Chcem konecne zacat zit!

Príspevok v téme: Chcem konecne zacat zit!
recovery

Ahojte, minulu jesen som zacala s chudnutim, ktore sa mi teraz vymklo z pod kontroly. Momentalna mam vyse 15kil dole a zacali mi vyliezat kosti, kazdy kdo ma pozna dlhsie mi vravi ze mam anorexiu, ze som to s tym chudnutim prehnala ale ja s tym nedokazem nic urobit.

Jasne, vadi mi to, ze ked lezim na boku, odieraju sa mi kolena o seba, ze ked lezim mi trcia rebra, postojacky mi lezu bedrove kosti, ze najst v obchode nieco co by na mne neviselo je umenie, ze ked sedim mam taku medzeru medzi stehnami ze by sa tam vosla este polovica dalsej nohy, ked lezim tak mam bikinovy most, ze mi trcia klucne kosti a pomaly uz aj tie na hrudi, ze uz nemam ziadne prsia a pomaly ani zadok takze nemozem nosit sukne lebo v nic vyzeram hrozne... chcela by som pribrat mozno na tych 55kil teda skoro 10kil, lenze bojim sa jedla!

Nemam problem zjest hocico, ale tie mnozstva su hrozne... V najhorsom dokazem zjest na cely den len 100g syra a balicek chipsov, alebo nanuk, 3 kavy a keks, alebo musi tycinku, bebe keksy a napolitanku. Ked mam ,,pazavku" tak za cely den zjem napriklad balicek chipsov, tri napolitanky, cottage a zemlu s nivou. Nedokazem zjest varenu stravu, maso ani zeleninu a ked to zjem, tak si to vycitam. Obcas si vyvolam vracanie, ale bulimicka asi nie som pri tych mnozstvach asi nie. necvicim, jedinu aktivitu mam v praci plus rychla chodza.

Citim sa zle, aj psychicky aj fyzicky. Niekolko krat som skolabovala, momentalne som zas na PN-ke, menstruaciu mam, ale chodi si ako chce, nemam chut na sex co priatelovi celkom vadi, casto mi busi srdce, toci sa mi hlava, mam v sebe energiu ale ked ju chcem vybit tak ma zastavi to busenie srdca-bojim sa ze by som skolabovala, niekedy mavam krce, slabost...

Naladu by som charakterizovala ako ,,som na nervy" neprimerane reagujem, napriklad dokazem spustit hadku za hociajaku sprostost, casto pouzivam vetu ,,s***m na to" , mam pocit ze sa idem zrutit, nenavidim sa za to, co robim a ze to nedokazem zmenit, nedokazem plakat, spomalene reagujem, akoby som ,,mala vecne na haku" uz koli tomu som bola aj ,,na koberci u sefky" flakam robotu, som tam len koli vyplate, mam pocit, ze zijem len zo dna den... nemam samovrazedne myslienky, len taky pocit, ze neviem ako dalej, ako zit normalne, neriesit kolko som kedy zjedla, kolko vazim, ci bude zajtra na vahe mensie cislo, bez staleho ,,bodychecking", bez klamstiev, ze som v poriadku...

Lenze problem je v tom, ze toto odhodlanie na ,,recovery" mi vzdy vydrzi len par dni, a potom to padne. Stres, hadka, uzkost, zmena na ktoru sa vopred nepripravim-a zas odmietam jedlo... potrebujem podporu,ale uz mi nikto neveri, ze s tym nieco urobim... Nemam narok ani na liecbu v nemocnici, stacionar takisto 0 bodov, kedze pracujem, terapie by som casovo asi takisto nezvladala, kedze si nedokazem zvyknut na hocijakeho terapeuta a jediny komu sa dokazem vykecat je 150km odo mna... Nepoznate niekoho fakt dobreho v Bratislave? (robim ranne takze skor niekoho, kto by mal na mna cas v poobednajsich hodinach, najlepsie ruzinov a okolie)

