Zdravím.
Mám 20 rokov, v podstate od nepamäti som mal OCD a depresie, ale neliečil som sa. Teraz to vyústilo do derealizácie a depersonalizácie..
Momentálne študujem v čr, mal som pár krát strašne silnú depersonalizáciu a rozhodol som sa ísť k doktorovi. Pán doktor mi predpísal trittico, ktoré som bral asi dva mesiace, no mal viac nežiadúcich účinkov ako žiadúcich, takže som prešiel na 30mg lerivon.
Liek mi pasuje, takže ho beriem už asi 2a pol mesiaca, no doktor mi predpísal aj Neurol, 0,25 lebo som začal mávať pocity, že sa zbláznim...
Teraz sa mi však strašne prihoršilo. Rodinné problémy boli vždy, no teraz vyústili až za hranicu absolútnej kritiky a absolútneho vrcholu a v škole sa mi taktiež nedarí, pravdepodobne ma vyhodia (za všetko môže derealizácia a depersonalizácia- študujem farmáciu na Karlovke, to je ako keby ste niekomu odtrhli ruku a kázali mu písať ňou).
Som stále v strese, podľa doktora je problém hlavne v tom.. Po novom som v neskutočnom tlaku a cítim strašný hnev. Neviem, či to robia lieky, ale bojím sa, že mám neako posunutý prah sebazáchovy. Nie ako takej, ale keď som niekde, predstavujem si ako práve zoberiem napr. kladivo a rozbijem okná v danej miestnosti a začnem kričať na ľudí a ublížim im, ako ich budem trieskať po hlave kladivom a kričať z celého hrdla. Bojím sa, že to urobím... stále cítim derealizáciu a depersonalizáciu ale neuvedomujem si to nonstop. Strašne sa bojím, tie myšlienky nie sú moje, keď vo vlaku oproti mne sedela tehotná pani, vkuse som myslel na to, že ak sa postavím, že na ňu spadnem a buchnem ju do brucha.
Dnes som sa cítil aj sa cítim strašne... ako keby sa mi duša roztrhla na tri kusy a je mimo mňa, necítim si končatiny, necítim že sú moje, vnímam ich ako cudzie a ak niekto o mne hovorím, seba rozumiem ako známu osobu z počutia, ktorá so mnou nekomunikuje. Je mi strašne, bojim sa že sa každou chvíľou zbláznim, zobral som si Neurol.. každý hovorí aký je to silný liek ale ja nič necítim.. len ma bolia končatiny.. utekal som na pohotovosť, ale nikto tam nebol a bál som sa, že ma vysmejú, že to nič nie je.. ja keď tam prídem, ani neviem čo mám doktorovi povedať je to tak strašne ťažké.. už nevládzem!
