Po vyliečení

Čaute. Čo sa týka ničnerobenia, fuu, tak s týmto pojmom som sa zoznamovala poriadne dlho. V mojej hlave to frčalo jedna radosť. Musela som v kuse niečo porábať. Ono je to aj dobre, keď človek tie "zlé myšlienky" vykompenzuje činnosťou, len nesmie byť devastačná... s tendenciou zrobiť sa pomaly k smrti. Ja som pred rokom na poslednom liečení začala užívať lieky na napatie, predtým som bola ako struna. A neuvedomovala som si to. Išla som na 200 percent.., v robote, v domácnosti, všetko aby bolo super a čo tam po mne, že som zase pre seba neurobila nič..., akurát si zapálila niekoľko cigariet na nervy (alebo bola práve v nejakej fáze PPP a "dopriala si" po svojom).
Prechádzky. To je, alebo pre mňa aspoň bola, veľká záchrana pred zlými myšlienkami, a tým všetkým v sebe. Vrelo odporúčam. Keby som bola zatvorená doma, alebo v liečebni, tak neviem..., asi by som sa zabila alebo čo. Teraz chodievam von s paličkami (nordic walking). Je to paráda!
Chuť na sladké..., ja som sa sladkého vzdala. Neviem a zatiaľ nechcem takéto jedlá jesť. Dnes som vošla s mamou do pekárne a tá vůňa (!), kriste, sila ako to stále rezonuje. Myslím, že všetko chce čas a raz si dám, tak ako voľakedy, niečo dobručkééé:). Zatiaľ to nejde. Ani s prílohami sa veľmi nekamoším. A niekde v pozadí mojej hlavy to stále ide..., kontrola. Nie som ok, viem to. Ale nútiť sa do niečoho, to nie. Ale ani spadnúť dole a nebodaj zase ísť do liečebne (už ani za Boha)nechcem. Ja si vyberám..., každý deň..., aby som to dáko ustála..., zvládla seba..., to je to najťažšie... . Zatiaľ ako-tak "stojím".

To je osobitné, ja už jem celkom normálne ale sladké a mastné obmedzujem stále.

Aj vy ste mali takú strašnú únavu?
Inak pýtala som sa to tušim už, ale predsa: jedlo ste si pridávali postupne, alebo všetko normalne? Teda myslím tie zakázané jedlá. Mam problém s mastným a cukrom.
Ked si aj niečo dám sladké a cítim sa fajn, že som to zvládla strasne ma zrazu zvalcuje pohlad na iných, že si dajú aj 2x tolko a ani sa nad tým nepozastavia :/

Ahojte, chcela by som poprosit o pomoc uz vyliecene anorekticky. Robim seminarku do skoly (studujem osetrovatelstvo) a chcem nou zdvihnut povedomie, varovat dievcata no hlavne zistit aky pristup okolia je pri liecbe ten spravny a ako mozeme my pomoct..Dievcata co ste tak silne ze ste tuto chorobu porazili, prosim pomozte aby sme aj my vedeli ako najlepsie vam mame pomoct...su to len 3 otazky, staci mi odpoved 2-3 vety :)

1. Ovplyvnilo vznik a liecbu vasho ochorenia prostredie, v ktorom ste zili? Zohravali nejaku formu aj media?
2. Stretli ste sa pocas liecby s nevhodnym, posmesnym spravanim okolia alebo neeticky pristupom zdrav. personalu? Ak ano ako vas to ovplyvnilo?
3. Co by ste odporucili blizkym ludom choreho cloveka, aky pristup mu najviac pomoze?

Velmi dakujem! :)

Meriam 167 a vážim 42kg. Momentálne sa mi ale zdá, že som sa dosť polepšia. Aj teraz maškrtím zákusok :) Co by inokedy sa veru nemohlo stať. A už vonkoncom nie poobede :)
A vlastne už mávam aj pekné ranajky, desiate, obedy, olovranty i večere. Tak snád sa to podarí aj v hlave si urovnať :)
Tá unava ma ničí...

Ak môžem vedieť, koľko vážiš a meriaš? Vieš čo, ja som bola dvakrát hospitalizovaná. U mňa bola zmeska bulímie, anorexie, záchvatovitého prejedania. Raz som podpísala reverz a druhýkrát som viac-menej zahrala, že to už zvládnem sama. Pre mňa boli liečenia nanič. Pretože som typ človeka, ktorý sa len ťažko prispôsobuje a poslúcha autority. Ale aj na druhej strane ma jednoducho nič neoslovilo. Takže.., po návrate z druhého liečenia mi mama kúpila knihu od Hiraxa.., lenže bola pre mňa v tej chvíli akosi nie to pravé.., relapsla som.. . Naštvala som sa, do nemocnice som už fakt nechcela ísť a uvedomila som si,že mi chodí po rozume kniha "Jedz, modli sa a miluj". Neviem, proste som na ňu myslela. Išla som do obchodu (veľký výkon.., to že som si ju išla kúpiť! urobila som, čo som chcela-to je presne to, čo aj Ty potrebuješ urobiť), kúpila posledný výtlačok v češtine, začala čítať a totálne.., ale totálne som sa v tom celom príbehu našla. Bolo to to prvé, čo ma ako-tak zaujalo. A potom prišlo do rany niekoľko ďalších vecí, ale to je fakt na dlho. Čiže.., TY a len TY si dôležitá sama pre seba. TY si cesta.
Počúvaj sa..., naozaj to vnútro vie, čo robiť:). Ver mu:).
Hm, myšlienky na jedlo..., s touto dg sa bojuje dlho, v podstate celý život. U mňa sa to nejako upratalo..., sú menej nutkavé..., oslabla intenzita. Beriem ADP aj lieky na napätie, určite to má svoj podiel. Ale medzičasom som našla prostriedky, ktorými sa viem "resetnúť", ak som príliš vzťahovačná..., nahnevaná..., alebo sa cítim ublížene. Pred rokom by som skončila nad hajzlom... .

Môže byť alebo to mam teraz len zvýšené,pretože i pred tým som mavala problém s "nič nerobením" :/

Možno máš len nutkavú potrebu stále niečo robiť... spaľovať energiu. Anorektičky ju majú veľmi často. Ich vzťah ku pohybu býva mnohokrát horší ako k jedlu.

ďakujem andie66. Snád to pomaly ale isto pôjde :/
Len treba chcieť. Problém mam však aj nič nerobiť a pritom zafuka trošku vietor a už padam. Musím sa mať asi (určite) viac rada a dopriať si aj nič nerobenie :)
A hlavne tú váhu vyhodiť!!!
Doteraz som sa stále všetko snažila kompenzovať pohybom, no už sa snažím viac sa šetriť.
Normálne mi pripadá, že sa mi k PPP pripojila ešte mánio-depresia alebo minimalne hypománia. Ale nie je snád až tak zlé :D asi budem skôr len hypochonder :D

Ahoj, nekompromisne a bez ľútosti vyhodiť váhu do smetí. Skús sa úprimne, ale naozaj úprimne opýtať samej seba, čo by si chcela. Buď egoista a mysli teraz len na seba. A odporúčam prechádzky. Mne hrozne pomohli. Každý deň, aj na silu, ísť von. Ja som mávala hrozné napútie, kopec hnevu v sebe. Doslova sa naser a kop do kameňov, nadávaj na všetko, čo Ťa štve, rob, čo chceš! Ak si slabučká, tak pekne po troške, veľa spi a niečo pre seba vymysli.., niečo fajnové:). Držím palce!