Robím v jednej nemenovanej firme dosť zodpovednú robotu už od skončenia VŠ viac ako 5 rokov, kancelárska robota, celý deň pri PC. Už niekoľko mesiacov (ak nie viac ako rok) sledujem, že sa mi do práce ťažko vstáva, už ráno som rozladená, že tam vôbec mám ísť, príde mi to ako strata času, že by som deň vedela využiť aj lepšie (ako sa zabiť na pol dňa do kancla a čumieť do pc) a nezlepšuje sa to. Inak mi v živote v podstate nič nechýba, som šťastný človek teoreticky, bývam na skvelom mieste so skvelým mužom, mám robotu skvelú v odbore, blízko, platia načas atď. Len v práci je opak pravdou- nenaplňa ma, skôr stresuje a vyciciava (článkov o pozitívnom myslení som už prečítala kvantá-previesť do praxe je ťažšie), v práci všetko beriem príliš vážne a do zblbnutia kontrolujem. Keď si predstavím niektoré povinnosti, ktoré sa mi ročne opakujú a mám už k nim odpor, chytá ma stres a nie je mi dobre (niekedy aj fyzicky) , mám pocit, že nežijem iba prežívam, nič ma nebaví ani vo volnom čase, ťažko sa odreaguvávam, v podvedomí pracujem aj doma. Myslím, že karierny postup mi tu nehrozí, aspoň o tom neviem, ani neviem či by som to vôbec chcela. Mám pocit, že toto nechcem robiť celý život (deti nemám ešte, možno to ma zachráni časom). Komenty typu- bud rada, že máš robotu, váž si to, naozaj chápem (aj týmto sa rada ukľudnujem-nepomáha). Verte mi, snažím sa myslieť pozitívne, kým ma táto nespokojnosť nechytí, zmierovať sa s tým-hentým a byť rada, že vôbec nejakú prácu mám, byť vďačná, ale je to len dočasné ukľudnenie, negatívne myšlienky sa vracajú... Zaujímalo by ma, či ste sa niekto s takouto nespokojnosťou až odporom v práci stretli a ako ste si vedeli pomôcť? Je toto vyhorenie? Za skúsenosti zo života a praxe vopred ďakujem.
Práca - vyhorenie
Niekde som čítala, že je potrebné meniť prácu každých 5-6 rokov (nejaký psychológ tvrdil), akože v dnešnej dobe, keď práce nie je prebytok si to neviem predstaviť v praxi, ale pre niektorých jedincov, vrátane mňa by to bolo asi potrebné;-):-) alebo sa nájde niekto, kto sa s tým dokázal zmieriť a pracuje len kvôli peniazom, napr.?
rado sa stalo...za skúsenosti sa najviac platí :-) preto je potrebné sa vzdelávať :-)
rado sa stalo...za skúsenosti sa najviac platí :-) preto je potrebné sa vzdelávať :-)
Ďakujem za cenné názory;-)
Človek po škole je vyplašený, neznalý, takže ľahko spadne do takej pasce a uvedomí si to až neskôr, keď získa prax, skúsenosti.
presne o tom, sa na nižšie uvedenej stránke pojednáva...všetko si treba odkomunikovať vopred, až potom sa rozhodnúť či áno, alebo nie, lebo potom sa ľahko môže stať, že sa pracovné podmienky menia za pochodu, až sa nestíhaš čudovať...
treba sa pýtať: aký je zaškoľovací proces, kto bude nadriadený...koľko kolegov, proste klásť otázky...mnoho personalistov, či vedúcich dáva na pohovore priestor, tam je čas na otázky tohto typu, akonáhle povieš, že nemáš otázky, myslia si, že si nesvojprávny typ, ktorý potrebuje prácu, akúkoľvek, len nech je...a s takým človek je ľahké manipulovať
Ja som začala pracovať preto, že práca v odbore, bola možnosť, ale po čase ma to nenapĺňa, tiež nevidím posun vpred, všetko čo príde nové, sa rieši formou príkazov, a veľakrát to je proti logike, komplikovanejšie...do budúcna by som riešila aj konkrétnosti pred nástupom, nielen začať robiť a nevedieť čo, nech ťa hodia kde im vyhovuje (ale zasa niekde bolo treba začať)...asi sa potrebujem už posunúť vpred akútne...a práca ako koníček, ráno radosť, nielen povinnosť a stres, že človek ide do práce- to je môj(neviem či reálny) sen...
