Rady a skúsenosti pri PPP

Uz to tu riesim asi len sama so sebou, ale predsa este som sa chcela aj s vami poradit ohladne jedal. Treba zacat hned normalne sa stravovat?Alebo ste zacali postupne si pridavat?
A co sladke? Zaradili ste si aj to do jedalnicka? I vecer napr.?
Ako bojovat s tym, ze obycajna ryza, zemiaky ci pecivo maju pomerne velky obsah cukrov a i napriek tomu ich prijimat? Mam s tym stale problemy. Sledujem si vahu i ked nechcem. Este stale nejem normalne porcie a neklesa mi...bojim sa toho, ze co to bude (aky rapidny narast) ked zacnem :(

Vaha mi uz neklesa, ale stale to nie su bezne porcie co jedia ostani....bojim sa toho, ze ako to bude ak zacnem jest este viac :(
Snazim sa vsak jest z kazdeho.

Nikto nic? Ziadne skusenosti so zmenou stravovania?

Dakujem!
Zatial sa drzim...no stale ma prenasleduju tie hnusne myslienky. Ach, tak by som ich poslala niekam do kelu....
Stravovat sa snazim normalne i ked su to pomerne mensie porcie. Bojim sa toho ako telo bude reagovat na zmenu stravy. ake mate s tym skusenosti ked ste sa zacali pomerne normalne stravovat?

Averka, veľmi Ti držím palce nech sa Ti to podarí:-)

Ahojte! Co nové? Ja som išla na návštevu k svojej sestre, ktorá býva v úplne inej časti SVK, tá keď ma po dlhej dobe zbadala, bola zhrozená. Jemne som sa jej priznala. Pomohlo mi to, pretože, doma nemôžem rodičom povedať ako je to vlastne so mnou (pretože by boli z toho veľmi naplašení). Síce som tu len na 4 dni (dnes už idem domov) tak som si uvedomila zopar vecí. Som naozaj chudá!A veľmi (46kg)! Jem veľmi málo. Telo nevládze. Škodím si. Je to choré. A chcem to zmeniť! Sestra mi tu ordinovala dávky jedla a pomáhala si to všetko uvedomiť. Dokonca mi aj image zmenila (ostrihala som sa po 10 rokoch). To je vhodné,kedže som dosť lipla na svojich dlhých vlasoch (po pás). Človek nemá byť naviazaný na také veci. Či už sú to vlasy, váha, telo, výzor.
Viem, že ked prídem domov bude to už len lepšie. Teda dúfam, prípade sa k nej vrátim :) Inak je aj vyštudovaná psycholog. ale vraj ma tak nerieši,lebo to sa pri sestre ( v rodine) nedá :)
Tak držme si všetky palce, nech tá hnusná PPP ide do kelu!

Ja som si tiež dosť skoro uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Ale nedokázala som do seba nič dostať, nedokázala som sa prinútiť. Takže som to napokon vzdala. Liečiť som sa začala až, keď som prešla do purgatívnej anorexie. Lenže sa nedokážem zbaviť pocitu, že som tam išla iba preto, že som si myslela, že trpím bulímiou. A tá predstava bola pre mňa neakceptovateľná. Viac mi vadilo to, že som si čoraz častejšie uždibávala ako to, že som si uždibávať nechcela.
Je super, že si to začala riešiť tak skoro. Čím viac by sa anorexia stávala tvojou súčasťou, tým horšie sa jej potom človek zbaví. Keď sa niečo stane zvykom, zvykom, o ktorom je človek presvedčený, že sa ho nikdy nezbaví, čím dlhšie si uvedomujú výhody, ktoré im prináša, čím viac ignorujú nevýhody. Najhoršie je, keď ňou začnú svoje okolie manipulovať, využívať ju na svoje ciele, pomstu, na vytvorenie svojej výnimočnosti. Jednu takú som stretla. A priznám sa, že ona je jediná, s ktorou som to vzdala.
Silno ti držím päste. Nevzdávaj sa. :)

