Ahojte
Trpím bulímiou 4 rok, po roku pozorovania, rozoberania, skúmania som pochopila, že už hoc už nejde o postavu (aby som bola 100% úprimná, stále to tam trochu je, ale nie v takej miere ako to bolo pred rokom, že som mala amoky z pribratého pol kila, do dňa som sa vážila niekoľkokrát, neustále sa sledovala, bála sa zjesť jablko. Teraz sa nevážim už asi 3 mesiace. stále si opakujem, že ak začnem jesť moja váha sa upraví, budem v pohybe ako som stále bola, nie preto, že by som sa nútila, ale šport bola a je moja vášeň, radosť. Milujem tú eufóriu, ktorú mi vyprodukuje, milujem adrenalín pri rýchlej jazde na biku a pod. milujem prírodu, takže nemám to v hlave porušené ako to bolo, pri 44kg a výške 165 cm som sa stále videla tučná. teraz mám 50 a vidím sa chudá, lebo ňou aj som.) lenže jedlo sa zmenilo na drogu, mám záchvaty prejedania, neviem sa zastaviť hoc sa cítim plná a už mi je zle, spúčťače sú biely cukor, biela múka. A tu sa trochu strácam, tu je niečo čo ešte nemám prebádané. Vážne je cesta abstinencia? Myslím si, že áno, ale potom ma stále prepadnú myšlienky, či tá abstinencia nie je len ďalšie obmedzovanie sa. Lebo strašne veľa ľudí čo to lieči, myslím bulímiu, tvrdia, že sa nesmiem obmedzovať, jesť všetko. Ale ako, keď niektoré jedlo, no hlavne cukor, je spúčťač záchvatu? záchvatu, ktorý už zastaviť neviem? Viem zabrániť prvému sústu, no po tom prvom to už nedokážem. Lenže potom stále tie pohľady rodiny, myslia si, že sa obmedzujem kvôli postave. A potom sa začnem pýtať samej seba, že kvôli čomu to vlastne je. Normálne ma zmätú a mňa tie výčitky už zabijú. .. a prečo vlastne píšem. Prosím o radu, pravdepodobne. Vyliečené bulimičky. Niekto, kto si to odžil, niekto kto by mi pomohol. Potrebujem povzbudenie, už nevládzem stále zlyhávať, hoc sa neskutočne snažím, opäť ma to ťahá na dno svojich síl. prešla som si depresiami a hlavu mám už dokonalé spoznanú, viem ako tie myšlienky zastaviť, viem s nimi pracovať. Len sa bojím, že neustále padanie na hubu ma zničí a ja sa vzdám. Hoc sa nevzdávam už rok. Furt mám nejaké dni, keď som to vzdala, no vždy si dokážem nejak dohovoriť a sa nakopnúť. Tvrdili mi, že potrebujem lieky, že na depresiu akú mám, tak už moja vôľa má z toho nedostane. No odmietam ich a vždy budem. Prečo mi potom pomohlo ísť do prírody si zašportovať, dovoliť športu vyplaviť mi endorfíny, potom smiať sa s ľuďmi, lebo humor je jedno veľké antidepresívum, hoc som mala stavy, že sa mi smiať už nechcelo, dlho. A to, že vlastne tú chorobu svojim spôsobom skúmam, hľadám čo najviac informácii. A chcem to posúvať ďalej. Rozčuľuje ma, ako sa to na Slovensku slabo rieši. Česi sú zapojení do európskych projektov, propagujú to na školách. Chcem s tým niečo robiť... Myslela som si, že ak sa z toho dostanem tak už o tom v živote nechcem počuť. Lenže potom som pochopila, že to sama riešim už 4 roky. pravda je, že prvé tri bola bieda. NO Intenzívne už rok a myslím si, že mám užitočné informácie, ktoré by niekomu isto pomohli. Preto by som veľmi rada zmobilizovala čo najviac dievčat. Veď my samé môžme vytvoriť komunitu, ktorá pomôže. A nie len nám, ale aj hlavne rodičom a dievčatám, ktoré PPP trpia a majú len 12-15 rokov, veď božinku, tie dievčatká nemôžu tušiť čo sa deje. Keď si predstavím svoje depresie, ktoré som mala. Lenže ja mám 22, som dospelá. Naučila som sa nebáť sa samoty a pochopiť, že jediné bezpečné útočisko môžem nájsť v pokoji svojej duše. Ten pokoj tam nebol straaašne dlho. A čo keď to cíti len 12 ročné dievčatka, tú bezmocnosť, beznádej, samotu. ach. :( ...lenže viem, že ak nepomôžem najprv sebe, nemôžem pomôcť nikomu ďalšiemu. Ako by to vyzeralo ? :D... Ja doslovne prosím o rady. Ak by niekto mal záujem. Môj mail je eliskarysava123@gmail.com ... kľudne by som sa aj stretla, ak by niekto chcel. neviem vždy mám pocit, že tým otravujem. Nechcem sa vnucovať ani nič podobné. Ja len ma to trápi. Nechcem, aby mi život utekal pred očami ako doteraz. Dostala som život od BOha a túžim, aby spôsob môjho života bol darom pre ňho. Túžim po tom, aby som v svojom živote videla zmysel. Verím, že som vzala svoj kríž a on ma ponesie. Verím, že netrpím tým len tak, aby som trpela. Ja nie, že verím, ja chcem, aby tie premrhané roky niekomu pomohli...
