Môj problém je rodina, s kt. bývam a priateľ, s kt. chodím 5 mesiacov. Odmalička som bola vychovaná v disciplíne, prísnosti, v detstve mi zomrel otec, žijem v dome s mamkou, babkou a sestrami. Mamku si veľmi vážim, urobila pre nás a stále robí maximum čo jej v silách, keď je na výchovu úplne sama.
Mám priateľa, ktorého už poznajú, chodí k nám 2-3 krát do týždňa ( ako kedy) a keď príde, tak ležíme na gauči, bozkávame sa (v medziach normy) samy v izbe. Lenze zdieľam izbu so sestrou a jej náramne prekáža, že si dáme pusu. Starej mame prekáža, že len nečinne sedíme a ona by bola rada, keby môj priateľ sám od seba napr. porúbal drevo, pomohol jej nosiť vodu na polievanie záhrady a ďalšie typicky mužské práce.
Nechcem ho nijako obhajovať, ale on nie je práve ten typ chlapa na takúto robotu. Myslím si však, že ak by som ho o to poprosila, tak by to urobil, lenže nechcem ho to pýtať (príde mi to aj také zneuživanie), keďže ani u jeho doma ma nepýtajú variť, upratovať atď.
Rodine taktiež prekáža, že je taký tichý, veľmi s imi nekomunikuje. On je proste taký, má takú povahu. Aj v spoločnosti jeho kamarátov je taký tichší. Prednedávnom pri odchode od nás nepovedal dovidenia či dobrú noc a starej mame to strašne vadilo a začala mi vytýkať, že ona by s takým chlapom čo nepozná ani slušnosť nebola. Spal u nás dvakrát a to sme ležali v posteli do obeda, taktiež babka mala s tým problém, očakávala, že sa ospravedlní za to a pomôže jej s prácou.
Prosím vás, poraďte mi, čo mám robiť? Konečne som spoznala chlapca, kt. sa ku mne správa s úctou, váži si ma, je ku mne úprimne, milý, pozorný, neuráža ma, má ma rád. Viem, že on nie je ten typický ,,muž" aký by mal byť, viem, že by sa mohol správať lepšie, nebyť taký pohodlný a tak, uvedomujem si to, že by mohol vaic komunikovať, ale zároveň akceptujem jeho povahu, každý sme nejaký.
Boi ste v podobnej situácii? Mám mu to povedať ako ho berú u nás doma? Mám sa s ním rozísť?