Fuha, no to más teda riadne skúsenosti s PPP.
Zaslúžený boj.
Ja som tiež mala fázu zvracania (purg.ano). No už dlhšie sa držím. Pevne verím, že bulímia ma nečaká za dverami :(
Ale keď tak teraz rozmýšlam nechuť a odpor k jedlu som ako taký ani nemala (nemám).
Snažím sa to takto na začiatku radšej podchytiť. Aby sa to nerozvynulo viac. Psychicky by som to asi ani nezvládla.
Som normálne rada, že som si to všetko uvedomiala, lebo spadnúť do tejto pliagy je naozaj lahké a vysekať sa von je horšie.

Keď som ešte trpela anorexiou, tak to išlo sťažka. Bojovala som s každým sústom. No keď som sa prehupla do bulímie, už to nebolo také zlé. Bulimičky až taký veľký odpor k jedlu nemajú. Počas záchvatu určite nie. Takže jedenie mi až taký veľký problém nerobilo. Skôr ten strach z pribratia. Aj ja som videla ako sa mi ukladá každí sústo do zásoby. Ale len kvôli tomu, že som si zakázala kompenzovať (zvracanie, tabletky na chudnutie, diuretiká, cvičenie). Je to niečo podobné ako u teba tá fyzická aktivita.
Spočiatku som to brala ako sara, ale vždy to skončilo rovnako. Opäť som začala manipulovať s jedlom. Striktne som sa vyhýbala všetkému, čo bolo zakázané. Ale vždy, keď som sa najedla, nikdy som nebola uspokojená. Nikdy som nemala ten príjemný pocit z jedla. Vždy som mala chuť na niečo sladké. A ovocie v podstate nefungovalo. Spočiatku aj áno, ale potom už nedokázalo uspokojiť moju túžbu po sladkom. Je to ako, keď máš na niečo neovládateľnú chuť. No nikdy si to nedáš. Teraz, keď mám chuť na čokoládu, dám si napríklad 3 kocky a je. Viac ma nezaujíma. Ale na druhej strane, vtedy by som si len tri kocky nedokázala dať. Buď všetko, alebo nič. A toto som sa postupne musela naučiť. Dala som si záväzok, že každý deň si dá nejakú malú sladkosť. Takže som si každý deň niečo kúpila. Nikdy nie viac. Aby som doma nemala zásoby, ktoré by ma lákali.
Ale u anorektičiek je to trocu iné. Niektoré majú vyslovený odpor k jedlu (ja som patrila medzi ne), niektoré si ho "len" odopierajú. Na začiatku som sa začala ešte viac nenávidieť. Pretože som do seba dávala niečo, čo bolo pre mňa horšie ako pohľad na moju matku. Ani neviem ako ma to napadlo ísť za záchod to dať z seba von. Keď som to urobila, prišiel taký oslobodzujúci pocit. Už viac som nemusela trpieť tú nenávisť k sebe. Aspoň tú časť, ktoré bola spôsobená jedlom. A takto sa začala moja purgatívna anorexia. Ale nejedla som veľa. Možno každú hodinu som vliezla do chladničky a odždibla si za náprstok trebárs šunky. A potom som šla na záchod. Takto to pokračovalo až po moju prvú hospitalizáciu, z ktorej som mimochodom zdúchla. Tam som začala jesť trochu viac... viac ako som si predstavovala. A samozrejme všetko išlo von. Čiže som si o sebe myslela, že som bulimička. No ňou som sa stala až po prvej hospitalizácii v Pezinku. Vtedy som tam bola jediná anorektička. Síce debaty PPčkárok tam boli vyslovene zakázané, ale babenky si z toho zákazu veľa nerobili. Keby si počula tie oduševnené príhody. Tuším doteraz som s toľko nenasmiala. Ale inak to boli v podstate veľmi zhubné príbehy.

To je super, že si sa z toho vyškribala :)

Snáď budem mať na to dosť síl i ja. A to si z dňa na deň začala jesť alebo ako sa to vyvíjalo?