úplne súhlasím s Radoslava123, ďakujem za jej príspevok, nakoľko tiež som si niečo z neho odniesla..
môj názor je ten, že určite zažívaš syndróm vyhorenia, s ktorým sa však dá pracovať, len treba chcieť
pred niekoľkými rokmi som začala pracovať na pozícii, ktorá ma neskutočne bavila, pomaly ale iste, som si prestala uvedomovať, že trávim v práci nadčasy, víkendy, že sa mi nechce domov /slobodná, bezdetná/...rušila som stretnutia s priateľmi, až som postupne začala nadobúdať pocit, že práca sa premieňa na rutinu, neposúvam sa, len vykonávam tie isté úkony, jediné čo ma tešila, bol pokec so zákazníkmi /to nikdy nie je nuda :-)/ avšak, čím ďalej tým častejšie som prichádzala na to, že sa cítim nejak otupene, nechcelo sa mi už ani nič zlepšovať, vymýšľať, prestávalo ma to tam baviť...až som prečítala niekde článok, kde písala psychologička o tom, že človek, ktorý miluje svoju prácu, berie ju ako koníček, nevidí prechod za hranicu, ktorá určuje kedy treba prestať pracovať a ísť relaxovať..to ma nakoplo, postupne som začala organizovať stretnutia s kamoškami, kávičkovanie, a aktivity mimo práce...avšak, to nebolo jediné, z práce som odišla, bola tri mesiace bez práce a nastúpila do novej, kde som pomaly rok a pol a riešim odchod, pretože: nemám sa kde posúvať, mám pocit, že mám na viac, už v nej nevidím hlbší zmysel a ja mám rada zmenu,, potrebujem cítiť, že moja práca má zmysel, napĺňa ma a vnímam spätnú väzbu na výplate, ako aj v samotnej práci...
moja rada znie: dať si čas na premyslenie, čo vlastne nechcem, čo chcem, a hľadať informácie o tom, mne pomohla veľmi táto stránka, snád ju tu nevymažú, vrelo odporúčam a držím ti palce, nevzdávaj sa, ale uvažuj o zmene:-)
ziskejdobroupraci.cz
úplne súhlasím s Radoslava123, ďakujem za jej príspevok, nakoľko tiež som si niečo z neho odniesla..
môj názor je ten, že určite zažívaš syndróm vyhorenia, s ktorým sa však dá pracovať, len treba chcieť
pred niekoľkými rokmi som začala pracovať na pozícii, ktorá ma neskutočne bavila, pomaly ale iste, som si prestala uvedomovať, že trávim v práci nadčasy, víkendy, že sa mi nechce domov /slobodná, bezdetná/...rušila som stretnutia s priateľmi, až som postupne začala nadobúdať pocit, že práca sa premieňa na rutinu, neposúvam sa, len vykonávam tie isté úkony, jediné čo ma tešila, bol pokec so zákazníkmi /to nikdy nie je nuda :-)/ avšak, čím ďalej tým častejšie som prichádzala na to, že sa cítim nejak otupene, nechcelo sa mi už ani nič zlepšovať, vymýšľať, prestávalo ma to tam baviť...až som prečítala niekde článok, kde písala psychologička o tom, že človek, ktorý miluje svoju prácu, berie ju ako koníček, nevidí prechod za hranicu, ktorá určuje kedy treba prestať pracovať a ísť relaxovať..to ma nakoplo, postupne som začala organizovať stretnutia s kamoškami, kávičkovanie, a aktivity mimo práce...avšak, to nebolo jediné, z práce som odišla, bola tri mesiace bez práce a nastúpila do novej, kde som pomaly rok a pol a riešim odchod, pretože: nemám sa kde posúvať, mám pocit, že mám na viac, už v nej nevidím hlbší zmysel a ja mám rada zmenu,, potrebujem cítiť, že moja práca má zmysel, napĺňa ma a vnímam spätnú väzbu na výplate, ako aj v samotnej práci...
moja rada znie: dať si čas na premyslenie, čo vlastne nechcem, čo chcem, a hľadať informácie o tom, mne pomohla veľmi táto stránka, snád ju tu nevymažú, vrelo odporúčam a držím ti palce, nevzdávaj sa, ale uvažuj o zmene:-)
ziskejdobroupraci.cz
Radoslava123 - ďakujem za vyčerpávajúcu odpoveď (analýzu), dobrý odhad-celkom sa mi to na mňa podobá:-)asi je fakt čas sa posunúť ďalej, nečakať na zázrak...
