Zdravím. Mám problém a neviem si s tým rady. Ide o to ze trpím a začínam sa momentálne liečiť na anorexiu. Ale teraz ide o niečo iné preto to pridávam do tejto témy. Moja psychika je úplne v riti z toho. A teraz sa k tomu pridalo..ani neviem či to mám nazvať šikana? Proste z nejakého neznámeho dôvodu zopár dievćat v škole (som v maturitnej ročníku, viem za mesiac aj niečo končím no uz to neviem vydržať a začínam sa báť) ma začalo dosť ohovárať a vzrástlo to až do toho že ma trochu ponižujú a vymýšľajú si niektoré veci a jedna z nich si na mňa zavolala svoju sestru a ja som musela doslova skoro utiecť zo školy lebo to vyzeralo ako keby ma chcela zmlátiť alebo čo. Trochu som sa bála. Okrem toho neviem či poštvali alebo čo to má znamenať okrem troch dievčat sa so mnou skoro nikto nebaví (ja naozaj netuším prečo a keď som sa asi štyroch pýtala tak ma absolútne ignorovali ako keby som neexistovala) a predomnou ma naschvál ohovárajú a proste..bolí to. Ja viem ze si poviete že už som \"veľká\" a nemám si to brať k srdcu no ked skoro kazdý den mám školu od rána do takej štvrtej a pomimo školy nemám skoro žiadnych kamarátov lebo anorexia zo mňa spravila dosť nespoločenského človeka tak som z toho smutná a neviem prečo si myslím že je to moja vina a snažím sa hľadať vinu v sebe. Začínam mať z toho asi depresie alebo ani neviem ako ten pocit nazvať. A kvoli tomu mi napádajú myšlienky typu či by som si nemala niečo urobiť, nejako ublížiť. Veľmi ma to trápy a dosť mi to pridáva na zlých pocitoch. Snažím sa nejako dať dokopy čo sa týka jedla a toto mi v tom dosť bráni lebo všetko \"zlé\" riešim jedlom a nejedením a rozmýšľaním či chcem žiť, či mám pre čo žiť, a normálne ma začínajú chytať myšlienky netuším z akého dôvodu ale že si chcem niečo spraviť. Neviem čo s tým mám robiť. Som z toho zničená. Každý deň si hovorím ze o mesiac ich uz nikdy neuvidím, ze pôjdem na vysokú a tam to bude iné no...cítim ze to uz nezvládam pomaly a neviem či ten mesiac to vydržím. Za váš názor alebo radu ďakujem.
Možno trochu šikana, zlé myšlienky atď.
Hrkalka no mal som na strednej spoluziacku z ktorej si chalani utahovali az jednemu taku vlepila ze mu sopel vyletel na stenu a od vtedy uz do nej nikto nezaparal :D.
Podla mna to funguje.
Ja som sice flegmatik a mamvprdelista ale prirodzeny respekt som mal vzdy a ked ho niekto chcel narusit tak som mu vzdy vysvetlil aby sa skludnil.
Netreba si nechat zo seba robit somara.
Ignoruj ich, take stare a take blbe...ten mesiac uz vydrzis a mas lklud
klincka ..ďakujem. Individuálny štúdijný plán by som si musela dať už od pol roka teraz pred maturitou by mi to neprešlo. Rozmýšlala som nad tým uz pred tým no nechcem sa este viac odlišovať od ostatných. Ja viem asi som hlúpa. Ale nerada sa cítim veľmi iná od ostatných. Aj keď viem že som ale...chcem byť normálna a normálne žiť tak ako ostatné moje rovesníčky. Preto som si ani na pol roka nepodala o to žiadosť. Vtedy som na to mala síce trochu iné dôvody ale chcem si pripadať čo najnormálnejšie. Nechcem sa až tak líšiť aj keď momentálne keby sa to dalo tak by som o to žiadosť asi dala lebo uz nejako nevládzem posledné týždne niektoré veci znášať.
Prezivka55 ..ja neviem prěco. Len mi to behá po rozume a pár kŕat som bola uz veľmi blízko toho. Neviem to vysvetliť prečo mi to napadá. Nechcem ubližovať im. Ja sama proti asi desiatim by som asi veľmi neobstála. A nie som veľmi silná a taká do konfliktov. Snažím sa vyhýbať konfliktom ako sa len dá.
Preco chces ublizit sebe? Ved ubliz im ked ta ohovaraju :D Jednu vzduchom chladenu aby zatvorili papulu a je to :D
veľmi je mi ľúto čo prežívaš, aj moja kamarátka má anorexiu a je to veľmi vážna choroba... áno, je to tak, za mesiac končíš, ale tieto "vzťahy" sa ponesú s tebou ďalej... pretože následky si budeš niesť formou depresie...
A nedalo by sa ti vybaviť si individuálny študijný plán? Aj keď na mesiac. Vychádzam z toho, že máš anorexiu a akékoľvek silné psychické zaťaženie by ti ublížilo. Len také hypotetická otázka, sú tie dievčatá normálne?! Ak vedia čím si prešla a prechádzaš, tak keď už iné nie,tak ťa rešpektovať a nie ubližovať ti.
Skús sa na to tak nepozerať, viem, že je to veľmi ťažké, a chce to veľa premáhania, ale snažiť sa usmievať, zober si nejakú knihu a čítaj si... raz som niekde čítala, že nejaký tanečník - asi Modrovský /nie som si ale istá/ vravel, že v škole ho mali za nič, smiali sa z neho, bol každému na smiech, za tanec... a teraz je z neho úspešný tanečník a akí sú mu "kamaráti". Pozri sa na to z tohto pohľadu, aj keď to nie je to isté, viem, máš celý život pred sebou, tento mesiac je nič proti tomu, čo v živote dokážeš :-) veľmi ti držím palce
