine či tak bolo lepšie či nieje a dokonca aj take depkarske stavy mam doma ze som podraždena a nervozna na každeho. No ja musim tiež najst co mi pomôže len kedy tp bude ani ja sama neviem. Take ani nepoznam ja som mala olanzapin a escitalopram. A tie som svojvolne potom vysadila sama.
Ved jasne ako každemu to sedí inak,no co sme v pezinku mali psychologicky tak tam boli užasne a perfektne čo vedeli pomoct a vyrozpravat sa. Ja viem aj mi poradili tak skúsit no len tu v našom meste su len taki čo sa zaoberaju PPP tou problematikou len plateni a dost vysoke ceny čo je nad ramec toho co fakt by som.tolko nedala za sedenia. No uvidime ako ďalej to pojde.
Tak praveže vôbec nemam taku rodinu kde to chapu alebo ma podporuju a tubje ten.koren urazy ze doma je to totalna katastrofa ako aj v PK na to prisli ze choroba ma doma pozerie preto nemozem tu ostat lebo to nezmenim nikoho. Mám to komplikovanejšie než sa zda a dokonca aj chore na hlavu ako to tu vztahy funguju takže to by bol dost dlhy príbeh.
Ďakujem veľmi pekne a vážim si to že si odpisala a opisala svoje skusenosti :)

Ja som tých hospitalizácii absolvovala viac. Dokonca z prvej som zdrhla. :)
V Pezinku mi raz vybavili aj mesiac navyše. Neviem, či je to ešte možné. Ja som tam bola už veľmi dávno. Ale nakoniec mi pomohli na Mickeiwiczovej. Lenže tam to už nefunguje.
Ja som to vždy vzdala, keď som po hospitalizácii zlyhala. Mala som pocit, že to jedno zlyhanie všetko zničilo. No moje rozhodnutie nepokračovať bolo mojim katalyzátorom neúspechu.
Nevzdávaj sa. Aj keď si zlyhala. Spomeň si na ten príjemný pocit víťazstva, keď všetko išlo ako malo.
Vieš čo mne najviac pomohlo? Keď som zistila, že svoju poruchu ani nepotrebujem. Preto skús porozmýšľať, prečo jedlo. Najväčšia sranda bola, že som sa pomocou jedla snažila zabudnúť. No pohľad naň mi to vždy pripomenul. Ale aj napriek tomu som nedokázala skončiť. Pretože som si v sebe zafixovala, že jedlo je život. Najskôr som ho odmietala, potom som ním opovrhovala.
Ja som v tom čase užívala Magrilan. A neskôr mi nasadili aj Seroquel. Tiež má tendencie si ich vysádzať. :) Ale kvôli obličkám. Teraz užívam iba Seroquel. Utlmuje moje nočné mory. Asi jediný liek, ktorý som nikdy nevysadila. :) Ba raz. Ale to bolo utrpenie v noci spať. Teraz žiadne AD neužívam. A to mám diagnostikovanú endogénnu depresiu.
Ja som nikdy ku psychológovi nechodila. Stačila mi skúsenosť našej školskej psychologičky pani Tarabovej. Odvtedy mám k nim averziu. Popýtaj sa na možnosť bezplatnej psychologickej terapie. Niektorí psychológovia ju poskytujú v rámci preplácania poisťovne. No možno by si musela dochádzať do iného mesta.
A ak máš rodinu, ktorá ťa podporuje, neodháňaj ich. Pokojne sa s nimi porozprávaj, čo ti robí zle, čo je ešte prijateľné. Zdôver sa. Ja žiaľ na takých nemám šťastie. Nikdy ma nepodporovali. Práve naopak. Ale to je úplne iná téma.
Držím ti palce v boji. Verím, že to dáš. Najdôležitejšiu časť, rozhodnutie, máš za sebou. :)

ci ti moze uskodit? uz je to jedno nie? ved si skodis neustale ako pozeram

A čo sa týka liekov-antidepresiva,brala si nejake? Ja v nemocnici mala len take.nizke davky ale po prepusteni som.uch sama.vysadila ja som zasadne bola proti nim

Veď o to ide že tri mesiace od nemocnice je malo ešte a už to ide takto hore-dolu čo je neustaly boj a pádov kde už niekedy naozaj nevladzem čo mám doma za.stavy ktoré sú úplne nové ktoré ktomu prispeli,ja zas tažku anorexiu no stale.bojujem s tym že to je zdravou stravou verzus hladovanie.Bohuzial psychologa si dovolit nemozem ,vela tu zato pytaju. Tak pasujem sa stym sama. A fakt veľky obdiv že už abstinujes 10 rokov. Ja by som to tiež chcela aby som.sa tym netrapila a mam život pred sebou....Len kedy to cele skonči...nemam síl sa už ďalej

Tri mesiace nie je veľa. U mňa to bola pol cesta z akútnej fázy. No ja som si povedala, že už nikdy nebudem kompenzovať. Liečila som sa z ťažkej bulímie, do ktorej som sa prešupla po anorexii, dá sa povedať tiež dosť ťažkej. Nejedla som 2 mesiace. Iba pila vodu a minerálky. Nedokázala som do seba nič dostať. A potom som nedokázala prestať do seba niečo dávať :) Zvracala som aj 10x denne.
Abstinujem už 10 rokov. A môžem ti povedať, že ten boj stojí za to. Bojuj a nevzdávaj sa. Vyplatí sa to. Zistíš, že život nie je len o jedle a postave. Ale aj pôžitku trávenia času s priateľmi, rodinou niekde na oslave s kopou jedla. Pozrieť naň a slobodne sa rozhodnúť, či si dáš alebo nie. Už ťa nebude riadiť PPP. Život je plný drobných radostí a jedlo ťa oň len oberá.

To koloidné striebro je skutočne skvelé. Po dvoch dňoch na mega-rane chrasta.
Pecka.
Recommendations.