Ahojte!
Som zúfalá. Teda iba smutná. S priateľom sa teraz neuvidím, nejakú tú dobu...Nebudem vysvetlovať prečo, proste neuvidíme, až keď prejde táto situácia. Ale potom bude všetko po starom. Čo je super, ale mi to nepomáha, keď si toto poviem.
Som proste navyknutá, že keď mi je ťažko, tak príde za mnou, alebo sme často proste spolu. Teraz dlhšiu chvíľu spolu nebudeme.
No teraz sa mi začali aj skúšky v škole. Keď si pomyslím nato, že tentokrát ma nebude doma povzbudzovať večer ako pred inými skúškami. Nepríde za mnou po celom dni učenia sa a ,neunesie, ma niekam von si oddýchnuť na konci dňa, tak mi až nevoľno príde. Už aj keď som s ním bola častejšie, som mala stresy zo školy. No teraz mám pocit, že myslím viac naňho a ako nebudeme spolu, než ako na školu a či porobím skúšky.
A pritom si aj skypujeme, telefonujeme aspoň 2x denne, no vôbec ma to tak nechce naplnať, ako keď je so mnou :(.
Chcem byť silná, učiť sa, a dokázať sa usmievať, keď spolu voláme. No nedokážem to. Teda zatiaľ nie.
A pritom on je silný. Nájde si chvíľku aj na druhých, aj na svoj život a zdá sa byť spokojný. Vyrovnaný s tým, že chvíľu sa neuvidíme. To som rada, a preto aj ja taká chcem byť.
AKo na to? prečo som stále tak slabá? a pritom som tak normálne dievča, pár kamošiek, brigáda-škola darí sa, vraj šikovná.
Ako vydržať bez priateľa
nie, pokojne s nim volaj. A po telefonate si povedz - vsetko je v poriadku, som stastna :)
no po každé čo sa snažím to vydržať, on mi zavolá a som dole zase. Celé sa mi to vráti spať a znova som jak múmia :/ To čo si s ním nemám volať, aby som vydržala venovať sa svojím povinnostiam? :(
doktorka, ale ved je prirodzene pre cloveka, ze v case ked ma nejaky problem, tak vyhladava kamaratov (i ked nie vsetci), chce to s niekym prebrat a podobne. Ale chvilkove odlucenie od partnera z teba nemoze robit "trosku", ktora zrazu prestane existovat, chapes :) Ved rozpravat sa ci uz o dobrych veciach, alebo o problemoch mozete tak ci tak - net, sms, skype, bla bla. Ale nemozes to bez neho tak strasne prezivat. Snaz sa byt spokojnou a stastnou samostatnou jednotkou, uvidis, ze to bude prim aj pre vztah :)
no máte pravdu. Ja sa vôbec neviem na seba spoľahnúť, a byť bez opory. Aj keď som bola sama, a mala som ťažké obdobie, tak som vyhladávala kamarátky...
Máte pravdu. No neviem ako toto na sebe zmeniť.
presne, Maoam pise velmi dobre. Nemozes ocakavat, ze vzdy tu bude, nachystany, cakajuci...Keby si ho vazne stratila, tak sa z teba stane troska zo dna na den? Ludia, najprv musite objavit stastie v sebe samom, az potom v partneroch, kamaratoch, rodine...Inak budete neustale zit v strachu o milovanu osobu a to uz predsa nema nic spolocne s laskou :)
cely problem tkvie v tom, ze jestvuju ludia, ktori nedokazu fungovat dostatocne samostatne sami, vzdy potrebuju OPORU
do zitova je lepsie zvyknut si na to, ze opora je nieco vynimocne a nic samozrejme a posilnit vlastnu osobnost a aj sa na seba spoliehat
nic v zlom, neber to ako kritiku, vazne
Doktorka, to co som vydrzala ja, je nic. Obaja sme byvali na SR, len daleko od seba. Spolubyvajuca vsak zila 6 rokov (!!!!) v BA a jej priatel na striedacku v CR a vo Francuzsku. 6 rokov to takto dokazali vydrzat, dnes spolu byvaju, cakaju babatko...Vsetko sa da :)
Nuz, nepises k tomu viac, preto som reagovala takto. Vobec tomu nerozumiem, ale ak to takto musite na cas mat, tak sa skutocne doslova zaval vsetkym moznym, co sa da. Knihami, skolou, kruzkami (rozne tance, fitnes, zumba atd atd), hory, priatelia, kamosky. Vzdy je co robit, len netreba smutit. Vztahu naopak velmi prospeje, ak si prejdete aj tymto. Moze ti byt za nim smutno, ale nesmie to prejst do fazy, ze budes chodiaca mrtvola. To nema zmysel absolutne :)
nie, toto nie je situácie, že jemu je zle. On práveže bude doma. AJ kamaráti, všetko načo je zvyknutý, teda okrem mňa. No on to berie viac športovo, nejde kvoli tomu vyplakávať, ľutovať sa, ako ja. Mrzí ma, že ja to takto beriem. No jemu je na rozdiel odo mňa doma dobre.
Preto mne je dobre len keď som s ním alebo s kamoškami.
No ale obdivujem, že ste to tak zvládli, 2-3 x mesačne počas 3 rokov. To by sme my asi nevydržali, teda ja isto nie.
Tvoja reakcia je vlastne normalna, avsak podla mna velmi sebecka :) Fakt :) Nepises sice, preco sa to deje, ci je to kvoli praci, alebo kvoli comu, ale skus sa zamysliet nad tym, ze ON bude tiez daleko od domova, ze bude kdesi sam, spat v cudzej posteli, kym ty budes doma, zvyknuta na to vsetko svoje pohodlie.
Neviem, ja som asi z inej planety, ale vzdy sa snazim nebrat taketo situacie egoisticky :) Hlavne je mat svoje zaluby a nepremyslat a nelutovat sa, ako si len hrozne sama a ako ti len hrozne chyba. Treba si vyrazit niekam s priatelmi (my chodime na hory), na kazdy den si naplanuj ci uz ucenie, ci nejaky kruzok, ved je toooooooooolko moznosti :) Drzim ti palce :)
Viem, ze to tu asi nema zmysel pchat a porovnavat, ale kym som skutocne s partnerom zacala zit, tak sme tri roky fungovali na dialku. Videli sme sa dva-trikrat do mesiaca. Za ten cas nepadla ani jedna vycitka, prave naopak :) Neustale sme sa navzajom posielali von do spolocnosti. Vedeli sme preco :) Ked budes stale medzi ludmi, ten cas vam velmi rychlo utecie :)
Takže nebudem prvá. Ale ty si mala dobré, že si mala pri sebe spolužiačku. Mala si niekoho na oporu pri sebe. Ja nie. Rada by som si to tiež tak zariadila, ale nie je poblízku žiadna takáto spolužiačka.
Akurát s jednou kamarátkou sa chcem stretnúť niekedy teraz, že možno prídem na pozitívnejšie myšlienky. Ostatné kamošky bývajú vo vedľajšom meste a nechcem teraz strácať čas cestovaním. Chcem si ho ušetriť, ak bude príležitosť s priateľom byť aspoň na chvíľku.
No ani to nie je dobré. Držím sa doma s vedomím, že nesmiem strácať čas na veci čo ma potešia, aby som si ten čas ušetrila naňho.
Joj no neviem, ale chodím ako bez života, keď som doma.
