Požadovaná funkcia je prístupná iba pre administrátorov

Nebavi ma žiť...

Príspevok v téme: Nebavi ma žiť...
bez_duse

Ahojte,

asi ma tu veľa ľudí skritizuje, ale aj tak to skúsim..predsa len negatívne odpovede môžem odignorovať a za každú podporu či dobrú radu budem vďačná.
Takže môj problém je, že už niekoľko rokov ma nebaví žiť, stále si hovorím, že sa to zmení, že niečo vymyslím, že sa niečo stane, ale nič, je to len čoraz horšie...
Som zdravá, mám kde bývať, mám čo jesť...mám vlastne toto všetko, ale nemám nič :( a uvedomujem si, že za všetko si vlastne môžem sama, no neviem to nijak zmeniť ani sa nijako postaviť na nohy, pretože moje myslenie je už na bode mrazu a totálne zlenivelo...a môžem si povedať čokoľvek, odpoviem si, že na čo keď aj tak ma to nebaví...
No takže čím môže byť ovplyvnená moja nechuť žiť: v prvom rade je to určite nezamestnanosť, ďalej vo vzťahu tiež nie som šťastná, mám len jednu kamarátku, žiadnych iných priateľov, ak bola aj príležitosť, nemala som chuť, radšej sa ľuďom vyhýbam, nemám žiadne záujmy, nič čo by ma bavilo...chcem sa zamestnať, ale nič neviem, školu mám, ale tá bola len z donútenia, takže je to len papieri, jazyk som mala niekoľko rokov, ale všetko som zabudla...a jazyky všade potrebujú...ale ja už nemám silu sa niekam prihlásiť, zase sa začať učiť...celé dni by som prespala, môžem spať 4,6, 8 alebo aj desať hodín, no som stále unavená a spala by som, z toho mám najväčšie potešenie, keď si lahnem a viem, že za chvíľku nebudem vedieť o živote...neviem sa už tešiť z ničoho....
keď výdem von a obzriem sa okolo seba, všetci sú na mňa až priveľmi dokonalí, všetci vzdelaní, rozumejú svojmu odboru, vedia minimálne dva jazyky a ja?? pripadám si ako keby som vyšla len základnú školu...a neviem ako ďalej...prihlásiť sa na nejaký kurz by možno bolo riešenie, ale čo dovtedy??? čo dovtedy kým sa ho naučím?? a aj to s odporom, lebo vôbec to nie je to, čo chcem, ale len preto, že musím...preto, že táto doba to vyžaduje..:( tak je to so všetkým...robím všetko len preto, že musím, nie, že chcem....a aj to je problém, čo ja vlastne chcem? zomrieť, to by som si najviac želala...psychológovi určite nepôjdem ani predpisovať si nejaké tabletky....ale ja naozaj neviem ako sa z tohto vyhrabem, je to už priveľmi dlho, aby som sa z toho dostala jedným šupom :( pomaly každý deň len plačem...je mi z toho zle...prosím dobré duše o rady, ale asi som beznádejný prípad :(

bez_duse

kukuricka1 ja aj keby som chcela pozbierať zvyšky energie, aj keď si myslím, že nie sú, tak neviem ako...niekto si povie, že to je najjednoduchšie povedať, ale ja naozaj neviem, snaha bola xy-krát, na dva dni som sa postavila, ale potom som padla ešte hlbšie ako predtým...preto ja už nevládzem...a aj keď sa snažím povedať si, že som spokojná a šťastná, je to len chvíľkový klam samej seba :(

kukuricka1

Ahoj, v takomto stave sa toho vela samo nezmeni..Musis sa prekonat a zozbierat zvysok energie a zabojovat o svoj zivot. To ze si v uplnej mizerii je normalne pre stav DEPRESIE. Nie je to prirodzeny stav, nie su to naozajstne pocity, pretoze su ovplyvnene touto chorobou.Je to choroba duse, z mojej skusenosti ti musim povedat, ze ja vidim cestu v odbornej pomoci. Dlhodobo su lieky skor na skodu, ale spociatku ti pomozu umelo zdvihnut naladu aby si mala vobec chut nieco pre seba
urobit. A hned nato nadviazat terapiu u psychologa..nie je to ziadna veda, len spolu budete hladat cestu k tvojmu JA. Drzim ti palce, ale stale plati, ze pomoct si hlavne musis tuzit sama. Aj keby si mala preorat cely svoj svet