Čo dodať... Mám 28, a v 27 sa začal môj prvý vzťah, dovtedy som bol v pohode vyrovnaný človek, no vo vzťahu to prišlo, zistil som hromadu mojich psychických problémov, moja priateľka má 17 a tiež riešila veľa problémov počas vzťahu, zameriaval som sa na to jej s tým pomáhať, nevnímal som čo sa pri tom deje so mnou. Sme spolu vyše pol roka a ja som si začal uvedomovať, že situácia je veľmi zlá, že ju asi neľúbim. Moje predstavy o láske boli vždy také že pre priateľku urobím úplne všetko, a nič nebude dôležitejšie, no nie je to tak, necítim to, čo ma malo v tomto hnať aby sa to splnilo. Napriek tomu ju mám veľmi rád a na veci čo sme zažili spomínam s úsmevom a smútkom z toho žeby som mal na to zabudnúť lebo už nebudeme spolu.
Toto môže byť zapríčinené mojim stavom, nemám priateľov ani nikoho, v práci som už skoro rok a stále tam poriadne s nikým nevychádzam a ani nechcem, som tam ako duch. Všetkých odmietam, nezaujímajú ma. Rodina mi lezie na nervy a viem ku nej byť hnusný a nie veľmi jej pomáhať kým nemusím. Odísť od nej čo najďalej by som si želal, cítim ako ma to tu pripravuje o úplne všetku energiu. Chodím ako živá mŕtvola, žiaden úsmev, žiadne robenie hlúposti zo srandy, vtipkovanie, proste sa neprejavujem, som totálne maximálne uzavretý aby nikto nespozoroval nejakú náladu na mne, a len ma ignorovali. Pritom moja myseľ funguje na 110%, milión veci čo by som chcel vysloviť, lenže nemám odvahu sa vyjadriť, realizovať...
Tak isto to je v posteli, je to dievča čo už vyžaduje všetko čo k vzťahu patrí, a ja toho nie som schopný. Predstavoval som si to aj viac krát, aj po tom túžim, ale keď som jej zoči voči, všetko je to preč, nedokážem sa na to odhodlať, nedokážem nič robiť z vlastnej vôle, pretože vášeň ma v tom nechala absolútne samého, a tak nemám nič čo by ma viedlo, čo by mi vnuklo myšlienku že teraz chcem priateľku chytiť tu a tu. Nie je to tam, nepočujem žiadne hlasy, a tak jedine čo môžem robiť, je robiť tie veci bez akéhokoľvek potešenia, a to ja v živote nespravím.
Napadlo ma veľa veci čo by som mohol skúsiť, psychológa, lieky, masáže, alkohol aby som sa dostal zo svojej hlavy a nebol ja. Celý život bola mama na mňa veľmi prísna, dominantná, zlá, mal som priveľký rešpekt, a to možno spôsobilo, že mám priveľký rešpekt voči dievčatám, som pri nich extrémne opatrný, bojím sa im ublížiť a všetko...
Boli ste už niekto v takej situácii? Ako ste ju vyriešili?
