Ahoj. Už dosť dlho rozmýšľam nad tým, či potrebujem nejakú pomoc. Tu je niekoľko dôvodov:
-Sociálna fóbia a malé sebavedomie...?
Keď sa rozprávam s ľudmi často sa červenám alebo hovorím úplné blbosti. Tiež keď som pred tabuľou v škole, u doktorky alebo keď sa rozprávam s niekým cudzím tak sa trasiem. Dokonca ani neplatím v obchode. Vždy dám kamarátke peniaze, aby šla ona, lebo ja sa hanbím. Nepíšem ani komentáre na sociálnych sietiach, pretože sa bojím reakce ostaných (ale v reálnom živote viem povedať svoj názor - dar aj prekliate). Aj som kvôli telesnej niekoľko krát vynechala školu - bojím sa, že sa mi budú ľudia smiať, keď mi niečo nevyjde, alebo pod. K tomu sa viaže ďalší dôvod.
-Sebanenávisť.
Nenávidím sa. Viem, že nie som najškaredšia, ale nemôžem sa mať rada. Ľudia mi hovoria aká som pekná atď. ale ťažko im môžem uveriť, keď ja to nevidím v zrkadle. Mám aj akné a preto si dávam aknecolor, aby som sa sama sebe aspoň trochu páčila. Dnes mi učiteľka, ktorá ma učí telesnú povedala, aby som si to nedávala, že mi to aj tak len škodí a budem to môcť mať len ak mi to doktorka predpíše a ja neviem čo mám robiť, pretože bez toho make-upu nedokážem ani vyhodiť smeti. A moje vlastnosti - všetko proste, tak rada by som sa zmenila, ale nejde to a nenávidím sa. Viem, že som milá niekedy až príliš dobrá, ale som aj hrozný človek, hrozná dcéra. Rodičia na mňa vôbec nemôžu byť pyšní, nevyhrávam medaile a trofeje ako môj (o 7 rokov starší) brat. Mám max. 2 kamarátky, stále sedím doma na riti, kde si čítam alebo pozerám seriály. Už sa aj hrozne učím. Vlastne sa učím veľmi dobre, mám jednotky a dvojky. No kedysi to boli samé jednotky a mám pocit, že nie som dosť dobrá. Proste nie som dosť dobrá. Neviem čo ma núti takto zamýšľať - možno to, že je stále niekto predo mnou? Možno to, že keď dostanem 2 rodičia si myslia, že som hrozná? Áno, viem, že len chcú aby som mala dobré známky, dobrý život, ale niekedy sa cítim tak hrozne keď berú tie dobré známky za samozrejmosť a keď dostanem 2 cítim ako úplny looser (samozrejme mám aj 3,4,5 nie je to tak že by som mala stále také dobre známky, ale je to častejšie ako tie horšie). No a dokonca niekedy keď už je toho na mňa naozaj veľa sa sebapoškodzujem. Ďalej som stratila chuť do jedla. No a ďalšia vec je, že neviem kto som. Som tak citovo nerozhodná. Neviem to popísať. Určite mám veľa času to zistiť - mám 12 a to je ďalší problém. Kvôli veku si nedokážem nájsť kamarátov. Mám veľké problémy s mojim vekom, vyzerám oveľa staršie, správam sa staršie a všetci moji kamaráti (oh, vlastne mám asi dvoch) sú odo mňa aspoň o 4 roky starší. A každý deň počúvam \"nerob toto, nerob tamto, pretože máš len 12, nemáš vek na toto nemáš vek na tamto\" a ja si nemôžem pomôcť. Nikto ani neberie môj názor vážne, pretože mám 12.
Neviem či sú toto len nejaké blbé \"tínedžerské\" problémy alebo by som mala za niekym ísť. Rozhodne nie za rodičmi a kamarátmi, proste nie. Takže ďakujem za prečítanie a poprípade za rady.
N., 12
