Som v situácii, kedy niet moc času ani chladnej hlavy a predsa si musím byť rozhodnutím istá. S priateľom sme spolu len dva mesiace a pred týždňom som sa dozvedela, že som tehotná, momentálne 5-6 týždeň. Ako prvé a jasné rozhodnutie bol u mňa potrat. Práve som doštudovala vš, som nezamestnaná, bývam s mamou a prakticky sa neviem uživiť sama. Ako som povedala, s priateľom sme spolu len dva mesiace, čo pre mňa, ako v značnej miere racionálneho človeka, nie je ani z ďaleka dosť na to, aby som na tom stavala ďalších 20 rokov života. Problém je, že on by to dieťa aj chcel...s tým, že dokonca, keď ho nechcem ja, nechá si ho on (samozrejme, že v prípade už jeho narodenia, by som sa ho určite nevzdala). Zajtra si mám dohodnúť termín zákroku na budúci týždeň a teraz neviem či si ostať na svojom a žiť podľa svojich predstáv, alebo riskovať, že sa mi kvôli tomu tie predstavy aj tak porúcajú pretože mi to možno vôbec neodpustí...po dlhom čase je človekom, pri ktorom si to viem predstaviť aj v zlom, aj o x rokov...
Byť mamou v danej situácii?
hmm, nie je to ľahké rozhodnutie.
Ja by som osobne toto rozhodnutie urobila pred tým než sa rozhodnem s niekým spať, pretože osobne si nemyslím, že mám právo rozhodnúť o živote človeka (či je ešte len počatý alebo už narodený).
Takže ak by som sa na dieťa necítila, tak by som sa podľa toho aj správala.
Ak už som tehotná, pre mňa už niet cesty späť. Dieťa by som prijala.
Sú ľudia čo to nazvú nezodpovedným, nechať si dieťa v takej situácii. Ja osobne nazývam nezodpovedným sexuálne spolužitie po takom krátkom čase.
Dieťa je dar a kto príjme život, toho Boh požehná. Takže neboj sa, ak ho prijmeš, nebudeš ľutovať. Ak pôjdeš na potrat, budeš si to vyčítať a bojovať s duševnou a psychickou bolesťou, ktorú v tebe zanechá. To ti nehovorím, aby som ťa vystrašila. To je fakt, ktorí hovoria ženy, ktoré prešli potratom.
A je to risk. Čo ak sa ti neskôr už nepodarí otehotnieť, keď budeš túžiť po dieťati?
Ja neviem, ale aj keby som nebola veriaca, potratu a jeho následkov by som sa bála viac ako toho, že si bábo nechám.
a ked si s nim lezla do postele tak si si myslela ze deti nosi bocian? Ci len zlyhal nejaky druh antiky? Ak hej, tak prvu vetu beriem spat.
ni-ka, ďakujem Ti veľmi pekne, za reakciu...niečo také som potrebovala - vedieť, že bol v podobnej situácii a že to zvládol...aj keď akokoľvek.
Nemám však len strach, ale aj nejaké "zábrany" akože z čoho budem žiť, lebo nechcem byť aj s dieťaťom na niekoho odkázaná, kde budem bývať, ako sa potom zamestnám ako absolvent s praxou akurát tak v prebaľovaní...a tiež to, že priateľ má 27, rád cestuje, je to taký aktívny typ, nechcem aby bol o rok a pol ubitý životom, detským plačom a myšlienkami o tom, že ho s mimčom stojí peniaze, ktoré mohol ešte precestovať...preto som s ním dieťa chcela neskôr
my sme boli spolu 2 a pol mesiaca ked som otehotnela...mala som 21 rokov a partner 24...ja som ale nerozmyslala nad potratom, svadbu sme chceli obaja...tri mesiace na to sme sa brali a uz sme spolu skoro 9 rokov...a som stastna ze som tak urobila,mam uzasneho sikovneho a zdraveho synceka a najlepsieho manzela na svete:-)
a to ze sa bojis,je uplne normalne,ja som sa aj pred svadbou bala,ale zaruku na manzelstvo ti neda nikto,vzdy je to risk,ci sa poznate tri roky alebo mesiac...potlac racionalne ja a skus rozmyslat srdcom-intuiciou...