Dakujem

recovery

cely zivot som bola ,,odpad spolocnosti" bola som z toho v depresii a nakoniec sa nieco vo mne zlomilo... neviem to blizsie popisat, ta zmena sa vo mne vyvijala postupne asi tak rok dozadu az sa nakoniec moje momentalne zivotne kredo pozmenilo na: ,,kdo do teba kamenom ty do neho sekerou" zacala som pohrdat ludmi, spolocnostou ako-takou, aby som sa dokazala odosobnit od pocitu, ze som nula, spolocensky odpad a kedze som bola odjakziva nemilovana, nakoniec som sa zariadila tak, ze sa nemusim nikomu o nic prosit, a ludi beriem ze su na svete len ,,do poctu"...lenze toto niesom ja, toto zo mna urobilo moje okolie, nedokazem nikomu prejavit city, naklonnost, pretoze mam strach z odmietnutia, z naviazania sa a nasledneho vysmechu a pohrdania okolim

lombardo1981

Brániš sa, aby ľudia neprišli na to, aká v skutočnosti si. Akou sa teda cítiš... slabou. PPčkárky neustále hrajú nejakú hru. Najmä o tom, ako všetko zvládajú ľavou zadnou. Ale nezvládajú. Predovšetkým svoje emócie. Máš strach, že stratíš seba. No ak sa zbavíš anorexie, seba nájdeš. Svoje skutočné ja. A nie to, ktorým sa prezentuješ. Bojíš sa, že ťa ľudia potom budú odmietať? Že pre nich nebudeš dosť dobrá? Že ak ťa budú považovať za slabocha, tak ťa budú ponižovať alebo zneužívať?
Prečo sa nechceš vzdať svojej pretvárky? Pretože ťa ničí? Pretože ti dáva najavo, že žiješ? Pretože uspokojuje tvoju potrebu po samoľútosti? Prečo si vlastne myslíš, že si tú bolesť zaslúžiš?
Jednu vec ti poradím. Nepestuj v sebe tie negatívne pocity. Nie kvôli človeku, ktorý ich vyvolal (a vyvoláva). Lež kvôli sebe. Nezaslúžiš si ich.

recovery

nebojim sa jedla ako-takeho, skor velkych mnozstiev, takze skor asi ten strach z pribratia...a z toho, ze si nebudem vediet kompenzovat problemy (vlastne sebaposkodzovat sa hladovanim), vnutri sa stale z niecoho obvinujem, len to nedavam najavo-je to taky ochranny pancier to vysoke sebavedomie, verbalna agresivita a vulgarnost, tym davam najavo, ze k sebe pustim malo koho, kedze mam pravdepodobne vypestovany odpor k ludom

lombardo1981

Jedlo je len pozlátka. Tvári sa, že niečo dáva. Ale len berie. Myslím, že si na to už prišla aj sama.
Prečo vlastne stroskotali tvoje pokusy o "normálne" stravovanie? Strach z pribratia? Strach z jedla? Strach, že stratíš kontrolu?

recovery

u psychiatra som bola v juni, ale predpisal mi len Neurol najmensi podla potreby a nejaky stabilizator nalady v nizkych davkach, depresiu mi nediagnostikoval... vraj som len vycerpana a vystresovana z nedostatku zivin a ze sa to upravi ak zacnem jest tolko, kolko potrebujem, tak som sa na lieky vykaslala a aj pre utlm, ktory mi tie lieky sposobovali...

recovery

predtym som bola taky depresivny typ: nizke sebavedomie, bola som ticha, utiahnuta...az potom som sa zaclenila do zivota s pomocou psychologa...ziskala som sebavedomie, prestahovala som sa, nasla si pracu ale chudnut som neprestala... hociajky problem som riesila odmietanim jedla...az som nakoniec skoncila na urgente v ruzinove a hned ako som podpisala papiere uz som si stahovala veci k priatelovi

asdf12345

ako ten psycholog moze byt ako podporna terapia ale nemyslim si ze ako hlavna alebo jedina. Mozno si to neuvedomujes ale moze to byt uz aj fyziologicke (depresia) sa neprejavuje iba zlou naladou a nechutou k zivotu... Myslim si ze to nieje ziadna hanba zajst za psychiatrom a on ti urobi vysetrenia a pravdepodobne nasadi lieky (antidepresiva) ktore ti pomozu zmenit stav aj myslenia a prestanes sa bat toho jedla. O to skor ze si mlada baba, vobec sa nemusis bat ze budes potom brat lieky az do konca zivota... vacsinou ich beres iba urcity cas cca 1 rok. Vies aj ten nedostatok vyzivy ktory dlhodobo mas urobil svoje a ovplyvnil psychiku (zmenil metabolicke ptocesy v mozgu a hormonalnu rovnovahu ktora ma tiez vplyv na myslenie a spravanie) takze urcite odporucam psychiatra.

recovery

skor by som potrebovala psychologa... vykecat sa, poradit sa s nim, ako dalej, ako vyjst z toho ,,vakuu" odmietania jedla, ako riesit problemy inym sposobom atd. nechcem takto zit vecne...mam 21 rokov a zivot pred sebou.