sedim a premyslam. premyslam nad tym, naco sa narodi clovek, aby trpel? uvazujem preco je to tak? clovek bez rodinneho zazemia, bez zazitkov, bez rodinneho stastia.
mam 24 a pochadzam z rodiny, kde to nikdy neboloo ruzove a ani nie je. vyrastal som v rodine, kde otec holdoval alkoholu. hadky byvali skoro na dennom poriadku, pravidelne kazdu nedelu. sem tam doslo aj k fyzickemu utoku. triasol som sa, nemohol som sa sustredit na ucenie, niekedy som musel ist na pohotovost co ma chytil zachvat zlcnikovi (myslel som, ze to bolo z jedla, ale to bolo zo stresov). Kamaratov som si nikdy nevodil domov. Ked mi mal niekto doniest len zosit, tak som musel ukludnit rodicov nech sa nehadaju, hanbil som sa zato. nikdy sme poriadne ani ako rodina nikde neboli. zavidel som spoluziakom, ktori niekde chodili cez prazdniny, alebo si aj niekoho zavolali domov. Vzdy som sa tesil, ked mal prist starsi brat domov, lebo ten si vedel dat poriadky s tatkom. Teraz zijem s mamou sam. Myslel som, ze to bude dobre, ale nie je. Rodicia nie su rozvedeni, a preto sa to taha dalej. momentalne ziada mama vyzivne na seba od tatka, lebo je PN uz dlho a nema ziadny prijem. Dalsou vecou je, ze mama je asi psychicky chora. zrejme ochorela z toho co si zazila pri manzelovi a prispelo aj to, ze surodenci a rodina sa na nu vykaslali, ktorym pomahala cely zivot, tak na nu nakydali. Teraz sa rozprava sama so sebou. Riesi vselijake veci co sa tykaju jej manzela alebo jej rodiny. Od rana do vecera kazdy den. Nastastie mam priatelku uz dlho, ktoru lubim a aj ona mna. Ona mi priniesla svetlo a stastie do mojho beznadejneho zivota. Myslim, ze keby som nemal priatelku, tak moja cesta by bola na tomto svete uz davno skoncena. Ona pochadza z rodiny, kde je dobre rodinne zazemie, vedia sa bavit, vedia sa rozpravat. Zavidim jej v dobrom slova zmysle, z prvu som sa hanbil, zato odkial pochadzam, nerozpraval som jej o tom dlho. nikto z jej rodiny sa ma ani nato nepyta.
Priatelka by prisla ku mne aj spat, len som jej to \"zakazal\". nepovedal som preco, skor som to povedal zartovne, ale nechcem aby sa zobudil nato, ako sa moja mama rozprava. Trapi ma to velmi, ze takto dopadne clovek. Trapi ma to, ze takto trpi mama.
Nemam motivaciu, nemam chut nic robit, rozmyslam o ukonceni studia na VS, rozmyslam o tom, ze necham priatelku, nech si najde niekoho s dobrym rodinnym zazemim, kto mal dobry rodinny vzor a nie takeho, co pochadza z rodiny alkoholika, kde boli hadky a nasilie. myslim, ze moj zivot nema zmysel.
Preco sa vobec narodi clovek, aby trpel?
