Ahojte,
mám 30 rokov a zhruba od puberty znášam depresívno-úzkostné epizódy s väčšou či menšou intenzitou - závisí od ročného obdobia a životných situácií. Lieky by som užívať nechcel alebo sa k nim neviem odhodlať (dávnejšie som ich už užíval na spomínanú úzkostno-depresívnu poruchu). IQ mám na rozhraní geniality a umeleckú povahu. Prežívam celú paletu pocitov na pomyselnej emočnej škále, ešte pred týždňom napríklad na rande s babou som bol totálne zamilovaný, vzápätí viem prežiť totálne prázdno ako reakciu na najmenší neúspech, v tomto prípade to, že to s ňou nevyšlo. Podobne reagujem na všetky životné okolnosti, záplava dojmov, melanchólie a emócií zo mňa robí neskutočne senzitívneho človeka. Hlásim sa k odkazu všetkých tragických romantikov a umelcov so silným preciťovaním života, samovražednými myšlienkami (ale úprimne, na to nemám gule akosi momentálne, ak vôbec) a pocitmi samoty aj uprostred davu. Neviem, ako mám ďalej žiť. V ničom nevidím zmysel. Pripadám si pri tom ako prameň dobrej, čistej, zdravej vody, do ktorého čosi spadlo a zahatalo ho, takže nijako sa nemôže spustiť dolu do doliny, aby bol k úžitku a naplnil svoj potenciál. Prosím tých z vás, čo ste sa možno v mojich slovách našli, máte podobné problémy alebo mi len jednoducho rozumiete, aby ste sa ozvali, "pochválili", ako zvládate svoje úzkosti či depresie, nech nemám pocit, že som úplne sám a pred všetkými zdravými či "zdravými" okolo sa musím siliť usmievať, hoci vo vnútri sa cítim všelijako inak; som unavený z prázdnej spoločnosti, ktorá to o sebe často krát ani nevie.