Psychiater by ti určite povedal, že to vyhorenie je a ani by si sa nenazdala, už by si mala predpísaných za hrsť liekov ráno, za hrsť liekov na obed a za hrsť liekov večer bez toho, aby ťa niekto čo i len poriadne vyšetril, či sa s tebou normálne, ľudsky porozprával. Ak ti môžem poradiť, rozhodne nikdy nechoď k žiadnemu psychiatrovi, lebo ak raz začneš brať psychiatrické lieky, tvoj mozog bude totálne odstavený, skoro ako keby bol mŕtvy, stratíš pamäť, stratíš schopnosť logicky myslieť, stratíš šikovnosť rúk a zmeníš sa, čo sa týchto schopností týka, na úplný opak takého človeka, akým teraz si. Predpokladám, že si šikovná, inteligentná a múdra, keď máš VŠ a že máš aj pamäť, IQ a schopnosť logicky myslieť na vyššej úrovni ako má väčšina ľudí, tak si to nepokaz braním psychiatrických liekov. Človek, ktorý také lieky berie, sa cíti, ako keby bol totálne ožratý a dokonca tak ešte aj vyzerá. Ja osobne by som tvoj problém za vyhorenie neoznačila. Skôr si myslím, že ty nie si asi do povahy ten typ, čo by vydržal robiť jednu a tú istú prácu celý život. Ty si asi povahou skôr ten typ, čo potrebuje zmenu. Potrebuješ proste stále nové podnety, stále sa niečo nové učiť, HĽADAŤ tie správne spôsoby na riešenie problémov, HĽADAŤ tie správne spôsoby, ako čo najrýchlejšie zvládnuť pracovnú činnosť takú a onakú a keď ich už nájdeš a zavedieš do praxe, potom vlastne v skutočnosti zistíš, že vďaka tebe a tvojim dobrým nápadom to tam v tej práci síce všetko skvele funguje, ale keďže všetky tie správne spôsoby na riešenie problémov, ktoré si hľadala, si už našla, všetky tie správne spôsoby, ako čo najrýchlejšie a najefektívnejšie zvládnuť pracovnú činnosť takú a onakú, ktoré si hľadala, si už našla, tak ty už vlastne teraz nehľadáš (nepoužívaš logiku, rozum, schopnosť hľadať riešenia, čiže netvoríš...), ale iba stereotypne dookola opakuješ to, čo si v minulosti urobila už 1000-krát, ale v minulosti si musela najskôr hľadať riešenie (a práve to bolo to, čo ťa na práci napĺňalo, lebo hľadanie riešenia na daný problém sa rovná používaniu logiky, rozumu...) a až potom tú prácu urobiť a teraz už tú prácu vykonávaš rutinne, bez TOHO HĽADANIA. A práve TOTO HĽADANIE, to bolo to, čo ťa na práci napĺňalo, bavilo, tešilo a prinášalo ti dobrý pocit z dobre vykonanej práce. No po toľkých odpracovaných rokoch HĽADANIE vymizlo a práca zostala. Takto by som charakterizovala tvoj problém. Jediná šanca, ako si ten problém vyriešiš, je tá, že zanecháš prácu terajšiu a nájdeš si prácu inú. Takú, ktorú si ešte nikdy nerobila. Takú, ktorá bude plná HĽADANIA spôsobov, ako vyriešiť taký a onaký problém. Takú, ktorá bude plná HĽADANIA spôsobov, ako tú a tú pracovnú činnosť v rámci svojej práce vykonať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Takú, ktorá ti dá príležitosť na toto HĽADANIE (čiže využívanie logiky, rozumu, tvorby dobrých nápadov a ich využívania v praxi...), lebo kým ešte nebude tvoja práca do detailov tebou preskúmaná a preriešená, kým ešte stále bude tebou čo HĽADAŤ, zlepšovať, vylepšovať, tvoriť, dovtedy ťa bude práca baviť. Ak sa však už po niekoľkých odpracovaných rokoch stane práca pre teba iba súhrnom opakujúcich sa činností a to HĽADANIE riešení a predostieranie nápadov tam už bude chýbať, práca sa pre teba stane nudnou a nastane čas na odchod zo zamestnania a na nájdenie si zamestnania iného. Inak povedané - môže existovať taký typ človeka, ktorý sa postaví do fabriky pri pás a bude dávať pečiatky na krabice a vydrží pri tej práci celý život. Nebude mu prekážať, že nepoužíva rozum, logiku, že nemá príležitosť HĽADAŤ spôsoby na riešenie problémov. Lebo mu vyhovuje stereotyp. Ak by však niekto do fabriky pri pás postavil teba a sľúbil ti mesačný plat 6000 €, nevydržala by si tam ani deň, lebo by si mala pocit, že z toho stereotypu a z tej nudy zošalieš a radšej by si odišla. Nech by teoreticky existovali dvaja muži - Jožo a Fero a obaja sú vyučení kuchári. A majú aj dosť peňazí, aby sa stali podnikateľmi a otvorili si vlastnú reštiku. Jožo sa zamestná vo fabrike pri páse v Nemecku a bude tam dávať pečiatky na krabice celý život a bude šťastný a spokojný. Nebude chcieť robiť to, čo je vyučený. Lebo je to človek pasívny, neochotný tvoriť. Fero si otvorí vlastnú reštauráciu, bude si sám vmyýšľať stále nové a nové recepty, bude sa pýtať hostí, či im chutilo, či sú spokojní, zapíše si do poznámkového bloku, že pani s celiakiou sediaca pri stole s deťmi sa práve spýtala, či majú nejaký bezlepkový alebo bezlaktózový koláč, alebo aspoň palacinky a o tri dni nato už má na jedálnom lístku celú paletu bezlepkových a bezlaktózových sladkých pochúťok. Fero bude svoju prácu milovať a neprestane ju robiť nikdy. Neustále bude HĽADAŤ spôsoby, ako vyhovieť ľuďom, ako sa zlepšiť, neustále bude HĽADAŤ nové nápady. No keby ho niekto postavil do fabriky pri pás a prikázal by mu dávať pečiatky na krabice, nevydržal by tam ani deň. Lebo je to človek aktívny a tvorivý. Aj ty si aktívna a tvorivá, ale na tvojej terajšej práci pravdepodobne už nie je čo vymýšľať, tvoriť, všetko beží a tvoj tvorivý duch trpí. Preto potrebuješ zmenu zamestnania.
