Kedysi som mala mnoho kamarátov. Každý deň som bola niekde vonku, bavila sa, užívala si život. Vždy som mala nejakú najlepšiu kamarátku alebo partiu...pre kamarátov by som bola schopná urobiť všetko obzvlášť pre moju naj kamošku. Tá si však po čase našla chalana a na mňa sa vykašlala. Potom som sa kamarátila s druhou vo všetkom som jej pomáhala, snažila som sa aby som bola tá najlepšia priateľka akú človek môže mať. No po dlhom čase to bolo také iné...pomaličky sa mi prestávala ozývať a ja som videla, že zase nieje niečo v poriadku. To sa opakovalo viac krát. .
Teraz iba sedávam doma, už to bude pol roka čo sa zo mňa stal samotár....odstupom času som si uvedomila, že som vždy dopĺňala iba danej kamošky realitu, kým ona bola mojou realitou...žila som ich život, kým oni ma mali iba za "pomocníka"....keď ma opustili kamoši cítim sa tak prázdna,..nemám žiadne záujmy..:( mám 18.... čo si o tom myslíte?
