Mám 21 rokov a skôr ako navštívim psychológa chcem sa poradiť tu. Od malička som mala problém vyjadrovať sa v spoločnosti, teraz keď som dospelá sa odo mňa vyžaduje aby som komunikovala. Nerozmýšľam však nad tým čo poviem a potom to ľutujem lebo poviem naozaj hlúposť alebo niekoho urazím. Vyzerá to potom tak že celé dni len preplačem. Najviac ma trápi že strápňujem priateľa a ten sa potom na mňa hneva, neviem to potom riešiť inak ako plačom. Nikdy v živote by som mu umyselne neubližovala a nestrápňovala ho. A nieje to len v tom že sa neviem vyjadrovať, problém je aj to že chcem veľa veci unáhliť a len svojou nešikovnosťou všetko pokazím, rozbijem a znova som tam kde som bola. Plačem. Plač ma prenasleduje aj pri depresiách , keď myslím veľmi dopredu. On je môj prvý priateľ a ja si želám aby bol aj posledný, mám však strach že ho svojou hluposťou a nešikovnosťou odoženiem. čo mám robiť ? Je to zrelé na psychiatriu alebo mam len veľkú smolu ktorú neviem nijako ovplyvniť? Ďakujem.
Psychický problém alebo len moja hlúposť?
Vďaka za rady :) to s tým snažením je pravda, niekedy sa snažím až príliš. S priateľom som už takmer dva roky a náš vzťah je bezhádkový no práve na tejto téme: mojej nešikovnosti sa vieme tak raz za dva mesiace pochytiť a vtedy mi hovorí čo by som mala a čo nie. Beriem si jeho slova ozaj k srdcu a rozprávame sa o vzťahových témach naozaj často. Chápe ma a najmä teraz, keď už poznáme svoje rodiny a on pochopil, že svoje správanie mam najmä kôli môjmu vzťahu s rodičmi, ktorý je odmalička na nože. Radí mi aj ako vychádzať s rodičmi lebo on to vie : ma skvelú rodinu. Ak mi to však nepôjde: upraviť svoje správanie , psychológ bude asi najlepším riešením.
Ahoj. Nie je to tvoja hlúposť. Návšteva psychológa určite nie je zlý krok a podľa mňa by si to mala vyskúšať. Môžeš si nájsť takého, ktorý má zmluvu s tvojou zdrav. poisťovňou, aby si nemusela aspoň zo začiatku platiť (ZP preplácajú 25 sedení). Držím palce!
Na zaiatok by si sa mohla skusit na to az tak nesustredit. Ono sa casto stava pravy opak toho, o co sa tak snazime, tzv. uakon schvalnosti. Ked sa na nieco privelmi sustredime, tak niekedy sa to just podari opacne ako sme chceli. Takze skus tomu nechat volny priebeh, nesnaz sa za kazdu cenu nieco hovorit, hovor len vtedy, ked ta naozaj nieco napadne, nie ze nasilu premyslat o tom, co by si teraz mala povedat a pod., lebo potom to aj tak moze vyzerat - neprirodzene.
A co sa tyka priatela - ako dlho ste spolu?? uz si a s nim na tuto temu rozpravala?? pochopil ta? snazi sa ti pomoct napr. nasmerovanim, alebo zhodnotenim situacie o bolo a co nebolo vhodne, a pod.? mohlo by ti to pripadat z jeho strany ako poucovanie, ale nemusi to tak byt. skus sa mu zverit so svojim problemom a poprosit ho, aby ta "viedol", nasmeroval, "ohodnotil" (nie v pravom zmysle slova, ale len tak, aby si vedela v buducnosti odhadnut o je a co nie je vhodne a pod.). nemusi to byt hned na pychologa, ale ked si s tym nebudete vediet poradit sami, tak samozrejme jeho pomo mozes vyuzit, obzvlast ak by si sa tak citila lepsie a istejsie. no v prvom rade sa skus na tie veci az tak nestustredit. lebo cim viac na to budes mysliet, tym viac toho zleho a nsikovneho sa ti bude diat. precitaj si trosku o sile myslienok, ja verim ze to ma nieco do seba ;) drzim palce, neboj, pojde to :)
