Uz dlhsiu dobu na sebe pozorujem ze ma dokaze vytocit kazda banalita...
Dokazem sa na...t pre kazdu blbost.
Vobec uz neviem ako sa mam ukludnit aby som bol pokojny . Skusal som zhlboka dychat ale to uz nezabera lebo som tak vytoceny ze sa nemozem ani poriadne nadychnut...
Som uz zo seba zufaly strasne mi to nici zivot... Budem vdacny za kazdu dobru radu...
Neskutocny hnev...
ViinVin
Ahoj ViinVin
Ak mozem doplnit Fleur-de-lis ktora to velmi krasne napisala, poskytnem zdroje:
Tak, ako správy pre mozog sú informácie, tak správy pre srdce (a telo) sú emócie.
Ak pochopíš, čo daná správa znamená, nie je nutné aby ti bola posielaná znovu.
Jednoducho povedané, Boh (svet) ti chce to najlepšie do života. Ak však zdoruješ akoukoľvek formou (strach, hnev, nenávist, závisť atd atd) nedovoľuješ Bohu ti dať nové dobré veci do života, rovnako mu zakazuješ vziať staré zlé veci z tvojho života.
Každý vzdor je totižto odmietanie lásky (v zmysle najvyššej abstrakcie ktorá má nekonečno foriem).
P.S. Prosím neber Boha ako abstraktnú nenávistnú entintu nachádzajúcu sa mimo túto realitu, ktorá trestá a poslala sem prorokov ktorý sú pre nás autoritou a máme ich uctievať.
Boh je celý tento svet a je nekonečná láska a Božieho syna sem poslal preto aby nám tento svet pomohol vysvetliť, lebo v našej arogancii ho ignorujeme a tým vytvárame všetky problémy.
Ja sám poznám len mnoho návodov, nie som až tak ich vykonávateľom..mám rád pravdu a múdrosti, totižto tie sa dajú kopírovať na nekonečno ľudí, pokiaľ chcú.
Prajem ti veľa šťastia k sebaspoznávania a sebakontrole ViinVin :_)
Fleur-de-lis
No čo mne pomohlo s hnevom, bolo začať skúmať odkiaľ pochádza, teda čo v mojom živote sa mi tak veľmi nepáči a prečo. Úprimne si zodpovedať túto otázku trvalo dlho.
Keď som na to prišla, respektíve keď na to prídem, naučila som sa, že jedine ako si môžem pomôcť je zmeniť môj postoj voči tej veci, ktorá sa mi nepáči.
Pred tým som stále čakala, kedy sa zmení tá vec, a kdesi podvedome som si myslela, že hnevom to dosiahnem. Teraz viem, že sa musím hlavne sústrediť na zmenu môjho postoja voči tej veci.
Hnev je prirodzený, ale keď ho zažívame pričasto, tak to zrejme svedčí o vnútornej nespokojnosti s naším životom, so sebou samým... A teda, pokiaľ neprídeš na to, čo ťa najviac na tvojom živote hnevá, kým neprestaneš za to dávať zodpovednosť druhým ("to on ma nahneval","to on sa správa ako debil", "to ten a ten môže za tento môj problém", "keby ten a ten neurobil to a to, tak by bolo všetko ok"...), tak sa ti asi nepodarí skrotiť ho. Pretože potláčať hnev je z dlhodobého hľadiska ako piť svoj vlastný jed.
Aj vtedy, keď sa mi zdá môj hnev oprávnený, snažím sa vždy hľadať aj tú časť dôvodu, ktorá pramení vo mne... A druhému sa snažím odpustiť. Neodpustením a držaním sa "oprávneného hnevu" totiž škodím aj tak najmä sebe.
No neviem či som pomohla.
Ale každopádne vzdialiť sa od nejakej konkrétnej osoby v čase hnevu je dobrý nápad. Občas je to potom aj boj so sebou samým, kým sa ukľudníme. Má to aj chemický pôvod, veď tie látky čo sa pri hneve v našom tele vylúčia tiež potrebujú nejaký čas, kým ich hladina klesne.
A čo mi ešte pomohlo bolo dostať to zo seba von, ale nie teda vykričať sa na niekoho, lebo tým to len zhorším aj keď krátkodobo sa mi uľaví, ale dať to na papier, alebo povedať dobrému priateľovi, alebo Bohu. Keď sa cítim pochopená, mi to pomôže a môžem o tom začať rozmýšľať zmysluplne.
